Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 90. kapitola SIVÁ, SIVŠIA, HORÍ...

ŠTVRTÁ

90. kapitola

Sivá, sivšia...horííí...!

    Premýšľal, či práve tento večný vzdor zakamuflovaný nevinne sa krútiacimi dievčenskými prameňmi a zastretými dúhovkami drží ho v napätí a núti neustále krížiť zbrane s celým svetom, aby si vybojoval ono reálne miesto v ich farebnom vlnení, pomyselné miesto na slnku.

  Nebývalo kedysi všetko akési jednoduchšie?! Lásky, vzťahy, život, dobývačky, víťazstvá?! Alebo bude On tým problémovým elementom, ktorý nezapadá do žiadnych schém a vzorcov nalinkovaných úpadkovou červenou knižnicou, ktorú popri piatich desiatkach práve moderných sivých odtieňoch odmietajú, ale šmahom ruky by ju za ne aj tak ihneď vymenili, len sa to hanbia priznať?!

  - Keď už napriek odklonu od aprobácie som donútený riešiť tu rovnicu o dvoch neznámych, čo tak začať algorytmom?...- prižmúril oči. -  Červená alebo sivá?...- stal si mierne rozkročmo, úplne pokojne a bez poryvu tváre čakal, čo odpovie.

  Toto už nebol pritenký ľad, to bola rovno len blana bubliny a spoliehať sa na to, že farebnejšie odblesky budú mať dlhšiu trvácnosť, respektíve udržia váhu rozhodnutia, bolo dosť naivné, aj na osemnásťročnú sčítanú maturantku. Vyprovokovala ho k tomu a teraz sa môže rozhodnúť, či urobí ďalší krok, alebo sa odhodlá prehrať kontumačne.

  Čas prevrátiť ďalší obrázok a dúfať, že zapasuje do odokrytej partie.

  Bolo jej jasné, že ďalšie kolo by mala radšej prehrať. A to čím skôr. Ou, oou, keď v tomto veku sa tak ťažko prehráva. V tomto veku sa nevie prehrávať! Nechce prehrávať!

Všimol si jej neukryteľné rozpaky. Len trochu ho mrzelo, že má navrch a prakticky za to ani nemôže.

Predstava, ako šmahom ruky zhŕňa predmety z pracovného stola, aby ju na ňom majetnícky drsne pretiahol, bola neskutočne rajcovná. Stačilo jedno slovo, ako spúšťač. Jedno odporne šedé slovo... Kacírska predstava. Krásne dokonalá. Prst na spúšti.

  Pristihol sa, že si takmer bahní v pohľade, ako bojuje sama so sebou. Duely predsavzatí a výchovy,  túžob s morálkou, snov s možnosťami a všetci s polepenými stránkami denníčka zababraného od Emminých pomarančov.

  Teatrálne prešiel veľkým oblúkom okolo nej k dverám a cvakol  kľučkou. Potom sa vrátil, ale zostal stáť v jej osobnej zóne, vediac, že odtiaľ ho nechce vyhodiť, nech sa rozhodne, ako rozhodne.

  - Jeden film končil tým, že hrdinka držala kľučku dvier a váhala, či ju stlačí a vráti sa, alebo ju pustí a začne niečo nové. Režisér to tam zámerne strihol. Nabehli titulky...– skonštatovala namiesto otázky, prečo vlastne otvoril tie sprosté dvere.

  Súhlasne prikývol.

  - Ale ja nie som „hrdinka“, ja som zbabelá...- priznala.

  Prešiel jej hánkami po líci a usmial sa.

  - Bez ohľadu na to, čo by som zo všetkého najviac chcel ja...- ukradomky pozrel na  zaprataný stôl a predstavil si, ako ho krstia svojimi prirýchlymi nekontrolovateľnými túžbami. ...- chcem ti vyjsť v ústrety a tak, ako som ti sľúbil, počkať si, kým sama nepovieš...- dotkol sa nosom miesta pod jej stále zdvihnutou bradou a krúživou trajektóriou spomalene stúpal krížom cez tvár k jej uchu, kde vyložil: - „svoje áno...naše...spoločné: áno..“-

  Dych sa jej zrýchlil, pery pootvorili, ale on sa odtiahol do bezpečnej vzdialenosti a tváril sa, že je OK. Tváril sa. Hruď ho až bolela, ako sa súrne potreboval zhlboka nadýchnuť.

  Šum na chodbe začínal intenzívnieť. Do všetkých tých pazvukov zabodával sa jeden ľahko rozpoznateľný. Klopot vysokých lodičiek s kovovými podpätkami, vždy ladiacimi s jej elegantnými sivými kostýmčekmi.  Na tie mala privilégium jediná osoba tejto školy, prísne dbajúca o to, aby ostatní, bez výnimky, chodili obutí v prezuvkách. Regina.

 V hlave mu skrsol plán.

  - Smiem otáčať prednostne ešte raz? – spýtal sa potmehúdsky a rýchlo ju presunul do kúta za záves s pracovnými plášťami.

  Dverami trhlo a zjavila sa v nich riaditeľka školy.

  Otvorila ich dokorán zámerne sa obzrúc, či je na chodbe dostatočne rušno na prípadných svedkov, ktorých potrebuje.

  - Pekné od vás, pán profesor, že mám u vás stále dvere otvorené. Akoby ste ma čakali...akoby si ma čakal...To mi lichotí....Drahý. – vykrúcala sa s úsmevom na čerstvo primaľovaných perách.

  Tak tento tón a tieto slová práve nečakal. Bude mať čo robiť, vyprovokovať ju k svojmu libretu. K svojej predstave spovede. Na tej mu momentálne záležalo. Tú potreboval. S tou rátal.

  Chemici by nemali radšej rátať s ničím...Chemik mieni, riaditeľka mení...

  A  Regina mala rozohratú inú hru. Vlastný scenár...

  Vediac to, nechá dvere radšej pribuchnuté a zvolí priamu cestu sivého variantu. Neskoro.

  Kráľovná vyťahuje ostré šípy. Striebristosivé...To nečakal ani v najhoršom sne.

domiceli