RUMBELLE - Tanec nepriznaných II. 9. kapitola DOPOVEDANÉ...

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

9. kapitola

Dopovedané....

      Déja vu...

     Roztočenú izbu náhle ochladil vietor, čo sa sem vrútil zvonka. Zo všetkých okien pozdĺž steny, každou škárou, roztvoriac  okenice do strán ako prázdne náručia sem dul ostrý štipľavý severák kdesi z diaľky, v ktorej sa črtalo čosi zlovestné.

  Blýskalo sa. Ale blesky stúpali zo zeme a rozprskovali sa do šedivej matnej hry na pálenie neba, kým sa premenené na hustý, nepreniknuteľný dym nerozbublali a neklesali späť k zemi.

  Ustrnul, keď videl, čo sa deje. Zmeravel. Zneistel. Oči sa mu naplnili hrôzou z poznania.

  Vidiac, ako sa v okamihu zmenil výraz jeho tváre, prižmúrila radšej Kráska oči a chcela sa pritúliť k jeho ramenu, ako pod ochranné krídlo, aby cítil, že stojí pri ňom, nech už sa vonku deje čokoľvek.

  Ustúpil pred ňou, ani sa len na ňu radšej nepozrel.

  - Prepáč, prepáč mi to Kráska...je to zlé...je to oveľa horšie, než som si myslel... Musím ísť. – šepkal zastretým hlasom, akoby sa bál, že ho niekto okrem nej začuje...

  - Koniec prvého dejstva, drahá Maleficent. Máte rada tzv. epické divadlo? To jest, že diváci môžu zasahovať do deja a tým pádom ho akosi vytvárať, meniť, modifikovať podľa vlastného úsudku? Patrí to pod absurdnú drámu, preto chápem váš debilný výraz v tvári, ale to je v poriadku. To režisér od diváka, pravdupovediac, aj očakáva...-  naklonil sa Gold k vyjavenej partnerke a dvíhal ju, šokovanú,  pomaly násilím z divána.

   Stále nerozdýchala podobnosť „hercov“ točiacich sa doteraz na parkete na Lacey a jej osobného šoféra.

  - To akože, každé dejstvo tohto divadla sa bude odohrávať niekde inde?... To je...ale fascinujúce, prevratové, Gold! To je váš vlastný nápad?!... Toto budú zahraniční solventní turisti doslova žrať!...- nevychádzala dáma v rokoch z údivu nad predstavou nového obchodného kontraktu.

  Iba prekrútil očami.

  Nasledovali Dearie do komnaty, kde práve panikáril Rumpelstiltskin.

      Déja vu...

  - Ešte nie, nie, dnes ešte nie!...- bol bezradný, pristihnutý nepripravený. - Nestihol som všetko zabezpečiť. Všetko bude márne, ak to nedokončím ešte pred spustením tej kliatby! – behal ako zmätený po knižnici a márne v rozrušení hľadal východisko...

  - Čas na „deus ex machina“...- zdvihol Gold prst.

  - Na čo, ako...? – nechápavo zmraštila nos Maleficent.

  - „Zásah bohov!“, drahá...K majetku asi rozum a vzdelanie v oblasti starovekej drámy zrejme niektorí novozbohatlíci do kolísky nefasujú. – povzdychol si. – Jednoducho, vstúpime teraz do deja – ako oní Bohovia v gréckych tragédiách, a v rámci tohto príbehu nebudeme brať ohľad na jeho vnútornú logiku a umožníme autorovi, to jest mne, uzavrieť príbeh nepravdepodobným, ale určite príťažlivejším, koncom. – vysvetlil jej zhovievavo. – Dearie, ráč prekladať! – vyzval ma.

  Maleficent si musela sadnúť. Podobnosť hercov, je podobnosť hercov, to sa dalo ešte vstrebať, ale hovoriaci pes...Vskutku absurdná dráma...

  - Pán Gold vraví, že ťa chápe, Rumpel. Zhrnieme si to takto...- pozerám znechutene na neho. – Fakt to musím všetko odznova odštekať? - skúšam vyjednávať.

  - Ber ohľad na našu drahú návštevu, Dearie. Veď vieš, aká je...- žmurkol na mňa Gold.

  - Viem, natvrdlá dračica! – zavrčím.

  - Ten pes ma uráža, Gold...- zašepkala, aby neráčila rušiť „divadelné predstavenie“.

  - Pokoj, to patrí k príbehu, slečna Maleficent. Nezasahujte, za Boha som tu dnes ja...- utíšil ju rázne.

  Prekladám...

  - ...kliatbu je nutné dokončiť. Krasoňa so Snehulienkou oboznámiť, že Emma, ako ich potomok bude záchrankyňou a vyslobodí nás všetkých z kliatby a s Reginou treba uzavrieť dohodu o luxusnom živote v novom svete, to sme minule opomenuli... – keby môžem, klepkám si labkou do stredu čela medzi chlpy. Si pripadám ako malé šteňa, čo sa učí močiť na noviny a opakujú mu to stokrát za sebou, s ďalšími zrulovanými novinami, pripravenými na jeho malý zadok, keby ráčilo nepochopiť, namiesto, aby ho zobrali hneď von vyprázdniť si svoj malý šteňací mechúrik.. A potom sa čudujú žltým fľakom na strapcoch kobercov. Tie najviac pripomínajú mäkkú trávičku...- Kde sme to prestali, pán Gold?! – otvorím tlamu smerom k nemu, lebo som stratila niť.

  Aj On stráca akosi trpezlivosť. Nebudem ho radšej provokovať...svojimi digresnými retardérmi, akoby Bellinka, ktorá drámy číta, nazvala rôzne epizódne odbočenia od hlavnej dejovej línie.

  - A teraz vraj najpodstatnejšia vec! – zavrčím ráznejšie, lebo to aj on tak povedal. – Nebude  nijaké zňuchávanie sa! ... žiadna bozkávačka a oblapávačka ani  posteľová romantika! ... skrátka sa Belly nesmieš ani dotknúť, Rumpel, inak z nej v novom svete budeš mať radodajnú šľapku a barovú povaľačku večne naloženú v liehu...- spomaľujem, lebo som mimo.
  "Čo je vlastne na šľapke také zlé? Ja sa náhodou veľmi rada hrávam s papučkami! Aj safalátky naložené v cibuli a sladko-kyslom náleve sú mňam, mňam...možno aj v liehu by boli..." otočím sa na Golda, ale držím radšej pysk.

  Maleficent tlieska. Hra sa jej začína  zrejme páčiť. Trúba...polcolová. Nič nechápe.

  Ani Rumpel nechápe...Zosmutnel.

  Ani ja nechápem...ako môžu ľudia tak veľmi lipnúť na tých trápnych bozkoch?!... Nestačí im trieť si chrbty?! Vyhrýzať blchy za ušami alebo olizovať si...ale nič....som sa nechala uniesť. Také veci sa robia len v intímču vlastnej búdy. Čo už.

  Gold sa nešťastne nadychuje. Zrejme ideme Rumplovi zopakovať obraz s „cikaním na noviny“...Dnes bude zrejme natvrdlejší ako tá trapka s rozcuchanými chlpmi na hlave, čo stále tlieska a ochká.

domiceli