Mr. Gold ŠTVRTÁ II. 83. kapitola ŠKRUPINATÁ

ŠTVRTÁ

83. kapitola

Škrupinatá...

     Tak rázne zoskočil zo stoličky, až pripomínal naštartovaného manžela riadiaceho sa orientálnym príslovím: „Príď domov, zbi ženu. Ona už bude vedieť za čo...“. A aj keď situácia bola opačná, aj tak jej bol jeho prísny výraz proti srsti. Ak začne s nejakým kázaním, bude sa správať ako doma, medzi trhnutím dverami na detskej a prvou fackou...a to sa zas nebude páčiť jemu. Teraz už vedela. Bola to chyba sem ísť. Pripadala si zrazu ako stíhačka s cieľom doletu v súradniciach: domov-krčma-domov.

  Previnilo radšej sklopila oči.

  Jej ústupový manéver vzala nechcená spoločníčka ako osobné víťazstvo a prudkým pohybom odhodila svoj kabát vdiaľ. Teda zatiaľ len z pliec.

  Galantne jej ho zachytil a prilepil opäť na ramená, pridržiac si ju za ne, totálne ignorujúc Bellu.

  - Dovoľte, slečna...- urobil dramatickú pauzu, akoby si spomínal na jej meno, hoci ho jakživ nepočul, nepotreboval, ani nechcel poznať.

  - Astrid...- zašemotila roztopene.

  - Ako tá autorka romantických príbehov, čo stále dookola idú na dvojke a po desiatich minútach bezpečne viete, kto s kým skončí pred oltárom?! – snažil sa pohľadom spacifikovať rozrušeného Leroya a pritiahnuť tých dvoch, čo najbližšie k sebe. – Tuto, priateľ Leroy by sa vám chcel ospravedlniť za to prihorúce prirovnanie, čo vám uštedril v knižnici. – šepkal jej skoro do ucha.

  - Prirovnal ma k diablovi a ja som náhodou silne veriaca osoba! – vyvaľovala oči Astrid, už šípiaca, kam Gold mieri. Slovami, aj s ňou.

  -  O to viac je vašou povinnosťou, odpustiť mu. Veď sa len na neho pozrite. Nie je to stelesnená personifikácia, slečna "Lindgrenová"? – zadrel okázalo.

  - Tak po prvé, pán profesor,  pletiete si Pilcherovú s autorkou knižiek pre malé detičky a po druhé, čo má školník spoločné s priraďovaním ľudských vlastností neživým veciam? – stratila žena zas niť.

  Natočil ju k Leroyovi.

  - No, nie je toto jedno „veľké dieťa“ ?...jedna veľká, nešťastná, bradatá neživá vec, najneživšia, akú ste kedy videli, túžiaca po tých živých teplých ľudských vlastnostiach? Nemôžete mu povedať pár pekných slov, obdarovať ho svojou priazňou, svojou krásnou...tou...dušou?!...- hľadal vhodné slová, ale pivný doping už riadil centrálu vo svojich parametroch.

  Ostrými prstami ju potlačil na svoje miesto pri bare, pantomímou Leroyovi naznačiac: teraz, alebo nikdy!...viac sa pre neho strápňovať nemieni.

  Radšej odcúval.

  - Sánka dolu, pán profesor! Kde sa to vo vás len berie?...Neočakávala by som pri chemikárovi taký prehľad v literárnej teórii. Zabrzdila ironicky jeho nenápadný ústup k Belle Emma, ktoviekedy tu vyrastená, ako príletová drevina medzi otrlými starými ihličnanmi.

  - V minulom storočí som aj ja ráčil zmaturovať, drahá Emma! Čo ty tu chceš?! ...- zavyl. - Čo tu vlastne  všetky chcete?! – prestával sa ovládať. – Dosť, že sa na mňa dnes zosypala Jana Eyrová s pani Bovaryovou, aj Annu Kareninu  s Pippi dlhou pančuchou som tam medzi hviezdičkami videl, už ani v bare nemôže mať človek od vás ženských pokoj?! – prskal nič nechápajúcej Emme do tváre kvapôčky dychu páchnuceho pivom.

  - Nepreháňate to s tou literatúrou?! Henry mi vravel, že vás často vída v knižnici, ale zrejme to na vás nebude mať dobrý vplyv...- povedala úzkostlivo a položila mu ruku na čelo.

  Trhol sa, obozretne pohliadnuc naokolo, kto všetko toto gesto práve videl.

  Okrem vyjavenej Belly s očami stále priklincovanými k podlahe,  celý bar.

  Leroy mu ukázal zdvihnutý palec a všetky zuby. K slovu sa pri svojej nečakanej partnerke ešte nedostal, ale vyzeral aj tak očividne spokojný.

  Vrátil sa k baru, uhradil útratu, strhol svoj kabát z vešiaka a pleskol dverami.

  - Teba tu nechal? – prikročila k Belle.

  Dvere zarachotili, vtrhol dnu, lapol Bellu surovo za predlaktie a vytiahol za sebou von.

  Ledva mu stačila, navyše ju prudký vietor šľahal do líc, tak radšej privrela viečka a strčila hlavu do límca. Vytiahol ju však odtiaľ jeho nečakane štipľavý slovný útok.

- Nemyslel som si o tebe, že inklinuješ k barovému spôsobu života a ja ťa budem musieť chodiť vyzdvihovať do podobných lokálov! – silno ju držal pod lakťom a so vztýčeným ukazovákom kázal ešte prísnejšie hlasnejšie a razantnejšie ako foter.

  Od údivu pootvorila ústa, aj čosi chcela zahabkať, nevyšiel jej však z nich ani hlások, pretože vzadu za jeho chrbtom uvidela pridobre známu tvár...

  - Á, dobrý deň, pán French. – otočil sa aj Gold, akoby ho práve len teraz zaregistroval, čo nebola pravda, divadelné predstavenie už pár minút rátalo s týmto divákom...- Takto v podvečer nebodaj aj vy zájdete na jedno-dve pivká sem do baru?! – zmenil Gold intonáciu aj rétoriku, stále nespúšťajúc Bellu zo zovretia, len pár nenápadnými stiskami jej dal najavo, aby sa konečne zobudila a dohrala rolu, v ktorej jej práve zachraňuje kožu.

  - Ani nie, pán učiteľ. Poslal som Emmu nájsť Bellu, lebo sa akosi omeškala dnes zo školy...ale radšej som jej šiel oproti aj sám...- mračil sa Moe French a zízal raz na neho, raz na dcéru, skladajúc si puzzle scénky, čo práve videl.

  - Musím ju ospravedlniť, dnes sa zdržala v knižnici. Spadol tam jeden preplnený regál a bolo nutné to všetko znova upratať...ale...naozaj som ani ja nečakal, že nepôjdeš potom hneď domov!... Naozaj sa mi nepáči, že navštevuješ takéto miesta! – ukázal prísne za seba na vysvietené dvere baru a hrozil Belle z očí do očí ukazovákom ako malému sopľošovi.

  Trhla rukou a vymanila si ju z tej jeho.

  - Nie som malé decko! – zaprotestovala, šúchajúc si stlačené predlaktie, čo už začínalo štípať.

  Dlho nemohla, pretože ju za to isté schmatol otec a vytiahol jej ruku dohora.

  - Tak ty budeš ešte odvrávať?! – zrúkol pán French. - Namiesto toho, aby si bola vďačná, že sa o vás, spratkov, stará pán učiteľ ako vlastný otec, ešte tu budeš na neho ústa otvárať?! – naberali jeho slová na intenzite.

  - To je dobré, to je dobré... Ona je rozumná, myslím si, že pochopila...- snažil sa otca ukotviť Gold, cítiac, že ide do tuhého. Bolo mu ľúto Belliných jemných líc.

  - Marš domov!... a beda, keď ťa nenájdem nad knižkami, v nepovysávanom byte a riad nebude zas umytý! – zhodnotil domácu situáciu a vymrštil dcéru smerom k ich paneláku.

  - Hybajte, pán učiteľ, dáme predsa len jedno vzduchom chladené. – usmial sa na Golda, ako starý známy a súril ho späť do útrob baru.

  Zúfalo pozrel do šera k Belle.

  „Ak budem všetky tvoje prúsery žehliť takouto „pivnou naparovačkou“, bude zo mňa zas alkoholik prv, než zmaturuješ, drahá...“ pomyslel si sarkasticky.

  Vyplazila mu pózersky špičku jazyka, vylúdila úsmev, strčila ruky do vreciek kabáta, zvrtla sa a zmizla z dohľadu.

  „Na zdravie, páni!...“

domiceli