ŠTVRTÁ
83. kapitola
Škrupinatá...
Tak rázne zoskočil zo stoličky, až pripomínal
naštartovaného manžela riadiaceho sa orientálnym príslovím: „Príď domov, zbi
ženu. Ona už bude vedieť za čo...“. A aj keď situácia bola opačná, aj tak jej
bol jeho prísny výraz proti srsti. Ak začne s nejakým kázaním, bude sa
správať ako doma, medzi trhnutím dverami na detskej a prvou fackou...a to
sa zas nebude páčiť jemu. Teraz už vedela. Bola to chyba sem ísť. Pripadala si
zrazu ako stíhačka s cieľom doletu v súradniciach: domov-krčma-domov.
Previnilo radšej sklopila oči.
Jej ústupový manéver vzala nechcená
spoločníčka ako osobné víťazstvo a prudkým pohybom odhodila svoj kabát
vdiaľ. Teda zatiaľ len z pliec.
Galantne jej ho zachytil a prilepil opäť
na ramená, pridržiac si ju za ne, totálne ignorujúc Bellu.
- Dovoľte, slečna...- urobil dramatickú
pauzu, akoby si spomínal na jej meno, hoci ho jakživ nepočul, nepotreboval, ani
nechcel poznať.
- Astrid...- zašemotila roztopene.
- Ako tá autorka romantických príbehov, čo
stále dookola idú na dvojke a po desiatich minútach bezpečne viete, kto
s kým skončí pred oltárom?! – snažil sa pohľadom spacifikovať rozrušeného
Leroya a pritiahnuť tých dvoch, čo najbližšie k sebe. – Tuto, priateľ
Leroy by sa vám chcel ospravedlniť za to prihorúce prirovnanie, čo vám uštedril
v knižnici. – šepkal jej skoro do ucha.
- Prirovnal ma k diablovi a ja som
náhodou silne veriaca osoba! – vyvaľovala oči Astrid, už šípiaca, kam Gold
mieri. Slovami, aj s ňou.
-
O to viac je vašou povinnosťou, odpustiť mu. Veď sa len na neho
pozrite. Nie je to stelesnená personifikácia, slečna "Lindgrenová"? – zadrel okázalo.
- Tak po prvé, pán profesor, pletiete si Pilcherovú s autorkou
knižiek pre malé detičky a po druhé, čo má školník spoločné
s priraďovaním ľudských vlastností neživým veciam? – stratila žena zas
niť.
Natočil ju k Leroyovi.
- No, nie je toto jedno „veľké dieťa“ ?...jedna
veľká, nešťastná, bradatá neživá vec, najneživšia, akú ste kedy videli, túžiaca
po tých živých teplých ľudských vlastnostiach? Nemôžete mu povedať pár pekných slov,
obdarovať ho svojou priazňou, svojou krásnou...tou...dušou?!...- hľadal vhodné
slová, ale pivný doping už riadil centrálu vo svojich parametroch.
Ostrými prstami ju potlačil na svoje miesto
pri bare, pantomímou Leroyovi naznačiac: teraz, alebo nikdy!...viac sa pre neho
strápňovať nemieni.
Radšej odcúval.
- Sánka dolu, pán profesor! Kde sa to vo vás
len berie?...Neočakávala by som pri chemikárovi taký prehľad v literárnej
teórii. Zabrzdila ironicky jeho nenápadný ústup k Belle Emma, ktoviekedy
tu vyrastená, ako príletová drevina medzi otrlými starými ihličnanmi.
- V minulom storočí som aj ja ráčil zmaturovať, drahá Emma! Čo ty tu chceš?! ...- zavyl. - Čo tu
vlastne všetky chcete?! – prestával sa
ovládať. – Dosť, že sa na mňa dnes zosypala Jana Eyrová s pani Bovaryovou,
aj Annu Kareninu s Pippi dlhou
pančuchou som tam medzi hviezdičkami videl, už ani v bare nemôže mať
človek od vás ženských pokoj?! – prskal nič nechápajúcej Emme do tváre kvapôčky
dychu páchnuceho pivom.
- Nepreháňate to s tou literatúrou?!
Henry mi vravel, že vás často vída v knižnici, ale zrejme to na vás nebude
mať dobrý vplyv...- povedala úzkostlivo a položila mu ruku na čelo.
Trhol sa, obozretne pohliadnuc naokolo, kto
všetko toto gesto práve videl.
Okrem vyjavenej Belly s očami stále
priklincovanými k podlahe, celý
bar.
Leroy mu ukázal zdvihnutý palec a všetky
zuby. K slovu sa pri svojej nečakanej partnerke ešte nedostal, ale vyzeral
aj tak očividne spokojný.
Vrátil sa k baru, uhradil útratu, strhol
svoj kabát z vešiaka a pleskol dverami.
- Teba tu nechal? – prikročila k Belle.
Dvere zarachotili, vtrhol dnu, lapol Bellu surovo
za predlaktie a vytiahol za sebou von.
Ledva mu stačila, navyše ju prudký vietor
šľahal do líc, tak radšej privrela viečka a strčila hlavu do límca. Vytiahol
ju však odtiaľ jeho nečakane štipľavý slovný útok.
- Nemyslel som si
o tebe, že inklinuješ k barovému spôsobu života a ja ťa budem
musieť chodiť vyzdvihovať do podobných lokálov! – silno ju držal pod lakťom
a so vztýčeným ukazovákom kázal ešte prísnejšie hlasnejšie
a razantnejšie ako foter.
Od údivu pootvorila ústa, aj čosi chcela
zahabkať, nevyšiel jej však z nich ani hlások, pretože vzadu za jeho chrbtom
uvidela pridobre známu tvár...
- Á, dobrý deň, pán French. – otočil sa aj
Gold, akoby ho práve len teraz zaregistroval, čo nebola pravda, divadelné
predstavenie už pár minút rátalo s týmto divákom...- Takto v podvečer nebodaj
aj vy zájdete na jedno-dve pivká sem do baru?! – zmenil Gold intonáciu aj rétoriku,
stále nespúšťajúc Bellu zo zovretia, len pár nenápadnými stiskami jej dal
najavo, aby sa konečne zobudila a dohrala rolu, v ktorej jej práve
zachraňuje kožu.
- Ani nie, pán učiteľ. Poslal som Emmu nájsť
Bellu, lebo sa akosi omeškala dnes zo školy...ale radšej som jej šiel oproti aj
sám...- mračil sa Moe French a zízal raz na neho, raz na dcéru, skladajúc
si puzzle scénky, čo práve videl.
- Musím ju ospravedlniť, dnes sa zdržala
v knižnici. Spadol tam jeden preplnený regál a bolo nutné to všetko
znova upratať...ale...naozaj som ani ja nečakal, že nepôjdeš potom hneď
domov!... Naozaj sa mi nepáči, že navštevuješ takéto miesta! – ukázal prísne za
seba na vysvietené dvere baru a hrozil Belle z očí do očí ukazovákom
ako malému sopľošovi.
Trhla rukou a vymanila si ju z tej
jeho.
- Nie som malé decko! – zaprotestovala,
šúchajúc si stlačené predlaktie, čo už začínalo štípať.
Dlho nemohla, pretože ju za to isté schmatol
otec a vytiahol jej ruku dohora.
- Tak ty budeš ešte odvrávať?! – zrúkol pán
French. - Namiesto toho, aby si bola vďačná, že sa o vás, spratkov, stará
pán učiteľ ako vlastný otec, ešte tu budeš na neho ústa otvárať?! – naberali jeho
slová na intenzite.
- To je dobré, to je dobré... Ona je rozumná,
myslím si, že pochopila...- snažil sa otca ukotviť Gold, cítiac, že ide do
tuhého. Bolo mu ľúto Belliných jemných líc.
- Marš domov!... a beda, keď ťa nenájdem
nad knižkami, v nepovysávanom byte a riad nebude zas umytý! –
zhodnotil domácu situáciu a vymrštil dcéru smerom k ich paneláku.
- Hybajte, pán učiteľ, dáme predsa len jedno
vzduchom chladené. – usmial sa na Golda, ako starý známy a súril ho späť
do útrob baru.
Zúfalo pozrel do šera k Belle.
„Ak budem všetky tvoje prúsery žehliť takouto
„pivnou naparovačkou“, bude zo mňa zas alkoholik prv, než zmaturuješ, drahá...“
pomyslel si sarkasticky.
Vyplazila mu pózersky špičku jazyka, vylúdila
úsmev, strčila ruky do vreciek kabáta, zvrtla sa a zmizla z dohľadu.
„Na zdravie, páni!...“
domiceli
ako Vás napadlo zakomponovať Astrid Lindgrenovú- reálnu osobu z histórie, autorku Pipi dlhej pančuchi- do Vášho fanfiku? akú tu bude mať úlohu?
OdpovedaťOdstrániťodchod Golda s Bellou z baru super :D a druhá časť časti (:D) klasické hrešenie otca dcéry pred učiteľom, s neklasickým obsadením :D
...:-) Je to len zhoda mien...A Goldova pribujná fantázia...Nevolala sa víla NOVA v Storybrooku Astrid? To má byť ona...len u mňa nie mníška, ale stážistka...:-)
OdstrániťGoldov dialóg s Astrid bol mega, Emma ako vždy dorazila úplne všetko a všetkých :D Leroy ako randomná postava tiež splnil svoj komický účel a časť s Belliným tatkom tiež super, akurát by ju mohol menej fyzicky inzultovať :D
OdpovedaťOdstrániť