Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 105. kapitola NOČNÉ MESTO

ŠTVRTÁ

105. kapitola

Nočné mesto...

       Snaha byť nenápadná, nevyšla. Spánok rodičov býva povrchnejší a labilnejší o to viac, o čo bližšie je polnoc, či hodina ranná.

  Žmúril v medzierke spálne, klipkal očami do svetla a premýšľal, odkiaľ sa to vlastne jeho potomok vracia, keďže mal napriek pivnému zabúdaču pocit, že ho ledva-ledva uprosila, aby smela prenocovať u kamošky...To noc už končí?! Skončila?!

  Nechcela si v hlave nahrádzať posledné chvíľky s ním, tak sa veľmi nenamáhala s výhovorkami a vytasila prvú, ku podivu celkom uveriteľnú.

  - Henry mal horúčku, Emma šla s ním a Nealom na pohotovosť... Nechcela som otravovať. – zdvihla smutne kútik a snažila sa odčítať z otcových ospalých, ale ostražitých žmurkaní, či to prešlo.

  Asi. Prešlo.

  - Aspoň vidíš, aké to je mať dieťa za slobodna... a mladá... a bez dokončenia školy... – a ďalej už prednáška pokračovala k intenciách, v akých bola pripravená. Skôr naštepená do rodiča hneď po jej prvom nádychu na tomto božom svete... a aktivovaná vždy po každom novom nádychu, kedykoľvek v budúcnosti, zhruba do stovky. Približne. Orientačne. 

  Motív zodpovednosti a tak.

  Prvých pár minút prikyvovala, druhých sa pokyvovala a s treťou načatou päťminútovicou sa drzo spýtala, či už smie si ísť ľahnúť, čím si vyslúžila ďalšie dve a bola rada, že len slovné facky.

  Iste si ešte opakoval, čo povedal a ako to povedal aj po zatvorení, respektíve pribuchnutí  spálne, ale ona už mala v DVD vložený vlastný film.

  Nočné mesto...

  Nočné mesto.

  Ešte stále mal pocit, že v jeho dlani sa chveje tá jej. Uložená iba opatrne, pripravená sa vyšmyknúť pred každým nečakaným pohľadom.

  Aká škoda, že nikoho nestretli.

  Nebol by jej dovolil, opustiť jeho hniezdo.

  Kráčali spomalene, ak by sa dalo cúvať, zaradia spiatočku, ale dnes už „dobrovoľne“ nechceli načínať ďalšiu zo zakázaných cukroviniek. Aspoň nie naostro. Priamo...

  Iba tak v duchu...nejasne...matne...iluzórne...možno...Celkom určite.

  Opretý o lakte s plnými hrsťami jej hustých vlasov v oboch rukách, čo mu v každej kvapke potu odosielali do nozdier nekončiace pozdravy šampónu zmiešaného s jej vlhkou túžbou, nedokázal sa odtrhnúť z neviditeľných pút, ktorými ho držala nad svojou, trhaným dychom ešte stále rozdýchanou tvárou. V takmer nepostrehnuteľnom pohybe brady hrdo dvíhanej a odhaľujúcej tenkú napínanú kožu hrdla, skrývala sa jej moc, o ktorej začínala práve nepochybovať.

  Márne sa ju, uväznenú pod svojím telom, pokúšal tlmiť spŕškou nedočkavých prudkých bozkov, najskôr v sieti rozhadzovaných vlasov. Nezastavili ju ani spomalene nastavované hrádze na jedno miesto prisatých pier. Len jej tlmený povzdych ho posúval vždy ďalej a ďalej kĺzavo sa priliepajúc, nadychujúc sa vlastných výdychov, lebo nezostával čas hľadať v ich tesnom objatí aj tak iba prihorúci vzduch noci...

  Nočné mesto. 

  Zhlboka nasal jeho častice a napriek tomu, že mu v tom okamihu rozbili náruživú ilúziu predstavy, pousmial sa a vrátil dych  tme, spokojne kráčajúc späť do chladnej opustenej vily, ktorá už dnes mohla byť svedkom...

  Dnes ešte nie...

  Nočné mesto...

  Nezažala ani len nočnú lampu, v snahe uvidieť z okna svojej detskej izby ešte aspoň na okamih, jeho v tme sa strácajúcu siluetu.

  Iba tak v duchu...nejasne...matne...iluzórne...možno...Celkom určite.

  Prechádzala mu spodnou časťou dlaní kdesi zdola očakávaním prehnutého chrbta k obnaženým pleciam, občas sa akoby len náhodou bruškami prstov letmo dotknúc nahej teplej kože. Medzierkou medzi stlačenými lopatkami prebehlo ich všetkých desať a ponorili sa do polodlhých vlasov a pritiahnutím  sa za ne sa oprela čelom o šiju, nasajúc z nej imaginárnu silu, otáčala sa sama, spomalene, chrbtom, pritískala k jeho horúcemu telu, zakladajúc skladačku toho svojho do identických častí muža a počkala si, kým jeho dlane nájdu popamäti tie jej a do zvukov o seba sa ako dva príboje po ramenách vlniacich vlasov, prepašujú obaja svoje volanie po splynutí...

  Cúvla od okna, sama prekvapená svojím odvážnym prianím, ale  obraz ich spletených tiel sa už dávno strácal rozpŕchnutý preľaknutím kdesi v nedoziernej  tme.

  Dnes ešte nie...

domiceli