Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 87. kapitola ODPOVEDE

ŠTVRTÁ

87. kapitola

Odpovede...

  Nepredpokladala, že skončia pred jeho domom. Ale chcela to zo všetkého najviac.

  - Nechcem, aby si myslel, že doliezam... – opáčila sa trochu zdráhať a hrať formu, hoci pred Emmou to bolo tak zbytočné, ako aj hlúpe.

  A v jej veku dvojnásobne. Osemnásťnásobne!

  Bola si vedomá svojich skratových reakcií a aj tak sa im nedokázala brániť, odstrániť ich alebo aspoň  eliminovať na únosné minimum. Práveže ich bolo stále viac a viac a pribúdali geometrickým radom a pretože ani toto nebol predmet, v ktorom by bola obzvlášť vynikala, nedarilo sa jej  doriešiť ten problém. Ešteže tu je praktická Emma, čo skratovo nekoná. Dúfala...

  – ...alebo ho prenasledujem a snorím za ním a...kontrolujem ho...- zahryzla si radšej do jazyka, spomenúc si na včerajší trapas, keď ako malá zdrhla predčasne nenápadne z knižnice, aby zistila, či ozaj šiel s Leroyom do baru. Aj ako sa pred dverami zrazila s Astrid s tým istým cieľom...nenápadne sa stretnúť s...tej bolo jedno, ktorý z nich jej nakoniec prischne.

   Dvere na jeho vilke sa náhle pootvorili a s mobilom na uchu vyrazil do šera s nákladom netriedeného odpadu v igelitovom vreci a prirýchleho slovného prejavu, v ktorom rezonovali skôr pazvuky, než čosi zrozumiteľné, akoby hovoril akýmsi cudzím jazykom. Ale to len okolité šumy z áut, natriasaných odpadkov a vetrom rozkývaných konárov deformovali zvuk.

  Zhrozene pozreli na seba a na smetný kôš tróniaci asi meter pred domom a dva od nich. Emma obozretne vtlačila Bellu do kríkov a stala si pred ňu ako živý paraván.

  Rozrazil bráničku a buchol vrece na vrchnák, zaraziac ruku vbok.

  - ...nie, drahá Regina! Myslím si, že sme sa už minule dohodli a naše styky nateraz obmedzíme na minimum!...Rád, kedykoľvek budeš chcieť, to predsa dobre vieš...nie...nerozumela si ma?...ja rozhodnem, kedy budem svoj mimopracovný čas tráviť s tebou!... Nestačí ti moja vrúcna láska prejavovaná ti neustále v škole, drahá?! Dočerta! ...Nie si už nejaká náročná?! Ber ohľad aj na mňa! Mám právo na súkromie! ...Som len človek, kedy to všetko mám akože stíhať?!...– točil sa okolo svojej osi, našťastie opačným smerom, než stála Emma a v drapľavých kríkoch natlačená Bella.

  Pri ďalšom obrate si ju však všimol. Zamračil sa. Pozrel pozorne okolo nej, nevidiac však Bellu v blízkosti, odkýval Emme na pozdrav a vrzgol bránkou.

  Počúvala jeho rozhorčený hlas, ale bola naň navyknutá, tak ho nechala vyzúriť sa.

  Prehodila slúchadlo na druhé ucho a oprela sa pohodlnejšie o stôl.

  Veď nechce zas tak veľa. Teda chce. Urobí všetko preto, aby oklieštila  možnosti, kedy by tí dvaja mohli tráviť čas spolu. A Henry je veľmi dobrou zámienkou. Majú ho spoločného, praje si, aby s ním jeho starý otec trávil viac času...ona je predsa taká zaneprázdnená a potom... Je toľko problémov s dorastajúcim chlapcom, ktoré „akože“ nevie doriešiť a Emmu s Nealom predsa nebude otravovať. To by bolo pod jej úroveň...To musí pochopiť...Tak na koho sa má obrátiť?!...Tak perfektne vyriešil situáciu, keď malý Henry trucoval na streche...verí len jemu...spolieha sa na neho...

  Oči jej svietili spokojnosťou, čím väčšmi sa rozčuľoval a bránil. Aj tak dobre vedela, že ju neodmietne. Nikdy jej neodmietne pomoc.

  Henry je dobrá zámienka. Veľmi dobrá...

  Zúrivo stlačil niekoľko tlačidiel naraz, aby sa zbavil Reginy s jej „neodkladnými požiadavkami“. Tá ženská mala obdivuhodnú schopnosť reštartovať ho z nuly na šialenec za doslova nanosekundu, aj  chrípkou totálne vybitou organizmovou batériou.

  Hodil mobil na stôl, prehrabol sa vo vlasoch a rozdýchaval blížiaci sa infarkt, ešte chvíľu ho prehovárajúc a sľubujúc možnosť masívneho zásahu...tak o niekoľko desaťročí, povedzme. Dosť ho nateraz bolelo v krku a na prieduškách, cítil, že ho zas začína zalievať pot, nehovoriac už o znefunkčnených dutinách v nose. Potiahol šál, ktorým mal omotané hrdlo, akoby mu dochádzal aj dych.

  Načiahol sa za mobilom a hľadal ten správny „antibiotikový“ kontakt.

  Pozreli jedna na druhú. Prestala Belle vyťahovať zvyšky konárikov a starých minuloročných lístkov z rozcuchaných vlasov a kabáta. Za škrabance sa jej ospravedlní až potom. Počkala, kým vydoluje z vrecka nástojčivý mobil.

  Pár tónov doň mlčky zízala a mykalo jej perami.

  Natrčila Emme displej. Nestálo na ňom meno, ale ružové blikajúce briliantíky vytvárajúce štylizované, do seba sa vcucávajúce srdiečka hovorili prijasnou rečou.

  Prekrútila očami nad dementným nápadom ID šifrovania. Horšia už bola len ružová spermia naháňajúca vajíčko, čo objavila v mobile Nealovi, namiesto svojho mena.  Pokynula jej, aby ho radšej zodvihla, kým nepobudí všetkých susedov okolo.

  Pomaly záporne pokrútila hlavou a stlačila červené STOP.

  - Počula som už dosť. – pozrela vážne na Emmu.

 Zadívala sa nechápavo na priateľku, ktorej kmitalo viečkami, perami, aj celým rozrušeným telom vrátane mozgu, do detailov opakujúcemu jej precitlivenej dušičke slová z jeho prehovoru.

 Mobil sa znova rozozvučal.

 Postláčala čosi, zapípalo to a zamrelo. Deprimujúci zvuk. Spustila telefón s hlbokým výdychom do vrecka a s bradou dohora vyrazila domov.

  Pozeral na displej.

   „Neexistujúce číslo?...čo je to za blbosť?!“ mračil sa na aparát, čo ho dnes vytáčal do nepríčetnosti.
  A tak rád...tak veľmi ju chcel počuť...aspoň počuť.

  Nanosekunda.

  Zajtra si bude musieť kúpiť nový mobil...