ŠTVRTÁ
87. kapitola
Odpovede...
Nepredpokladala, že skončia
pred jeho domom. Ale chcela to zo všetkého najviac.
- Nechcem,
aby si myslel, že doliezam... – opáčila sa trochu zdráhať a hrať formu,
hoci pred Emmou to bolo tak zbytočné, ako aj hlúpe.
A v jej veku dvojnásobne. Osemnásťnásobne!
Bola si
vedomá svojich skratových reakcií a aj tak sa im nedokázala brániť,
odstrániť ich alebo aspoň eliminovať na únosné minimum. Práveže ich bolo
stále viac a viac a pribúdali geometrickým radom a pretože ani
toto nebol predmet, v ktorom by bola obzvlášť vynikala, nedarilo sa
jej doriešiť ten problém. Ešteže tu je
praktická Emma, čo skratovo nekoná. Dúfala...
– ...alebo
ho prenasledujem a snorím za ním a...kontrolujem ho...- zahryzla si radšej
do jazyka, spomenúc si na včerajší trapas, keď ako malá zdrhla predčasne
nenápadne z knižnice, aby zistila, či ozaj šiel s Leroyom do baru. Aj
ako sa pred dverami zrazila s Astrid s tým istým cieľom...nenápadne
sa stretnúť s...tej bolo jedno, ktorý z nich jej nakoniec prischne.
Dvere na
jeho vilke sa náhle pootvorili a s mobilom na uchu vyrazil do šera
s nákladom netriedeného odpadu v igelitovom vreci a prirýchleho
slovného prejavu, v ktorom rezonovali skôr pazvuky, než čosi zrozumiteľné,
akoby hovoril akýmsi cudzím jazykom. Ale to len okolité šumy z áut,
natriasaných odpadkov a vetrom rozkývaných konárov deformovali zvuk.
Zhrozene
pozreli na seba a na smetný kôš tróniaci asi meter pred domom a dva
od nich. Emma obozretne vtlačila Bellu do kríkov a stala si pred ňu ako
živý paraván.
Rozrazil
bráničku a buchol vrece na vrchnák, zaraziac ruku vbok.
- ...nie,
drahá Regina! Myslím si, že sme sa už minule dohodli a naše styky nateraz
obmedzíme na minimum!...Rád, kedykoľvek budeš chcieť, to predsa dobre
vieš...nie...nerozumela si ma?...ja rozhodnem, kedy budem svoj mimopracovný čas
tráviť s tebou!... Nestačí ti moja vrúcna láska prejavovaná ti neustále
v škole, drahá?! Dočerta! ...Nie si už nejaká náročná?! Ber ohľad aj na
mňa! Mám právo na súkromie! ...Som len človek, kedy to všetko mám akože
stíhať?!...– točil sa okolo svojej osi, našťastie opačným smerom, než stála
Emma a v drapľavých kríkoch natlačená Bella.
Pri ďalšom obrate si ju však
všimol. Zamračil sa. Pozrel pozorne okolo nej, nevidiac však Bellu
v blízkosti, odkýval Emme na pozdrav a vrzgol bránkou.
Počúvala jeho rozhorčený hlas,
ale bola naň navyknutá, tak ho nechala vyzúriť sa.
Prehodila slúchadlo na druhé ucho
a oprela sa pohodlnejšie o stôl.
Veď nechce zas tak veľa. Teda
chce. Urobí všetko preto, aby oklieštila
možnosti, kedy by tí dvaja mohli tráviť čas spolu. A Henry je veľmi
dobrou zámienkou. Majú ho spoločného, praje si, aby s ním jeho starý otec
trávil viac času...ona je predsa taká zaneprázdnená a potom... Je toľko
problémov s dorastajúcim chlapcom, ktoré „akože“ nevie doriešiť
a Emmu s Nealom predsa nebude otravovať. To by bolo pod jej
úroveň...To musí pochopiť...Tak na koho sa má obrátiť?!...Tak perfektne
vyriešil situáciu, keď malý Henry trucoval na streche...verí len
jemu...spolieha sa na neho...
Oči jej svietili spokojnosťou,
čím väčšmi sa rozčuľoval a bránil. Aj tak dobre vedela, že ju neodmietne.
Nikdy jej neodmietne pomoc.
Henry je dobrá zámienka. Veľmi
dobrá...
Zúrivo stlačil niekoľko
tlačidiel naraz, aby sa zbavil Reginy s jej „neodkladnými požiadavkami“.
Tá ženská mala obdivuhodnú schopnosť reštartovať ho z nuly na šialenec za
doslova nanosekundu, aj chrípkou totálne vybitou organizmovou batériou.
Hodil mobil na stôl, prehrabol
sa vo vlasoch a rozdýchaval blížiaci sa infarkt, ešte chvíľu ho
prehovárajúc a sľubujúc možnosť masívneho zásahu...tak o niekoľko
desaťročí, povedzme. Dosť ho nateraz bolelo v krku a na prieduškách,
cítil, že ho zas začína zalievať pot, nehovoriac už o znefunkčnených
dutinách v nose. Potiahol šál, ktorým mal omotané hrdlo, akoby mu
dochádzal aj dych.
Načiahol sa za mobilom
a hľadal ten správny „antibiotikový“ kontakt.
Pozreli jedna na druhú.
Prestala Belle vyťahovať zvyšky konárikov a starých minuloročných lístkov
z rozcuchaných vlasov a kabáta. Za škrabance sa jej ospravedlní až
potom. Počkala, kým vydoluje z vrecka nástojčivý mobil.
Pár tónov doň mlčky zízala
a mykalo jej perami.
Natrčila Emme displej. Nestálo
na ňom meno, ale ružové blikajúce briliantíky vytvárajúce štylizované, do seba
sa vcucávajúce srdiečka hovorili prijasnou rečou.
Prekrútila očami nad dementným
nápadom ID šifrovania. Horšia už bola len ružová spermia naháňajúca vajíčko, čo
objavila v mobile Nealovi, namiesto svojho mena. Pokynula jej, aby
ho radšej zodvihla, kým nepobudí všetkých susedov okolo.
Pomaly záporne pokrútila
hlavou a stlačila červené STOP.
- Počula som už dosť. –
pozrela vážne na Emmu.
Zadívala sa nechápavo na
priateľku, ktorej kmitalo viečkami, perami, aj celým rozrušeným telom vrátane
mozgu, do detailov opakujúcemu jej precitlivenej dušičke slová z jeho
prehovoru.
Mobil sa znova rozozvučal.
Postláčala čosi, zapípalo to
a zamrelo. Deprimujúci zvuk. Spustila telefón s hlbokým výdychom do
vrecka a s bradou dohora vyrazila domov.
Pozeral na displej.
„Neexistujúce číslo?...čo je to za blbosť?!“
mračil sa na aparát, čo ho dnes vytáčal do nepríčetnosti.
A tak rád...tak veľmi ju chcel počuť...aspoň počuť.
A tak rád...tak veľmi ju chcel počuť...aspoň počuť.
Nanosekunda.
Zajtra si bude musieť kúpiť
nový mobil...
preco mi to Bellino sifrovanie na Golda to telefónu pripadalo strašne polcolovo-trubkové?
OdpovedaťOdstrániťvýrok šialenec v nanosekunde opäť použitý a stále rovnako dobrý :)
telefónny hovor...čo dodať ;)
nápad s hodením do kríkov super :)
príbeh polcólovky pokračuje, ale tak nevadí, niečo sa diať musí :D škoda, že tento plán Emme nevyšiel, hoci jej plány sú zvyčajne brilantné...nuž, Emma mieni, Gold mení :D nad ID šifrovaním sa pozastavovať ani nebudem, to k Belle presne sedí :D
OdpovedaťOdstrániť