Mr. Gold´s Au Pair...11. kapitola POLOOBLAČNO

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 121

Polooblačno

   Sedel oproti nej v kresle s okuliarmi na nose a slepil sa v šere čítaním akejsi beletrie. Závesy kvôli nej  stiahol na pol žrde, aby ju popoludňajšie slnko aj jeho horúčkovitý západ o chvíľu nerušili.

  Maleficent zakázal v kuchyni porobiť po sebe debordelizáciu. Musela ticho, spôsobne  sedieť za stolom a za odmenu mohla zjesť dve tretiny toho, čo navarila. Tretinu chcel nechať Belle len ako rukolapný dôkaz, že bude užitočná a pre domácnosť prospešná. Potom to zrejme „lapne do ruky“ a ak sa na to neulakomí samotná autorka, nebadane proviant zlikviduje. Dôvera k Maleficent stále neprerástla mikroskpické parametre.

  Prevrátil ďalšiu stránku a vôbec si nevšimol, že už je hore a s výrazom vzdoru na tvári ho mlčky pozoruje. Ešte stále nepreglgla extempóre v záložni.

  Aj on pôsobil nahnevane, ale bolo to skôr tým, že sa za svet nedokázal sústrediť na dej knižky, pretože mu po rozume chodili tiež obrázky zo záložne, ale skôr tie pred príchodom tajfúnu menom Maleficent a druhého, ktorým bol jeho horúčkovitý preslov...

 Keď sa potuteľne usmial, lebo si predstavil jej sľub na večer, strhla sa.

 

   Vzhliadol, odložil rýchlo okuliare, aj knihu nechal spadnúť vedľa kresla, podoprúc sa o palicu spravil dva veľké kroky a kľakol si k nej. Nosom sa dotkol toho jej, potriasol jemne tvárou, nahol hlavu doboku  a usmial sa aj očami.

  Nestačilo. Tvárila sa odmerane. Ani bozk na čelo nezabral a pohladenie prostredníkom od obočia k brade, jej síce zrýchlilo dych, aj automaticky slastne privrelo viečka, ale zaťala sa.

  Nech si chlapec nemyslí, že môže po nej beztrestne bliakať.

  - Prepáč mi to, srdiečko. – vyrukoval s ofenzívou na báze popola na hlave.

  To väčšinou zaberalo dosť rýchlo.

  Pridaj, chlape, pridaj...

  - Uvedomujem si, že som sa správal k tebe neadekvátne a veľmi ma to mrzí. Sľubujem, už sa to viac nestane. Ver mi. – šúchal jej hánkami po líci a kajal sa.

  - Neade...čo?!?! – ozvalo sa nahlas z kuchyne. – Si bol odpornejší jak boľavý vred pod pazuchou a ziapal si horšie, ako keď Anton dostal črevnú koliku, ako sa prežral na Škaredú stredu fazule! – okomentovala jeho dnešný výkon zapretá už o veraje obývačky Maleficent.

  Bella sa konečne pousmiala. To mu zamedzilo ublížiť jazyku tejto odpornej, momentálne kuchyňou páchnúcej, babizne.

  - Nevyhodil si ju... – skonštatovala s uspokojením, sadla si  a obrátila sa tvárou k nemu.

  Prišuchol sa bližšie, stále na koberci a objal jej kolená  zamotané do deky. Bolo pod ňou tak krásne horúco. Uložil si na ne hlavu a zažmúril oči.

  Nevydržala sa viac hnevať. Zaborila mu ruky do vlasov a jemne masírovala pokožku pod nimi.

  Byť kocúrom, tak nahlas pradie.

  - Na to bude času dosť. - skúsil zaprovokovať, ale keď ho silnejšie potiahla, rozmyslel si to. - ...ale, ale... aby som ja teba nepotiahol...- predieral sa rukou pod dekou hore smerom k podbrušku.

  Trhla sa a rozosmiala.

  Maleficent prekrútila očami.

  - Somár starý, v jeho veku takéto puberťákoviny stvárať...jak keby mal o tristo rokov menej! – treskla dverami, aby ukázala dobrú vôľu.

  Jej falošný hlas s príšerným repertoárom piesní mizol v útrobách domu.

  - Toto tu chceš mať nasáčkované každý deň, drahá?! – spýtal sa neveriacky pozerajúc jej pozorne do očí, aby stíhal čítať aj vnútorné pochody.

  Súhlasne prikývla.

  - Mňa nikdy neuráža...A o tebe, žiaľ, hovorí len pravdu. – brnkla mu ukazovákom po nose.

  - Tak to ti veľmi pekne ďakujem. – tváril sa urazene a zviechaval sa zo zeme.

  - Kam ideš? – zľakla sa, že sa urazil naozaj.

  - Stavať na záhrade búdu...pre tvojho domáceho miláčika...- urobil rukou patetické gesto, ako pri úklone. –  Pod mojou strechou spávať teda v žiadnom prípade nebude! To si vyhoď z hlavy...Je to nevyspytateľná dračica, to mi ver...čo ak nám v noci vlezie do postele a ja si ju s tebou pomýlim?!...- musel sa uhnúť ozdobnému vankúšiku, ale pokračoval. - ...ešte jej budem musieť na jazyk vybaviť zbrojný pas a asi ju lepšie oblečiem, nech nám nerobí hanbu po meste...- tváril sa, že sa zamýšľa nad blízkou budúcnosťou.

  Vstala a podišla k nemu. Objala ho okolo krku.

  Snažil sa jej pohyb nevrátiť.

  - Ty si odjakživa môj jediný miláčik...láska. Ľúbim ťa. – pobozkala ho letmo na líce.

  - To je všetko?! – sklamane sa ohradil.

  - Ale kdeže! Pomôžem ti s tým jej oblečením. Hneď zajtra ju vezmem po obchodoch, ku kaderníčke, kozmetičke, manikérke aj na pedikúru...- začala vymenovávať.

  - ...a čo ja...?! - zavyl ešte sklamanejšie.

  - Ty mi môžeš dať svoju zlatú kreditnú kartu, pán Gold. – usmiala sa zaliečavo.

 

domiceli