Mr. Gold´s Au pair III.
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá XII
kapitola 150
Poď...
S tvárou v dlaniach tlačil lakte
do stola a nechty do kože pod vlasmi.
Zlá predtucha sa naplnila. Keď so
vzdorovitou, ufrflanou Lacey dorazili pred hotel...respektíve ju tam dotiahol,
motkajúcu sa pod vplyvom nejakých sprepadených sedatív, proti ktorým mal však
jej jazyk zrejme vybudovanú dokonalú imunitu, so sebazaprením a zubami
zaťatými do jazyka, aby zbytočne nereagoval na jej poznámky ...keď dorazili
pred hotel...nijaký tam nebol. Len
doškriabaná tabuľa sa hompáľala pod nesvietiacou žiarovkou, keď do oboch
šmaril kus tehly, čo našiel pod nohami.
Až vtedy Lacey radšej stíchla a stiahla
sa. Mlčky za ním kráčala a zároveň prekvapená sledovala, ako ničí všetko,
čo mu prichádza pod ruku. Rozkopol dvere, zhodil predmety z pultu
recepcie, kľúčmi zo škatuľky porozbíjal posledné celé sklá na oknách, prevrhol
kreslo a prevalil zábradlie. K niektorým latám sa ešte preventívne vrátil...
Nechávala si radšej odstup. Pomaly, popri
stene kráčala do izby, v ktorej zmizol a iba registrovala a znudene,
bez väčšieho záujmu zaznamenávala, ako stŕha zaprášené zatiahnuté závesy
z okna, prehadzuje deky na posteli a vyšmaril aj vešiak na kabáty von
zatvoreným oblokom.
- Super. Čerstvý vzduch na počkanie...-
zamrmlala si sama pre seba a zohla sa po papier na podlahe pod črepmi skla
a prachu., kým ešte zúrivo kopal do úbohého dodriapaného koberčeka
a vydával pritom neartikulované zvuky.
Ani nepozrela naň, pretože sa z rohu
ozval zvuk rozbíjaného ďalšieho z oblokov, tak pohodila papier na
stôl. Zozbierala deky a vankúš, trochu ich oprášila a znechutene
vrátila späť na posteľ. Potom to zas zvrhla všetko na zem a ľahla si na
holé matrace, ktoré sa jej zdali prijateľnejšie. Skrútila sa do klbka
a jeho saka ako slimák do ulity.
- Neopováž sa ma dotknúť, ty nervák! – boli
posledné jej slová, keď si všimla, že sa k nej blíži.
Prižmúril oči a snažil sa rátať do
desať. Šlo to pomaly a ťažko.
Na dnes vzdal všetko. Cítil hlad, smäd,
vnútorná nervozita sa mu zhmotňovala do bolesti hlavy aj svalov. Na chvíľu
ustrnul. Spomenul si na auto vo vnútornom dvore hotela, kam ho po príchode
zaparkoval.
Už nevnímala, ako sa horúčkovito rozbehol
opäť dolu schodmi.
Stálo tam nedotknuté. Aspoň nejaká dobrá
správa. Stiahol zo zadného sedadla deku pre Bellu a z kufra vytiahol
vak. Ešte by v ňom mali byť zvyšky zásob z domu...
Sklesnutý a zlomený vykráčal späť do
izby. Spala. Pozorne ju prikryl dekou, pozakladajúc každý kúsok, aby ju
neprefúklo, tak, ako sa to naučil pri Peu. Zabolelo ho to... Chvíľu nad ňou
zostal stáť. Spiaca a mĺkva to bola Bella. Hrozil sa rána, keď otvorí ústa
Lacey...
Dobre, že zaspala. Musí využiť čas
a presnoriť hotel, či tu nezostali stopy po...únoscoch...ako hnusne
realisticky to znelo. Možno mu aj sama ráno bude vedieť podať nejaké indície.
Teraz ju už nebude rušiť. Len či jej to trauma a to, čo prežila, vôbec
umožnia, dovolia. A či Lacey bude chcieť spolupracovať...
Musí pripraviť plán...Aspoň nejaký plán.
Nemôže nečinne sedieť a dívať sa, ako mu ktosi ničí rodinu...systematicky,
krok za krokom a ešte mu sám nahráva na smeč...ako sa len mohol takto
hlúpo nechať nachytať?! Ako si mohol nevšimnúť toľko detailov, ktoré doslova na
neho kričali, že niečo nie je celkom v poriadku...Ako to celé mohol
dopustiť...?!
S tvárou v dlaniach tlačil lakte
do stola a nechty do kože pod vlasmi.
...a počul tichý plač.
Ozýval sa spod deky a jeho saka.
Pristúpil k posteli a sadol si na
jej okraj. Žena pod károvanou prikrývkou sa otriasala vzlykmi.
Nahol sa k nej a tíšil ju šepotom.
Obyčajnými slovami a pohladeniami, riskujúc, že ak sa preberie, najskôr ho
pravdepodobne inzultuje prinajlepšom svojimi
nechtami.
Prebrala sa. S rukou na jej líci
ustrnul. Pozerala na neho cez zaslzené oči.
- Ako sme to mohli dopustiť, láska...-
spýtala sa plačlivo.
- Bella? – vyriekol neveriacky.
Pomaly sa dvíhala a zapretá
o boľavé, trasúce sa ruky zdvihla sa na ne, napriamila a pozrela mu rovno
do tváre.
Vzal jej ju nežne do dlaní a znova
niekoľkokrát zopakujúc jej meno umlčal sa sám dotykom o jej pery. Boli
mäkké a jemné. Presne také, aké si ich pamätal. Ovila mu ruky okolo krku
s pritiahla sa bližšie, aby cítila teplo jeho tela. Ešte sa obaja triasli
smútkom. Ich paže, dlane, prsty, i dych, ale boli konečne spolu. Konečne
spolu. Teraz už bude všetko jednoduchšie. Sú dvaja. Dvaja na lásku i na
cestu za záchranou svojich detí.
Odtiahol jej tvár s prižmúrenými,
unavenými a vyplakanými očami a s láskou sa na ňu díval.
- Mám plán, láska moja. Dostaneme maličké
späť, aj keby som mal prekutať a zničiť celý tento svet. My budeme spolu! Všetci...ako rodina.
Prikývla a oprela sa o jeho rameno.
- Poď...vyrazíme hneď...- vnorila mu paže pod
pazuchy a spojila na jeho chrbte tak, ako to robievala doma,
v časoch, keď bývali spolu šťastní...
domiceli
škoda! prečo to nemôže byť tých sedem minút a trinásť sekúnd? to by sa mi páčilo viac :) krásne ukončená séria ... :) väčšina vecí sa mi vyjasnila ale stále nechápem jednu vec... to Bellino menenie osobnosti... :/ ale krásny záver.... aj keď vidno, že asi trošku narýchlo napísaný? :) či to sa mi len zdá, že ste to chceli mať z krku? :) inak krásne opisy :)
OdpovedaťOdstrániťBellino menenie osobností som sa rozhodla spojiť s dvomi vecami...prvá je niečo od malých...napríklad, že držala ten obrázok a spala tam, kde Peu...ale vo všeobecnosti som to zjednodušila. Zmení sa po každom spánku...Keď na to Gold príde, pokúsi sa to korigovať...:-) Lebo s Lacey to nebude jednoduché...:-D...Hej, odhalila si ma, chcela som to mať uzatvorené, kým nezačne oficiálne 3. séria OUAT...:-) Potrebujem vedieť, kto-čo sú zač Tamara a Greg a pre koho pracujú...či použijem ich...alebo niekoho iného...:-)
Odstrániť