Mr.Gold´s Au Pair III. ... 36. kapitola PODOZRIVÉ

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 146

Podozrivé...

     Kamienkové podložie duto praskalo pod kolesami, čo sa zabárali pod tiažou masívneho edične limitovaného tátoša, ktorý patril skôr medzi veteránov do garáží luxusných zberateľov než na cesty, ale spokojný bol, až keď ho už nepočul a gumy postrácali aj posledné rozdrolené pozostatky treťotriedneho motela s drzou vydieračskou obsluhou aj hosťami.

  Stratil posledné ilúzie o živote za hranicou Storybrooku, dôležité bolo len ochrániť Peu od ďalších možných nástrah. Aj keby jeho čiernej figúrke mala dokresliť kompletnú ninja výstroj či dvojnásobný arzenál zbraní z Terminátora a minúť celú červenú pastelku na krv okolo, je mu to jedno, hlavne, že bude v bezpečí. Ona a...

  To, čo sa z útržkov dozvedel, ho znepokojilo. Ak mala Bella namierené domov a bola stále Bellou, nie Lacey, takže použila niečo z jeho pivničného depozitu magických produktov...prečo späť nedorazila? Je nejaký problém s návratom po prekročení hranice? Keď ňou prechádzali s Peu prvýkrát a vyčarili chudere Maleficent konský vzhľad, vrátili sa...Tak kde sú Bella s maličkou?!... Kde sú...?!

  Peu žmúrila oči do spätného zrkadla a už sa neodvracala, keď ju v ňom pozoroval tiež. Aspoň nejaká dobrá správa.

  Nemalo zmysel s ročným oneskorením sa vracať pred odbočku do Storybrooku, kde dvojicu údajne vyložil kamión a hľadať nejaké dôkazy. Nedajboh o zločine.

  - Ideme tam, kde nám ukázal náš glóbus, Peu. – povedal nahlas, aby sa nebála, pretože odmietal dodržiavať rýchlosť aj predpisy.

  Iba zdvihla pliecka a zas ich spustila dolu. Pochopil. Nevie o glóbuse nič...

   Vypla chrčiaci mobil a zašuchla ho do vrecka krátkej koženkovej bundy. Našpúlila pery, akoby premýšľala, dokonca sa aj za čelo chytila, v domnení, že to zaberie. Izbou preplnenou bez ladu a skladu nahádzaným nábytkom sa rozcinkali desiatky náramkov z jej zápästia.

  Nevymyslela nič. Vytiahla opäť telefón a zúrivo doň vyťukávala číslo.

  Nevedela vydržať, kým dozvoní. Jedovato nohou vo vysokej čižmičke odsunula vypasenú mačku spod nôh a prešla k oknu.

  - O pár hodín máme na krku návštevu! – začala bez akýchkoľvek zdvorilostných formuliek. - ...dobre, ja mám návštevu, ale ty sa maj tiež na pozore. Podľa toho, čo som počula cez aparát, je zrejme ozbrojený a riadne nahnevaný....Nie, nemáme čas sa presúvať, ani miznúť!... Navyše ju použijeme ako návnadu.... Musíme použiť, ako návnadu!...Chce ich obe...jedna bez druhej nemajú nijakú cenu...O to sa postarám ja, ty len stráž a nespusti ju z očí, jasné?! – náramky zaštrngotali znova.

  Mľandravá mačka vyskočila na podobločnicu a rozvalila sa medzi kvetináče s dávno vyhynutými rastlinkami. Prešla jej snedými štíhlymi prstami proti srsti na chrbte a konečne sa trochu upokojila.

  Na toto celý čas čakali. Museli čakať...Konečne dokončia svoju misiu.

   Pomaly spomaľoval, až nechal motor vychladnúť a zhasnúť. Reflektory predných svetiel osvecovali budovy pred ním svojím žltkavým mäkkým svetlom, Peu vzadu spokojne spala prikrytá jeho tmavým kabátom, žmoliac rukáv na ňom, akoby to bola ruka.

  Chvíľu váhal, či ju tu nechá, alebo prebudí. Obzeral sa, či predsa len niekoho nezazrie, aby vôbec nemusel vystupovať z auta. Potreboval sa spýtať, kde to vôbec sú...

  Bol len podvečer a napriek tomu, že prešli mestom, ktoré očividne žilo čulým ruchom, v tejto jeho časti bol pokoj. Pračudesný, takmer mŕtvy  pokoj.

  Opodiaľ zbadal zhrbenú postavičku s dvojlitrovou plastovou fľašou do trištvrte naplnenou akýmsi hnedým nápojom. Otáčala sa okolo svojej osi a čosi rozprávala. Ale komu?!...Stĺpikom polorozpadnutej autobusovej zastávky? Nízkemu múriku s oplieskanou kožovkou, ktorému z rán trčali sýtočervené tehly? Obrubníkom?

  Muž si sadol na poslednú dosku lavičky pod prístreškom z vlnitého plechu a ponúkal svoj nápoj natŕčajúc ho do rôznych svetových strán neviditeľným zákazníkom. Po chvíli k nemu pristúpil iný muž, s rukou čudne vykrútenou, trasúcou sa mu za chrbtom a čosi prvému hučal do tváre. Doslova hučal. Boli to neartikulované zvuky, pripomínajúce skôr zviera, ako človeka.

  Zhrozený hľadel na čudný výjav pred sebou a premýšľal, kam sa to vlastne s Peu dostali...kam ich to zaviedol glóbus...

  Až teraz si pozornejšie obzrel aj budovu, pred ktorou čelne parkovali. Mala dve podlažia plné úzkych zamrežovaných okien s ofluskanými drevenými rámami, čo už svoj lepší čas zažili dávno. Nad vchodom blikalo svetlo a elektrické vedenie sa tiahlo zvonka múrmi poprichytávané iba skobami o ne, na niektorých miestach už uvoľnenými a hompáľajúcimi sa vo vzduchoprázdne nad zablateným dvorom.

  Ponuré miesto. Len v niektorých oknách sa matne svietilo, inak bola všade tma. Ostatné budovy boli zrejme už úplne opustené, o čom svedčili diery bez rámov a obhorené útroby od nepozorných squotterov.

  Zlá predtucha sa napĺňala.

  Medzierkou medzi prednými sedadlami sa k nemu zrazu prirýchlo predierala Peu. Ignorujúc páky aj iné súčasti interiéru, vyštverala sa mu na kolená a schúlila sa do klbka, snažiac sa  pretlačiť si malé ruky kdesi pod jeho paže a zakvačiť si ich za chrbtom. Tak veľmi mu tým pohybom pripomenula milovanú Bellu, až musel sťažka prehltnúť smútok, čo sa ho pri tom pocite náhle zmocnil a vystúpil mu hore krkom  kdesi do úst svojou slanou zaslzenou príchuťou....

  Oči vyplašene upierala na sklo zadných dvier, kde sa zotmelo.

  Otočil hlavu, čo ju to tak vystrašilo.

  Stál tam jeden z dvojice zo zastávky a škľabil sa do skla. Zo zaslintaných úst mu vychádzalo dookola jediné slovo: čaj...čaj...čaj....Na skle pristála plastová fľaška  pritlačená jeho rukou a gúľala sa po ňom ako valček po ceste na koláče. Peu sa zaryla hlbšie a skryla si tvár až pod jeho pazuchu.

  Objal ju a pokúšal sa hladkaním po chrbátiku aspoň trochu utíšiť. Triasla sa mu pod dlaňou.

  Muž po chvíli zmizol, ale cez zarosené okno nebolo vidno kde a ako...

  Trhlo ním, keď na jeho sklo ktosi nečakane zaklopal.

  Peu sa pritisla ešte viac.

  Zacloniac jej hlavu jednou rukou, posunul si ju viac do stredu a pootvoril okno.

  Stál tam vysoký statný muž v erárnom úbore, akiste zamestnanec nejakej spoločnosti. Podľa svetlej farby, najskôr nemocničného charakteru.

  - Prepáčte pane, asi ste si nevšimli značku, ktorá zakazuje návštevníkom a príbuzným pacientov  parkovať v areáli ústavu. – zohol sa k nemu a nakukol dnu, premerajúc si pozorne celý interiér auta. – Inak pekný stroj, len čo je pravda. – uznanlivo vyhodnotil Goldovo auto. – Poviem vám, neriskoval by som. Máme tu maníkov, čo dokážu holými rukami uvoľniť šróby na čomkoľvek, mohlo by sa stať, že prídete trebárs o koleso, ani nebudete vedieť ako. A navyše, deťom je sem vstup prísne zakázaný. Uznajte, je to predsa len ústav pre choromyselných ľudí a pri tých nikdy neviete, čo im skrsne v hlave...- povedal vskutku mierne.

  Peu sa potichu rozplakala.

domiceli