Mr. Gold´s Au pair II...22. kapitola PO STOPÁCH

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 132

Po stopách

     - Nevyzeráš, že by si si sypal popol na hlavu...- ozvalo sa mu ticho za chrbtom. - Držíš diétu, drahý? -
     - Prečo...- opýtal sa nepoužijúc nijakú melódiu či postoj.
   -  Si nejaký nemastný-neslaný...- vyhodnotila ho saň s vyhrnutými rukávmi, odnášajúca práve špinavé vecičky do koša na prádlo.

  Pritajený v prítmí svojej spálne, pred svojou priveľkou posteľou díval sa na malé klbko práve vykoptané kdesi zdola prikrývky. Tuhým spánkom spotené vlásky lepili sa jej na oblé líce a v neustále dookola točiacich sa svetielkach, čo sa vynárali z lampy na nočnom stolíku, pripomínajúcej reflektory pod morskou hladinou namierené do útrob jaskyne sa občas vynorilo čelo, viečko, ramienko, či bacuľatá ruka s neexistujúcim palcom zasunutým medzi pery.

  Nedokázal od nej odtrhnúť oči.

  Z kúpeľne sa šírilo vlhké teplo, tak zabránil Maleficent, aby ju opäť starostlivo pozakrývala.

  - Snažili sme sa naučiť ju spávať vo svojom pelechu, vo svojej izbičke, ale je tvrdohlavejšia ako jej otec...- ďobla mu do pleca. -  A prefíkanejšia. Nech sme robili čokoľvek, ráno sme ju vždy našli tu. Paradoxne schúlenú úplne dolu, tam, kde bývajú nohy, akoby ti nechávala posteľ voľnú, pripravenú, keby si sa náhodou v noci nečakane vrátil...A keď sme aj zamkli spálňu, spala pred dverami. – uškrnula sa.

  Nevraživo na ňu zazrel.

  - No, len sa moc nenafukuj, lebo praskneš ako žaba. Nevieš nič o svojich deťoch...a mám taký pocit, že jej lásku k tebe nedobehneš, ani keby ti bežala oproti. – namierila prst na Peu.

  - Ako...ako vieš, že ma ľúbi? – spýtal sa neisto.

  - Podozrievavý, ješitný, nedôverčivý...vôbec si sa nezmenil, Rumpel. – prižmúrila vyčítavo oči. – Poď so mnou. – zavelila.

  Nechcelo sa mu. Chcel sa ďalej dívať. Napriek tomu, že už ho držala za rameno, ešte  sa nahol a priložil  pery na jej jazvu na rúčke. Jeho... maličká...Peu.

  Maleficent vošla do detskej izby. Nespoznával tú miestnosť. Pôvodne to bola izba Belly. Oná nikdy nepoužitá oddelená spálňa. Pousmial sa pri náhle vynorenej spomienke. Zrejme ju prerobili počas jeho neprítomnosti. Stále ten čas nerozdýchal. V paláci Kirké strávil iba pár hodín a v skutočnosti to boli celé roky... A pri detailoch a artefaktoch, ktoré sa mu prinavracali pred oči, pociťoval beznádej zo strateného času čoraz väčšmi.

  Sklonila sa a z poslednej zásuvky vytiahla niekoľko použitých papierov. Pokreslených papierov.

  Podala ich jemu.

  Pozorne na ne hľadel, ale...

  - ...môžeš sa hanbiť! – hrešila ho, keď videla, že na prvý pohľad nespoznal, čo znázorňujú čiary na obrázkoch. – Po prvé to máš naopak...- napravila mu smer a čakala. Nič.

  - To je? – pozrel na ňu spýtavo už celkom znervóznený.

  - To sú!...Hlavonožce predsa ! Deti v tomto veku kreslia iba hlavonožce...má to hlavu a lezú z toho končatiny, čo to nevidíš?! – ukazovala a vysvetľovala jednotlivé kostrbaté línie. – Toto je sladký, malý hlavonožtek Peu a toto obrovské monštrum vedľa neho...pozri, čo je navrchu hlavy...No, čo to je? Čo je to tu nakreslené?...A tu, čo nám to tu trčí z ruky? Čo je to za ohnutá čiara? – začala sa s ním baviť ako s dieťaťom.

  Ale neprotestoval, potreboval to.

  Naozaj. Na veľkej hlave boli medzi bodkami, čo znázorňovali oči, nakreslené vždy dve zvislé krátke čiarky. Jeho charakteristické vrásky. A to „trčivé z ruky“ bola jeho vychádzková palica...Asi.

  - To mám byť ja?! – pohol hlavou dozadu, aby si obrázok pozrel z väčšej diaľky.

  - No, povedz, nie si tu krásne odporný? A tu...a tu...a tiež tu a tu...- postupne odoberala z jeho rúk papiere a na každom jednom sa motív stále dookola opakoval. Peu a On. On a Peu. – Vidíš tu niekde Bellu?! Alebo jej sestru?! Alebo nebodaj mňa?!... Čo som sa jej zadku nautierala, zaparenín poofukovala, sopľov povyťahovala, grcov utrela...a som niekde snáď ja?! Nie... Iba Ty! Bodaj ťa...! A ešte sa ma opýta, či ho „ľúbi“...– rozčertila sa.

  - Veď ma nikdy nevidela...- zaváhal.

  - ...že nie?! ...že nevidela?! Čo si myslíš, akú to knižku mala aj dnes na kolenách dolu v záhrade? Pozri. Sú ich tu desiatky. Krásne, so zvieratkami, dokonca tuto, pozri, s Dráčikom- požiarnikom...alebo táto Ako vycvičiť draka, je síce trápna, ale...- rozcítila sa, ale hneď aj zmenila rétoriku. – Nikdy sa žiadnej inej ani nedotkla! Len tá jedna jediná! – ukázala na nízky stolík.

  Stál nad starou Bellinou obrázkovou knižkou. Kráska a zviera. S ilustráciami, ktoré verne zobrazovali príbeh zo Začarovaného lesa. Verne, aj s ich podobou. Aj s jeho podobou.

  - Bella veľa plakala... Aj kvôli tým obrázkom, aj...- nevedela, či pokračovať.

  Nemusela. Prečítal si to sám a lámalo ho to. Nevedel si predstaviť to malé zlaté vtáčatko, v priveľkom hniezde jeho postele, ako s vykrútenými ústami odmieta vlastnú matku a obviňuje ju z toho, že otec nie je s nimi...

  Odkedy sa objavil dolu v záhrade, celé hodiny sa od neho nepohla, až kým ju nezlomil spánok. Nič nevravela, ústa rovnako zovreté, ako Bella, vždy keď sa za niečo hnevala, ale držala si ho pohľadom, aby jej neunikla ani stotina sekundy z jeho prítomnosti. Dotknúť sa ho ešte bála a on rešpektoval jej nedôveru a strach. Hladkal ju len úsmevom a zaslzenými očami. Bude to chcieť predsa len čas...

domiceli