Mr. Gold´s Au Pair... 20. kapitola PRAVDA

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 130

Pravda

     Palác bol rovnako krásny ako jeho majiteľka. Mágiou sa dokázala udržať v prijateľnom stave, hoci krížikov na chrbte už mala za niekoľko cintorínov. Možno to bolo skoro rovnako, ako počet zničených, premenených a dávno mŕtvych chlapov, čo sa prevliekli jej životom a lonom.

  Ani vtedy nebol dvakrát dobrodružný typ a bol by sa jej oblúkom vyhol, nebyť zlatého rúna, po ktorom túžil. Poplietla síce Médii hlavu, ale zákerne a zámerne bojovala na svojom fronte. Kým to zistil, bolo už trochu neskoro... Skomplikovala mu vtedy plány a potom si to zlizol jej brat s celou svojou rodinou. Čo už...niekto musel zaplatiť. Neprizná sa predsa, že zlyhal a pochybil vo svojej vlastnej dohode.

  Vyzývavo sedela na tróne a volala ho pohľadom.

  Poobzeral sa okolo seba a dal prednosť zemi pri krbe pred kreslom, ktorým ho ponúkla.  Vedel, že nesmie prehovoriť.

  Pochopila.

 Poznal ju veľmi dobre, aj jej rituály a ovládal aj to, že ak ich dodrží, jej moc bude oslabená a ona sama bude podliehať svojej „vrchnosti“. Olympanov sa neobával. S nimi vždy udržiaval dobré, korektné styky, ale nevyspytateľné čarodejnice ho tak trochu fascinovali, obdivoval ich schopnosť prejsť tým tam hore cez rozum...Táto vtedy aj jemu. Nie, že by mal negatívne spomienky na noci obžerstva a neviazaného sexu, kde sa alkohol lial po prúdoch a omamné látky dostali na kolená aj mramorové sochy...

  Jediné, čo ho štvalo bolo, že napriek tomu, že si myslel, že ide o jedinú noc, strávil tu a stratil celé roky. Niektoré dediny si ju dodnes uctievajú, lebo ich na riadne dlho zbavila ohavného Rumpelstiltskina a jeho týrania. Obával sa, že tomu bude tak i teraz...ak sa mu nepodarí dostať ju na lopatky skôr, ako ona jeho. Hoci po tejto polohe a navyše s ňou teraz už vôbec netúžil.

  Mala neskutočne dobré konexie na tých najhrôzostrašnejších, najnechutnejších miestach sveta a hlavne podsvetia. To práve potreboval.

  Kliatby sa nerodia v nebi...

  S hlbokým výdychom vstala. Pomaly podišla k nemu. Musel sa usmiať. Jej krása bola už len ilúzia pre chudákov neznalých. Pod maskou sa skrývala starena. Unavená chôdza a tik na perách i oku ju prezradili.

  Niečo zamrmlala, niečo hodila do ohňa, niečo do misky nad ním...a vedela o ňom všetko.

  A zostala prekvapená.

  - Temný pán so srdcom?! – spýtala sa sama seba a pokrútila hlavou, akoby sa  okolo nej rozrastal brečtan a bránil jej vo výhľade. – Povedz, aké to je milovať a byť milovaný? Milovať ju a pritom ju milovať...- nešlo jej do hlavy.

  - Čo je dovolené bohom, nie je dovolené volom... – zaškeril sa, lebo vedel, že už smie. – Celý život som pachtil po vzácnych, hodnotných veciach a získal som ich neúrekom, ale jedinej sa nič nevyrovná...Ver mi, nie je nič hodnotnejšie na svete, ako  pravá láska...- vážne vysvetlil.

  Zosmutnela. To nikdy nespoznala...

  - Máš všetko, po čom iní len márne túžia a možno ani nevedia, netušia, že to vôbec existuje! Tak načo si tu?!... Aby si ma videl takúto zúboženú?! Nešťastnú?! Odsúdenú blúdiť na večne neukotvenom ostrove a číhať na námorníkov... Fuj, už som sa ich dávno prejedla...- sadla si k nemu. – Všetci ma už opustili... Aj deti...aj milenci, manželia...aj rodina...Nesmrteľnosť je to najväčšie prekliatie... Už si na to aj ty prišiel?! - zazúfala si.

  - Väčšinu z nich ti vrátiť neviem, ale napríklad brata hej. Paradoxne, práve vďaka kliatbe a mágii, ktorá mu zabránila umrieť ako obyčajnému smrteľníkovi. Kvôli tebe som mu ublížil...a zaplatili sme za to asi obaja... Nejaký dobrý skutok by sa mohol zísť. Obnovím Kolchidu a vráti sa do nej život. Nebudeš musieť sama blúdiť oceánmi a ani on plakať ako meluzína po komínoch...ak...ak mi prezradíš, ako môžem zas ja zachrániť svoju rodinu. – zahľadel sa jej do vyhasnutých očí.

  - Takže hlas, čo ma tu vítal, by mohol obživnúť? Môj brat by bol opäť človekom?! – neverila vlastným ušiam.

  - Nepočúvaš ma?! Mŕtvych vzkriesiť nedokážem, ale Aiétes nie je mŕtvy, len som ho, vtedy, povedzme, trochu uzemnil za jeho drzosť a spravil z neho hlas... -  naznačil rukami čarodejnícke gesto.

  Vrhla sa mu do náručia.

  Mal čo robiť, aby jej zvodom, ktoré automaticky použila, odolal.

  - Prestaň, lebo si to rozmyslím... Som ti vďačný, že si ma vtedy neučinila prasaťom, ale nebudem to riskovať ani dnes! Žiadne intímnosti, drahá... – odsunul sa do patričnej bezpečnej vzdialenosti.

  Líškavo sa pousmiala.

  - Zabudni! – vyhŕkol a zakázal jej čítať mu myšlienky. Teda skôr spomienky.

  Takmer sa musel červenať.

  - Uzavrieme teda dohodu? – vyčaroval radšej rýchlo papier a pero.

  - Nebuď smiešny, to je už staromódne. – pohŕdavo zdvihla oči. – Navyše, to, čo ti prezradím, ani nie je hodné papiera a bojím sa, že ťa to tak veľmi rozčúli, že na svoju časť dohody rýchlo zabudneš. – pozerala na neho neisto stále zboku.

  - Mám sa začať obávať?! – prižmúril oči.

  - Poďme. Poporiadku. Kolchida, brat a potom nastúpim ja. – rozhodla a vstala.

  - Počkáme na vášho otca. Milujem totiž teatrálnosť, drahá. – vstal tiež a pristúpil k oknu.

  Práve prichádzal.

  Na oblohu sa spoza obzoru tlačilo obrovské slnko. Čoho sa dotklo, to sa obnovovalo. Z ruín sa stávali domy, zo sutín povstávali stĺpy a oporné piliere sa zastrešovali novými strechami. Záhrady zakvitli, múry obrástli popínavými rastlinami a stromy narástli do nebotyčných výšok.

  - Tak v tom bol pes zakopaný! – prekvapene zvolala a nevraživo na neho pozrela. – To vlastne stačilo povedať otcovi, aby prišiel na návštevu a... -

  - Presne tak, drahá...lenže správne som predpokladal, že ty a tvoj ješitný brat ste tak veľmi hrdí, že doprosovať sa ho nikdy nepôjdete. A pritom stačilo tak málo. Úbohý Hélios celé tie roky čakal len na vaše „prosím“... – zaškeril sa nad svojím fígľom a detinsky zatlieskal, ako mu to vyšlo.

  - Ty odporné monštrum! – zasyčala. – Ale vlastne...keď sa to tak vezme. Mám pre teba takmer rovnakú správu. – na chvíľu stíchla, potom k nemu podišla a niečo zašepkala do ucha.

  Prekvapene vyrútil oči z jamiek.

  - Ty...! – zvrieskol.

  - Konečne sme si kvit, Rumpelstiltskin! – zvolala víťazoslávne Kirké a rozbehla sa v ústrety bratovi, ktorého nevidela celé stáročia a ktorý sa práve objavil vo dverách.

  Pohol sa k nim.

  Ani nepozdravil a odchádzal.

  - Počkaj, chvíľu... – zastavila ho. – Prepáč mi tie roky... prosím... – schválne hlasnejšie vyslovila posledné slovo.

  Ustrnul.

  ...ale radšej sa už neotáčal.

domiceli