Mr. Gold´s Au Pair... 15. kapitola POSOL

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 125

Posol

     Počul klavír. Tóny niekde z prvej polovice. Pripomínali kvapky, riečište, vodopád, niečo neurčité, iste však v spojitosti s vodou. Keby šlo o sen, dal by za pravdu tej streštenej permanentne nadržanej dračici, čo ho obvinila, že všetko vníma cez prizmu sexu. Voda v snoch znamenala presne toto.

  Ale táto voda bola nástojčivá a odrážala sa mu od bubienkov, ako z iného, paralelného sveta. Utekala od neho a zas pritekala. Cítil jej silu. To, že mu hĺbi preliačiny do mozgu a chce sa dostať k jeho myšlienkam. Nie, nie...chce mu vložiť nové myšlienky.

  Nebol to príjemný pocit, ale musel ho vpustiť.

  - Nečakal si ma... – ozval sa tesne vedľa neho, ale keď sa pootočil, akoby sa mu posunul za chrbát,  a zas za... zas za...Nemal šancu pozrieť mu zoči-voči do tváre.

  Vedel si ju však vybaviť, lebo hlas poznal. Veľmi dobre poznal. Ani po stovkách rokov nezabudol...

  - Dá sa odtiaľ vrátiť?!...- zhrozil sa.

  Hlas sa rozosmial. Hrdelne, tvrdo a bezmocne.

  Vzadu na krku pocítil ľadový dych. Nie. Dotyk. Prešiel mu po oboch stranách chrbtice kdesi dovnútra a preklal srdce obrími cencúľmi, kopijami z najtvrdšieho ľadu, ktoré v ňom narazili jedna o druhú a štiepali sa na ľadovú drť, ktorej úlomky fŕkali a krvavo sa zapisovali do útrob. Drť zmiešaná s krvou sa v zlomku sekundy rozpustila, zovrela a vyparila, zanechajúc po sebe povlak, diery a pálivý pocit zo zrastených jaziev a zosušených chrást, čo nádychmi praskali a rozjatrovali rany.

  Zastavilo mu dych, ledva mohol čosi prerieknuť.

  - Bolí?! – chrčalo mu v uchu. – Vedel som, že ti nemám veriť! ...že ty nie si pre ňu ten pravý! Koľkokrát jej ešte ublížiš, než si spravodlivosť aj teba nájde?! Há?! Koľkokrát?!! – v uchu mu vystrelilo tisíce ihiel a vyliezalo očami, nosom, lícami a vracalo sa otupenými koncami späť, nenechávajúc doznieť žiadnu z nespočetných druhov bolestí.

  Sparalizovaný a prekvapený nedokázal sa v prvom momente brániť, len nechty zadieral do plyšu poťahu a počul, ako sa mu štiepajú a látka pod nimi poddáva.

  - Dosť! – skríkol a vymrštil pocity od seba, ako kusy reťazí.

  Prízrak zavyl a stiahol sa do kúta.

  Namieril naň svoju silu a vytiahol ho takmer pod strop, potom prudko k sebe. Tesne pred tvárou zastavil a znehybnil.

  - Nemáš už najmenšie právo ma osočovať! Ani právo súdiť! Nemáš právo na nič! ...sám si nič! – vykríkol sebavedomo vykriviac tvár do strašidelnej grimasy.

  Prekvapenie, že je tu, ho však vydesilo. Márne sa pokúšal skryť sa za svoj hnev a panovačný krik.

  Zdalo sa mu, že tma pred ním skučí. Plače...

  Spustil ho na zem a povolil kúzlo.

  Padol mu k nohám, hneď sa však spamätal a neviditeľné prsty zakvačili sa mu o hrdlo.

  Rozosmialo ho to.

  - Už mi neublížiš... ani sa nenamáhaj...- vysmial jeho márne pokusy opäť ho mučiť bolesťou ako v momente príchodu, kým nebol na jeho útok pripravený.

  Usadil sa do kresla, preložil nohu cez nohu, s rukou na kolene a druhou na hlavici palice sa zahľadel na miesto, kde tušil hlavu útočníka.

  Čím dlhšie hľadel, tým viac sa jeho tvár krivila hrôzou. To, čo čítal v jeho nehmotnom mozgu, ho zraňovalo viac, ako predchádzajúce fyzické útoky.

  - Niééé!!! – zvrieskol a prudko vstal, ledva sa udržiac na nohách od rozrušenia. - Nie! Nie!!! To nemôže byť pravda! To nesmie byť pravda!!! ...- zúfalo kričal, mlátil okolo seba palicou a márne hľadal odpovede až po posledné  „Prečo...?!“

  Prízrak mlčal.

  „Každú, ktorú pohladíš, pobozkáš, budeš milovať...“

  Zosypal sa.

  Mal pocit, že mu ktosi položil ruku na plece a stisol. Keď pozrel hore, uvidel Maleficent. Bola vážna. Mlčala a čakala, čo povie sám.

  - Je preč? – ozval sa šeptom, skoro plačlivo.

  - Zoso je preč už stovky rokov, drahý... Pekné od neho, že ťa prišiel varovať....- pomohla mu vstať.

  Dojímalo ju jeho rozpoloženie. Nedokázala  pochopiť obyčajných, pre ňu trápnych ľudí, ale on nebol celkom človekom, bol tak trochu z jej rasy, z jej sveta...z ich sveta...tak jeho poryvy a pocity  precítila priveľmi dobre.

  -  Ty si to tušil...- narážala na to, prečo ju vlastne vytiahol z jej väzenia a cepoval, aby fungovala tak, ako si to situácia bude vyžadovať. A „situácia“ práve prichádzala...a vyžadovala.

  Začala vnímať svoju rolu, napriek tomu, že záporne kýval hlavou a bránil sa všetkým indíciám, ktoré konečne zapadali jedna do druhej a vytvárali ...obraz. Hrôzostrašný obraz.

  Pozrel na ňu. Chcel zastaviť všetky myšlienky, pochody, konšpirácie. Radšej nič nevedieť. Už to nešlo.

  Ozvala sa sama.

  - Volali z nemocnice... Dve kilá osemdesiat a štyridsaťdeväť centimetrov... – usmiala sa a naklonila.

  - Dievčatká? ...moje, dievčatká?... – doplnil aj sám, ale pozrel na ňu, či mu to odobrí.

  Prikývla, hoci vedela, že by dal čokoľvek za to, aby to nebola pravda...

  Nie preto, že synov by mal ako muž radšej, ale preto, že „dievčatká“ priniesla vízia, ako príčinu jeho nešťastia.

  - Pokiaľ ma nepohladkáš a nepobozkáš, objímem ťa. – ponúkla sa. – Nenechám sa predsa Bellou zabiť! – dopovedala tvrdo.

  - Kliatba...pokračuje... – sklonil hlavu a odkríval.

   Zlomený, zostarnutý a pokorený osudom.

domiceli