Mr. Gold´s Au Pair III. ... 32. kapitola POKUSY

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 142

Pokusy...

     Nevedel odhadnúť, či to náhodou pre ňu nebude príliš náročné, ale riskol to. S malým batôžkom cupitala za ním, v rukách obrázok s dierou, okolo mĺkve stromy, mĺkvi oni a kdesi vpredu hranica.

  Cestou sa zastavili v obchode, kde jej ukázal šálku, mamine žlté šaty v skrini, aj glóbus. Očakával, že nejako zareaguje, rozsvieti sa jej...Bolo to zrejme naivné prianie.

  Kým všetko dôkladne zamykal, nevšimol si ale, ako ďobla do ihly na  vrchu bielej gule, kvapka krvi kvapla na obrázok a keď sa ju snažila sfúknuť preč,  oddelila dve zo škvŕn od ostatných. S vráskami na čielku pozorne pozorovala zasychajúcu čiaru, ale na prvý pohľad nechápala celkom dobre, ako vlastne a prečo vôbec urobila to, čo urobila. Jednoducho sa jej zažiadalo a papier bol zas o niečo plnší...

  Zastavili sa aj v stajniach za mestom, rozlúčiť sa s Maleficent. 

  Lúčil sa bez slov. Komunikovala rovnako. Odignorovala ho.

  Len v jednom momente sa opatrne nahla k malej a špičkou rohu nabodla jej obrázok, ktorý nespúšťala z rúk. Prederavila ho tesne cez jednu zo škvŕn. Dievčatko sa spokojne usmialo, akoby práve toto bolo očakávalo.

  Ak sa aj jednorožce dokážu usmievať, tak to zrejme aj tak neurobila. Skôr by bol odprisahal, že sa rozplakala, ako sopľavé, bezmocné decko. 

   Mal dokonca taký pocit, že v tejto podobe pôsobila inteligentnejšie, ako v ľudskej. 

   Jedovato zafŕkala. 

  Tak to bude pravda, vie dokonca čítať myšlienky...Bol vďačný dreveným vrátkam, že jej nedovolia opustiť kóju a ukázať mu silu svojich kopýt. Všetkých štyroch zrejme...

  Nesľuboval jej, že sa vráti. Netušil, čo bude.

  Trochu ho mrzelo, že mu je jedno, ako to celé vníma ona, aj keď musel uznať, veľmi mu pomohla. Nebol v stave rozcítiť sa. Nemohol si to teraz dovoliť. Potrebuje chladnú hlavu.

  S rozpakmi pozrel na škvŕňa pod ním.

  „Má síce v mozočku dôkladne vyzametané“, ale napriek tomu sa správa oveľa rozumnejšie, ako očakával, hoci práve tým jej myšlienkovým pochodom ani za mak nerozumel. Skrátka jej nejako inštinktívne veril a predpokladal, že vie sama, čo robí a raz príde ten čas, kedy to buď pochopí, alebo, čo by bolo ešte lepšie, mu o tom sama porozpráva.

   Zatiaľ nerozprávala. Vôbec. Aspoň nie s ním. S Maleficent si zrejme trochu poklebetili. Tak inak. Svojsky.

  Keď odchádzali, otočila sa a slabúčko jej zakývala. Nesmelo...

  Tak predsa. Jednorožce plačú.

 

  Stáli pred autom za hranicou. Vyzeralo ešte horšie, ako keď ho pred pár dňami opúšťali. Dodriapaný interiér opatril starou károvanou dekou, dvere našťastie doliehali, napriek početným preliačeninám.

  Usadil ju do sedačky a cítil, ako sa trasie, keď nahnutý tesne nad ňou zapínal jej bezpečnostný pás.

  - Bojíš sa...? - spýtal sa.

  Prikývla s perami na pokraji plaču.

  - Bojíš sa mňa? – zmenil otázku a prial si z celého srdca, aby sa vyhla odpovedi, prípadne...

  Ona však úprimne prikývla zas a pritisla si obrázok k sebe.

  Už teraz bol v dosť dezolátnom stave, ale lipla na ňom. Ponúkal jej aj obrázkovú knižku, novú trigovicu s princom Krasoňom, na výber čokoľvek z detskej izbičky aj celého domu. Nevybrala si nič...

  Skúšal krátiť jej cestu rozprávaním. Skúšal to s hudbou z rádia...

  So sklopenými viečkami sa ťažko komunikuje.

 

  Motorest s akousi dielňou a benzínkou vpredu nepôsobil dvakrát dôveryhodne, ale bolo potrebné natankovať, umyť sa aj najesť. A posteľ, nech je akákoľvek, je vždy lepšia ako sedadlá auta.

  - Prečo si nepovedala, že ti treba? – s nevôľou hľadel na jej mokré oblečenie aj sedačku.

  A ono to vlastne malo znieť: „Ako to, že nevieš, že malým deťom občas aj treba?!“  Uvedomil si, že ešte sa toho musí veľa učiť, čo sa starostlivosti o malé deti týka. S hrôzou si uvedomil aj to, že nepýtala jesť, ani piť a on sebec zahrabaný vo vlastných problémoch a plánoch na to nemyslel...na ňu nemyslel.

  Od zajtra to bude iné...Určite.

  Ona musí byť na prvom mieste...

domiceli