Mr. Gold´s Au Pair 18. kapitola PREKRIČANÉ

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 128

Prekričané

     Pozrela na neho nechápavo. Potom na deti a zas na neho. V zúfalom pohľade mala tisíc nevypovedaných otázok a jednu výčitku. Mlčala, vedela, že číta v jej pochodoch aj sám... čítanie myšlienok mu šlo vskutku dobre, ale toto nebola ľúbivá beletria. Zaťala sa mu ako harpúna do tela a čakal už len,  kedy začne priťahovať lano.

  Mágia prichádzala s cenou...

  Zmanipuloval sestričku, aby v tichosti odniesla deti a bez slova vyhodil za dvere aj vážnu Maleficent.

  Len čo izba aj chodba stíchli, vymrštila sa z postele a vrhla sa na neho napriek tomu, že slabosť jej človečieho tela mu nemohla vážnejšie ublížiť, jej vnútro ho rozdriapalo v zlomku sekundy.

  Zaťala mu prsty jednej ruky pod sako, pritlačila ho k stene, druhou rukou stlačila sánku a vyvrátila tvár.

  Nebránil sa. Neodporoval. Nechal ju, nech zo seba dostane svoj prvotný hnev, vzdor a až keď ich nahradila zúfalá bezmocnosť po prstoch jej vytiahol slabnúce nechty zo svojich líc, objal ju, pritúlil silno k sebe, stále sa metajúcu a nechal striedavo plakať a búšiť päsťami do svojej košele. Otriasala sa vzlykmi, chvela a bránila sa uveriť skutočnosti, ktorá sa na ňu práve vrhla. Úplne nečakaná, neprijateľná, o to viac strach naháňajúca.

  Telo jej slablo a keby ju nezachytil do náručia, zosypala by sa mu k nohám.

  Nemocničné prostredie ho iritovalo, navodil iné. Letné, teplé, na lavičke v záhrade...potom ho zmenil na manželskú posteľ pod baldachýnom, až nakoniec pristál v obyčajnej tme. Bez konkrétnosti...Najlepšie sprítomňovala a dokresľovala ich nešťastie.

   Sedela vedľa neho, objímala holé kolená s erárnou košeľou, zosunutou kdesi k lonu.

  - Ty si to všetko vedel... – vyslovila neurčito, nevedela ani sama, či to mala byť otázka, či výčitka.

  Záporne pokrútil hlavou.

  Neuverila.

  - Ako si to mohol dopustiť?!... Ako môžem nenávidieť svoje vlastné deti?!... Ako je to vôbec možné?!...- nechápavo krútila hlavou. -  Veď sa to prieči všetkým zákonom!!!...- tvár sa jej zvraštila hrôzou z poznania, že jej vlastná vôľa už neexistuje a napriek tomu, že jej zostali nejaké zvyšky zdravého rozumu aj srdce, nedokáže sa nimi nijako ubrániť moci kliatby.

  - Mágia sa nikdy neriadila zákonmi smrteľníkov...Žije vlastným zákonom, proti ktorému sme všetci krátki... – šepkal so sklonenou hlavou.

  - Ale ty si Temný pán! – skríkla, akoby v tom videla poslednú šancu na záchranu.

  Chvíľu neodpovedal. Hľadal slová.

-         Zlyhal som...- priznal pokorne.

  Hľadela chvíľu na neho a videla aj sama, že to myslí úprimne...že trpí rovnako ako ona. Poznala ho pridobre na to, aby si bola istá, že mu môže veriť...že jemu jedinému bude musieť veriť.

  Pritiahla sa bližšie, prestrčila mu ruku pod rameno a oprela hlavu o plece.

  Tak rád cítil jej blízkosť, lásku a oddanosť...tak veľmi ho bolelo, že sa trápi a on stále nevie, ako jej pomôcť. Ako im pomôcť.

  - Prosím, povedz mi, čo nás to čaká? – vyslovila takmer nečujne.

   Pritiahol si ju ešte bližšie a pritúlil. Hladkal po vlasoch a rozprával.

   Každým slovom padali im obom kvapky ničivej lávy do sŕdc... a boleli, pálili, ničili všetko, po čom túžili, o čom spoločne snívali...

  - ...márne som si myslel, že naše deti prevezmú z teba kliatbu temnej panej a ak ich správne budeme viesť, neskončia na bojovom poli proti mne...a ty budeš čistá, opäť moja sladká Bella, človek, ktorým si vždy chcela ostať, ktorý vďaka srdcu vidí dobro všade a kde ho nevidí, tam ho vytvorí. – nadýchol sa. – Zlyhal som, srdiečko. Na celej čiare som zlyhal....ale keď som ich videl...keď som pocítil, že sú tu a sú také krásne, krehké...a sú moje...nedokážem ich nemilovať...nedokážem, odpusť mi to láska moja. Odpusť, ak môžeš.... – hlas sa mu zadŕhal, nedokázal vyjadriť slovami svoje pocity.

  Otočila tvár k jeho plecu a skryla v ňom slzy.

  - Ty ale nájdeš riešenie, však?... – vyslovila s nádejou.

  Tak rád by jej odpovedal kladne, ale sám nevedel, či to zvládne. Či má vôbec nejakú šancu...Preto začal z iného konca.

  - Predpokladal som, že deti s prizmou temnoty nebude ľahké vychovávať, preto som...preto je u nás Maleficent. Nie je to síce ktovieaká pestúnka, dokonca nemá nijaké skúsenosti, ale je z nášho sveta...a koniec-koncov, je to drak. Nič väčšie a mocnejšie tu nie je...Okrem mňa, samozrejme. – nezabudol doplniť. – Ona vás bude vedieť ochrániť, keď...- nedokončil.

  Preľakla sa.

  - Čo máš v úmysle? ...Opäť nás chceš opustiť a nechať ma tu samú?! – skoro vykríkla.

  Utíšil ju. Vzal jej tvár do dlaní a pozorne sa jej zadíval do zaslzených očí.

  - Správne si povedala... Ja som to spôsobil, ja musím aj nájsť riešenie. Musím sa vrátiť do nášho sveta, prípadne prekutrem všetky ostatné, ale nájdem ho... Musím odísť, Bella. Musím... Pochop ma...  – pritlačil jej pery na ústa a pobozkal, akoby to malo byť naposledy.

  - Kedy odchádzaš ? – pýtala sa preľaknuto a tušila, že odpoveď sa jej nebude páčiť.

  Nepáčila sa.

  - Už som odišiel, láska... Toto je len sen. Keď sa prebudíš, už budem ďaleko. Nesmiem strácať čas. Nesmiem aj preto, že jednu z našich dcér som už vážne ohrozil a čiastočne zbavil moci, ktorú si prebrala zas ty...čo je zlé... Vážne zlé. Budeš silnejšia každým dňom a ona sa každým dňom bude stávať viac a viac obyčajným človekom. Lenže...- zaváhal.

  Nie, už jej nesmie klamať a chrániť ju mlčaním. Čím lepšie bude poznať pravdu, tým...sa možno bude vedieť viac brániť svojim pohnútkam, ktoré sa jej budú zmocňovať a budú sa ju snažiť ovládnuť a dostať tam, kam mieri celá kliatba.

  - Lenže? – opýtala sa, keď sa náhle odmlčal a nedokončil myšlienku.

  - Čím budeš mocnejšia, tým viac...budeš aj nenávidieť. ..- opäť stíchol.

  - To...akože budem nenávidieť svoju dcéru a ...akože sa budem snažiť...zabiť...ju...? – zhrozila sa.

  - Bude to ešte horšie...Obe...obe sú pre teba hrozbou, každá inou...oboch sa budeš chcieť zbaviť...- prižmúril oči, aby nevidel, ako ju svojou pravdou vyľakal.

  - Budem silná! To sa nikdy nestane! Som ich matka! Milujem ich!...ja...- nevedela, ako sa obhájiť pred týmto hrozným obvinením.

  - Oni sa budú snažiť o to isté, láska... Možno si dostatočne silná...ale dokážeš sa ubrániť nenávisti svojich vlastných detí? – opýtal sa s obavou.

  V očiach mala hrôzu.

  - Maleficent...je na tvojej strane. Bude mať veľa práce...Spolieham na ňu, aj keď...- nebol si celkom istý, či zvolil správne.

  Ukáže až čas.

domiceli