Mr. Gold´s Au Pair... 14. kapitola PôROD

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 124

Pôrod

     Medzi dvoma jazierkami z dračích stupají sa tiahlo nepravidelné mólo obrastené sýtozelenou trávou. Zabárala do nej nohy. Nechala sa  štekliť nad členkami a kládla šľapy tesne jednu pred druhú, aby si nezamáčala spodničku. Hoci ju niesla vpredu vysoko vykasanú, jej zadná časť smädno vpíjala vodu z oboch strán a plazila sa oťažená hodný kus za jej chrbtom spomaľujúc kroky, skracujúc dych a na spánkoch sa zaleskol pot z námahy, ktorú musela vynaložiť na každý ďalší krok.

  Slnko sa zdalo priblízko, pálilo jej drzo do tváre a nemala už voľnú ruku, aby si ňou zaclonila oči.

  V prižmúrených videla v diaľke jeho siluetu v snehobielej košeli s vyhrnutými rukávmi pred kríkom s ružami. Bol priďaleko. Priďaleko...

  Voda zurčala napriek bezvetriu a bola horúca. Ohrievala jej holé lýtka, po prúdoch prinášala teplo a nástojčivé nutkanie osušiť zvlhnutú kožu.

  - Rumpel! ...Rumpel! Vstávaj! ...Voda...Moja voda! -  vykríkla  a zaprela sa naširoko rukami za chrbtom snažiac  udržať sa aspoň v polosede.

  - Vysmädla si, láska? – ozvalo sa ospalo z rohu, kde spokojne odpočíval zaborený do vankúša s rukami pod ním. -  ...minerálku som ti položil k nočnej lampe... na stolík... – takmer nečujne vysvetlil, spokojný s riešením,  zaboril sa ešte hlbšie.

  - Tečie!...Stále tečie...Mám... strach!...- zneistená dokázala komunikovať len útržkami tisícov myšlienok, čo jej práve blúdili po rozume a nedokázala ich dostať von hlasom.

  - Ja som to vedel, že tá trúba nezatiahla točky v kúpeľni! To je tak, keď draka vpustíš do civilizovaného sveta! Som zvedavý, kde budeme bývať, ak zas vytopila celý dom...To si teda vypije...- mrmlal si sám pre seba, poslepiačky naháňajúc papuče pod posteľou, rozhodnutý utopiť aupairku v lyžičke...tej vody, čo sa už iste valí po schodisku.

  - To nie ona! To ja! – vykríkla, aby ho zastavila.

  Zastavila.

  Otočil sa a spojil s jej doširoka otvorenými očami.

  Stiahla prikrývku nižšie. Nočná košieľka bola v rôznych nepravidelných skladoch prilepená o jej telo a spriesvitnela mokrým povrchom. Márne tlačila nohy k sebe, akoby sa hanbila za paseku, ktorú práve spôsobila na lôžku.

  Priskočil k nej a v prvom momente netušil, čo robiť. A netušil to ani v druhom. Pomôcť jej vstať? Nehýbať s ňou? Privolať pomoc? Pomôcť jej sám?...

  Našťastie natiahla k nemu obe ruky. V očiach mala strach a stále pocit previnenia. Ovil si ich okolo krku, podstrčil ruku pod jej kolená a nadvihol ju z mokrej  postele. Opäť pomaličky spustil vedľa nej.

  Nepotrebovali hovoriť. Rozumeli si aj bez slov.

 Pripravená taška do pôrodnice na dne skrine, auto v garáži, telefónne číslo lekárovi...

  - Ohlásim Maleficent. Pomôže ti obliecť sa ...Idem po auto. – priviedol ju ku kreslu a pozorne usadil.

  - Rumpel...- zavolala za ním trochu zmyselne.

  Otočil sa.

  - Obleč sa... prosím...- usmiala sa pohladiac očami  jeho nahé telo, ale hneď sa jej tvár zas skrivila bolesťou nečakanej, prirýchlo nastupujúcej kontrakcie. Jej výdych bol skôr výkrikom.

  Rozhodil rukami teraz už skutočne nevediac, čo je momentálne prioritou....

  Na schodoch sa ozvali kroky a skôr, ako sa spamätal, dvere sa prudko rozcabrili a dnu vletela Maleficent v košeli, ktorú asi kupovali v detskom oddelení.

  - Rodíme! – vysvetlil stručne Gold namiesto pozdravu.

  Kývla znudene rukou a skomentovala svojsky.

  - Ozaj ?... Všetci? ...Ako tak pozerám, ty asi slona...už ti trčí z neho chobot!- ukázala presne mieriac, ale ani sa na neho neobzrela.

  Bella by sa aj bola zasmiala, ale nový príval bolesti skrútil ju do klbka a nedarilo sa jej nájsť polohu, kde by to bolelo aspoň o trošičku menej.

  Zohla sa k nej a pokúsila sa jej dostať na chrbát a masážou uvoľniť kŕč.

  Nedokázal sa dívať na to, ako trpí.

  Zasiahol. Mágiou.

  Bol zasiahnutý. Maleficent po ňom hodila prvú vec, čo našla po ruke. Opierku z kresla.

  - Okamžite to kúzlo odvolaj, ty netvor! – prísne skríkla a ukázala na malátnu Bellu s mdlým pohľadom, zbavenú bolesti, ale aj vlastnej vôle a odhodlanosti zavŕšiť svoje materstvo. – Ste biologický odpad, vy všetci chlapi! Nielenže neznesiete fyzickú bolesť, ale aj pohľad na ňu vám už dvíha dekel na žalúdku!... Bolesť je súčasťou každého nového človeka!... Ako bude teraz vedieť, že je čas?! ...Brániš vlastnej krvi, aby sa dostala na svetlo, aby sa prihlásila o svoj život a miesto v potravinovom reťazci!... Vráť jej vôľu a nechaj jej telo ukázať svoju silu !... Zvládli to milióny samíc pred ňou, zvládne to aj ona ! To ti garantujem! – vrieskala a napriek tomu, že zostávala v ľudskej podobe, mal pred sebou rozbesnenú saň chrliacu oheň a síru, metajúcu blesky. Aj sliny.

  - Nechcem, aby trpela. – povedal krotko.

  - Choď do riti s tvojimi prianiami! Alebo radšej do garáže po auto! – vykázala ho z izby.

  Radšej sa obrátil a poslušne šiel.

  - Rumpel...- ozvala sa stroho s rukami vbok.

  - Obleč sa!...prosím...- žmurkla a vzápätí podržala Bellu za ramená, lebo nová dávka ničivej, vnútornosti  trieštiacej, bolesti práve prichádzala.

  Chladné ráno vtiahlo s nimi do domu.

  - Vidíš, ty magor! Keby si im nebol všetkým nadával, osočoval ich a neinzultoval tú starú sestričku, aj keď si to zaslúžila, grambľaňa, mohli sme spokojne ďalej sedkať v čakárni, chlipkať horúcu čokoládu z toho "bankomatu" či ako sa tomu nadáva a čakať, kým sa nerozletia lietačky, nevykukne z nich rozchechtaný Whale a neoznámi ti...tú... radostnú novinu... o prírastkoch v stáde...– hnevala sa strapatá Maleficent na Golda, ktorý ako poslušný psík so sklopenými ušami dovliekol sa do obývačky a dosadol na gauč. Úplne zničený.

  - Čo budeme robiť? – opýtal sa.

  - Budeme spolu zabíjať čas...- vymyslela a zvalila sa vedľa neho.

  Preľakol sa, škaredo na ňu pozrel a odsadol si radšej o kus  ďalej.

  - Myslíš ty aj na niečo iné, ako je sex?! – zhrozila sa, hoci nevedela čítať myšlienky. – Mala som na mysli, že vyčaruješ gumipušky, muníciou budú trebárs lieskovce a budeme triafať do tamtých kukučkových hodín! – natiahla prst na historicky cenný exponát na náprotivnej stene.

  - Zabíjať čas...s tebou... budem zabíjať čas...- mrmlal si pod nos a zlosť sa v ňom stupňovala.

  Už počul len zabuchnúť vchodové dvere.

  Vnoril si tvár do dlaní. Rýchlo ich však odtrhol a zhrozil sa.

  Vízie...

domiceli