Mr.Gold´s Au Pair... 19. kapitola POTEMNELÁ

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 129

Potemnelá

   Pozorne si obzerala na stole rozbalené dieťa,  nahnutá len pár centimetrov nad ním. Hmýrilo sa, krčilo kopajúcimi nožičkami plienku pod sebou, jemná košieľka s madeirou vyšívaným límčekom zaviazaná na boku krku ho viac odokrývala ako naopak. Jeho končatiny sa navyše ešte čiastočne nekoordinovane strhávali, nezvyknuté na nekonečný voľný priestor okolo seba. Občas päsťou zablúdilo k ústočkám a skúšalo sať prázdnu dlaň. Tvárička sa mu hýbala rovnako ako telíčko a to ju fascinovalo najviac. Táto zvláštna forma neverbálnej komunikácie zdala sa jej prijateľnejšia a dokonca zrozumiteľnejšia ako slová.

  Skúšala napodobňovať jeho grimasy, natiahnutým ukazovákom opatrne  ďobkala do mykajúceho sa trupu, vydutého bruška s hojacim sa prelepeným pupčekom, do chabých končatín, do miniatúrnej päty a sledovala reakcie.

   Dotknúc sa priesvitnej mäkkej dlane spustila do pohybu niekoľko svalov a jej prst nečakane obalili drobné pršteky a pevne stisli v náhlom kŕči spôsobenom vrodeným uchopovacím reflexom.

  Pochopila to svojsky, ako prejav mimoriadnej priazne. Milo ju to prekvapilo a musela priznať, že aj dojalo. Spod telíčka sa však už vznášal pach moču a problém bolo treba riešiť.

  Bella stála nad ňou s čistou plienkou v ruke a tvárila sa apaticky. Len pred chvíľou odložila druhé, už nakojené dieťa, čo jej spokojne zaspalo s poslednou kvapkou mlieka odloženou na líci do kočíka pre dvojičky pripraveného pri dverách.

  Boli doma niekoľko dní, jednotlivé úkony sa zautomatizovávali a domácnosť začínala fungovať v novom móde. V tichom. Iba plač detí paradoxne rozveseľoval miestnosti aj záhradu.

  Kráska prešla dlaňami nežne po teplom telíčku, obratne ho poobracala, očistila a láskala každým dotykom, hladkala bruškami prstov, ale úsmev na tvári sa jej vyčarovať nepodarilo. Bol to vlastne smutný obrázok. Prázdny pohľad blúdil po izbe, hoci maličkú túlila k sebe a hladkala po chrbátiku.

  Maleficent pokračovala v grimasovej politike zachytiac pohľad vynárajúci sa Belle z ocucávaného pleca. Tieto mláďatká si už obľúbila ako vlastné a nerozpakovala sa nehrať formu ani na verejnosti, nieto ešte pred ich malátnou matkou, ktorá ju už začínala riadne štvať. Byť z rovnakého plemena, vyšvácala by ju spaklaby aj chvostom, že by s kňučaním zaliezla do jaskyne lízať si rany a dobre si druhý raz rozmyslela svoje neadekvátne správanie sa v svorke...

  Bude sa s ňou musieť asi vážne pozhovárať...Ako človek s človekom, hoci jej to bolo proti srsti...proti šupinám.

  Večer sa už popamäti znášal nad strechami tohto ponurého mesta robiac dlhé kroky a rozsýpajúc všetko skrývajúcu tmu. Nebolo tu žiadnych pouličných lámp, nedopadali sem ani záblesky bieleho mesiaca, akoby tento kút sveta ani nejestvoval. V podstate to bolo tak. Tu nikdy nezasvietilo slnko, hoci bolo otcom jeho niekdajšieho  vládcu...

  Opustené domy zízali slepými otvormi, kde drevené súčasti dávno zožral oheň, čas a červotoče do prázdnych ulíc s pováľanými kusmi arkierov či stĺpikov zábradlí a podpier, čo vzdali svoju primárnu funkciu a jediné zaplnili pravouhlé miesta pozdĺž oplieskaných stien. Kamennú dlažbu, kadiaľ opatrne kráčal, zašpinili nánosy blata s vyrytými cestičkami dažďovej vody z ďalších katastrof, ktoré mesto postihli po zemetrasení a výbuchu sopky, čo aj dnes dymila nad jeho panorámou a ukrývala každé nové ráno toto miesto pred prípadnými pohľadmi do štipľavého dymu, čo zanechával povlak na povlaku už celé storočia, možno aj viac.

  Dohodli sa na noc. Aj keď tu bola noc od istého času permanentne... 
   Nemal strach, ale aj tak sa tu necítil príjemne ani dobre. Zvykol si už na civilizovanejší svet a ponurosť starých časov a ich nedokonalých artefaktov ho už iritovala.

  Najviac ho bolelo, že nemá možnosť otvoriť si priezor v časopriestore a pozrieť sa, čo sa deje doma. Bol odpútaný a sám.

   Napriek tomu neprestával myslieť na svoju rodinu. Deň za dňom, hodinu, čo hodinu, minútu po minúte.

  Cítil sa vyčerpaný, obraný o silu kvôli nemohúcnosti, bezmocnosti... Prešiel už toľko miest, oslovil známych aj neznámych, navštívil mágov, čarodejov, odprosil nepriateľov, ponížil sa pred nehodnými, ale výsledok sa nedostavoval.

  Aj sem prišiel na pokraji skepsy... Ale nevzdával žiadnu nádej.

  Kvôli nej. Kvôli nim...Kvôli sebe...tak veľmi mu chýbala jeho RODINA.

  - Spokojný so svojím dielom?! – ozvalo sa z jedných vylomených dvier na rohu ulice.

  - Porušil si dohodu...- oponoval opatrne, kopnúc špičkou do sutiny pod čižmou.

  - Aj tak si nemal právo...- vyrazil zúrivo hlas spolu so studeným prievanom z útrob zničeného domu.

  - Dohoda je dohoda. Ja som svoju časť splnil, to ty si bol nenažratý a pokúsil si sa ma podviesť...Ale dobre, nechajme staré hriechy. Rozhodol som sa, dať ti ešte jednu šancu. – prešiel rovno k meritu veci.

  Hlas sa divo rozosmial.

  - Počul som, počul...že sám veľký Temný pán, sám Rumpelstiltskin  má problém...- skrútil koniec vety posmešne.

  - A ak ti ju vrátim...budeš ochotný sa zamyslieť?! – vyrazil s ponukou nestrácajúc zbytočne čas. – Ju, aj to rúno...čokoľvek budeš chcieť... – pokračoval v skvelej ponuke.

  - Chcem späť syna Apsyrta a chcem späť aj svojich vnukov, ktorých Médea...ktorých som nikdy nevidel ! – požiadal hlas o tón pokojnejšie.

  - A ani neuvidíš...Ľutujem, nemôžem slúžiť...Čo je mŕtve, je mŕtve. S tým nič nenarobíme. Ty a ani ja....Ber, alebo odchádzam! – zvrtol sa teatrálne na opätku.

  - Čo za ňu žiadaš?! – chytal sa hlas nádeje.

  - V podstate maličkosť. Pozri, mohol som ju navštíviť aj sám a požiadať o pomoc, ale uznaj, s chlapom, čo si ju odmietol vziať, sa nebude nikdy baviť... A strácať čas nejakým odprosovaním, líškaním sa, dvorením jej a podobne... a riskovať, že zo mňa aj tak spraví prasa... navyše, keby sa Bella dozvie, že som s ňou zas spal...nie, nie...nemám chuť...a nemám ani ten čas... – začal zoširoka. –Takže zariadiš, aby ma vypočula a hlavne, aby mi neodmietla pomôcť! Rozumieš?! – povedal takmer rozkazom.

  Ulicou zašumelo, pár okeníc sa zlovestne zaklaplo, pár buchlo o kamenné steny.

  - Beriem! – zašemotilo kdesi zhora.

  - Dobré rozhodnutie, kráľ Aiétes. Plávajúci ostrov Aiaia čochvíľa zakotví...Dúfam, že tvoja sestra Kirké už nie je tak sexuálne posadnutá ako za mlada a túži už len po pokojnom živote tu pod majestátnym Kaukazom...Minule sa mi zdal väčší... Apropó...aj tvojmu otcovi som všetko vysvetlil a sľúbil, že sa tu ráno zas zastaví... – ukázal hore na oblohu na miesto, kde už roky rokúce nesvietilo slnko.

domiceli