Mr. Gold´s Au Pair III. ... 40. kapitola POĎ...

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 150

Poď...

     S tvárou v dlaniach tlačil lakte do stola a nechty do kože pod vlasmi.

  Zlá predtucha sa naplnila. Keď so vzdorovitou, ufrflanou Lacey dorazili pred hotel...respektíve ju tam dotiahol, motkajúcu sa pod vplyvom nejakých sprepadených sedatív, proti ktorým mal však jej jazyk zrejme vybudovanú dokonalú imunitu, so sebazaprením a zubami zaťatými do jazyka, aby zbytočne nereagoval na jej poznámky ...keď dorazili pred hotel...nijaký tam nebol. Len  doškriabaná tabuľa sa hompáľala pod nesvietiacou žiarovkou, keď do oboch šmaril kus tehly, čo našiel pod nohami.

  Až vtedy Lacey radšej stíchla a stiahla sa. Mlčky za ním kráčala a zároveň prekvapená sledovala, ako ničí všetko, čo mu prichádza pod ruku. Rozkopol dvere, zhodil predmety z pultu recepcie, kľúčmi zo škatuľky porozbíjal posledné celé sklá na oknách, prevrhol kreslo a prevalil zábradlie. K niektorým latám sa ešte preventívne vrátil...

  Nechávala si radšej odstup. Pomaly, popri stene kráčala do izby, v ktorej zmizol a iba registrovala a znudene, bez väčšieho záujmu zaznamenávala, ako stŕha zaprášené zatiahnuté závesy z okna, prehadzuje deky na posteli a vyšmaril aj vešiak na kabáty von zatvoreným oblokom.

  - Super. Čerstvý vzduch na počkanie...- zamrmlala si sama pre seba a zohla sa po papier na podlahe pod črepmi skla a prachu., kým ešte zúrivo kopal do úbohého dodriapaného koberčeka a vydával pritom neartikulované zvuky.

  Ani nepozrela naň, pretože sa z rohu ozval zvuk rozbíjaného ďalšieho z oblokov, tak  pohodila papier na stôl. Zozbierala deky a vankúš, trochu ich oprášila a znechutene vrátila späť na posteľ. Potom to zas zvrhla všetko na zem a ľahla si na holé matrace, ktoré sa jej zdali prijateľnejšie. Skrútila sa do klbka a jeho saka ako slimák do ulity.

  - Neopováž sa ma dotknúť, ty nervák! – boli posledné jej slová, keď si všimla, že sa k nej blíži.

  Prižmúril oči a snažil sa rátať do desať. Šlo to pomaly a ťažko.

  Na dnes vzdal všetko. Cítil hlad, smäd, vnútorná nervozita sa mu zhmotňovala do bolesti hlavy aj svalov. Na chvíľu ustrnul. Spomenul si na auto vo vnútornom dvore hotela, kam ho po príchode zaparkoval.

  Už nevnímala, ako sa horúčkovito rozbehol opäť dolu schodmi.

  Stálo tam nedotknuté. Aspoň nejaká dobrá správa. Stiahol zo zadného sedadla deku pre Bellu a z kufra vytiahol vak. Ešte by v ňom mali byť zvyšky zásob z domu...

  Sklesnutý a zlomený vykráčal späť do izby. Spala. Pozorne ju prikryl dekou, pozakladajúc každý kúsok, aby ju neprefúklo, tak, ako sa to naučil pri Peu. Zabolelo ho to... Chvíľu nad ňou zostal stáť. Spiaca a mĺkva to bola Bella. Hrozil sa rána, keď otvorí ústa Lacey...

  Dobre, že zaspala. Musí využiť čas a presnoriť hotel, či tu nezostali stopy po...únoscoch...ako hnusne realisticky to znelo. Možno mu aj sama ráno bude vedieť podať nejaké indície. Teraz ju už nebude rušiť. Len či jej to trauma a to, čo prežila, vôbec umožnia, dovolia. A či Lacey bude  chcieť spolupracovať...

  Musí pripraviť plán...Aspoň nejaký plán. Nemôže nečinne sedieť a dívať sa, ako mu ktosi ničí rodinu...systematicky, krok za krokom a ešte mu sám nahráva na smeč...ako sa len mohol takto hlúpo nechať nachytať?! Ako si mohol nevšimnúť toľko detailov, ktoré doslova na neho kričali, že niečo nie je celkom v poriadku...Ako to celé mohol dopustiť...?!

     S tvárou v dlaniach tlačil lakte do stola a nechty do kože pod vlasmi.

  ...a počul tichý plač.

  Ozýval sa spod deky a jeho saka.

  Pristúpil k posteli a sadol si na jej okraj. Žena pod károvanou prikrývkou sa otriasala vzlykmi.

  Nahol sa k nej a tíšil ju šepotom. Obyčajnými slovami a pohladeniami, riskujúc, že ak sa preberie, najskôr ho pravdepodobne  inzultuje prinajlepšom svojimi nechtami.

  Prebrala sa. S rukou na jej líci ustrnul. Pozerala na neho cez zaslzené oči.

  - Ako sme to mohli dopustiť, láska...- spýtala sa plačlivo.

  - Bella? – vyriekol neveriacky.

  Pomaly sa dvíhala a zapretá o boľavé, trasúce sa ruky zdvihla sa na ne, napriamila a pozrela mu rovno do tváre.

  Vzal jej ju nežne do dlaní a znova niekoľkokrát zopakujúc jej meno umlčal sa sám dotykom o jej pery. Boli mäkké a jemné. Presne také, aké si ich pamätal. Ovila mu ruky okolo krku s pritiahla sa bližšie, aby cítila teplo jeho tela. Ešte sa obaja triasli smútkom. Ich paže, dlane, prsty, i dych, ale boli konečne spolu. Konečne spolu. Teraz už bude všetko jednoduchšie. Sú dvaja. Dvaja na lásku i na cestu za záchranou svojich detí.

  Odtiahol jej tvár s prižmúrenými, unavenými a vyplakanými očami a s láskou sa na ňu díval.

  - Mám plán, láska moja. Dostaneme maličké späť, aj keby som mal prekutať a zničiť celý tento svet. My budeme spolu! Všetci...ako rodina.

  Prikývla a oprela sa o jeho rameno.

  - Poď...vyrazíme hneď...- vnorila mu paže pod pazuchy a spojila na jeho chrbte tak, ako to robievala doma, v časoch, keď bývali spolu šťastní...

domiceli

Tak skončená tretia séria tejto kapitolovky...

...beriem si chvíľu voľna...

a nebude to len tých sedem minút a trinásť sekúnd, ako zistili vedci...

:-)