Mr. Gold´s Au Pair III. ... 39. kapitola PRELÍNANIE

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 149

Prelínanie...

     Spustil zbraň k zemi a rýchlo pobehol k Belle. Ruky sa mu triasli, pery chveli, tak veľmi ju chcel objať a pobozkať, ale v stave, v akom ju uvidel, mal strach sa jej čo i len dotknúť. Ale  musel. Sprostá zvieracia kazajka omotávala mu ju ako kuklu a bránila akémukoľvek pohybu. Dokonca bola na niekoľkých miestach ukotvená o kovovú časť postele viacerými vrstvami obväzov, čo nevykazovali známky čerstvosti.

  Apaticky na neho hľadela. Možno ani nie na neho. Len hľadela. Tak veľmi ho bolel ten pohľad...Pokúšal sa pouvoľňovať silno pritiahnuté remene trčiace z drsnej špinavej tkaniny, čo obmedzovala jej telo.

  Jeho pohyby boli nekoordinované a tým, že sa snažili byť rýchle, tak viac menej neúspešné. Len čo sa mu podarilo uvoľniť jej aspoň ruky, klesli odkrvené bezvládne pozdĺž tela a duto dopadli na umelou koženkou s tisícom prasklín, čo pripomínali sieť buniek starnúcej kože na rukách, potiahnuté lôžko. Jej oči sa zatiahli viečkami a spustili za nimi. Tvár jej zasypali pochlpené vlasy.

  Už sa nerozpakoval strhať z nej ohavný mučiaci nástroj a oslobodiť ju z neho. Čím skôr.

  Telo pod ním bolo samá modrina a podliatina, vychudnuté na kosť a poddajné, ako telo starenky po mŕtvici. Aká hrozná asociácia. Striasol sa.

  Musel si silno zahryznúť do spodnej pery, aby sa zo zúfalého pohľadu na svoju krásku nerozkričal bezmocnosťou.

  Len v duchu ju odprosoval za všetko, čo si musela prežiť, vytrpieť a nechcel si to ani v náznakoch predstaviť. Len zhmotniť jednu otázku...Nájsť odpoveď na ňu. Na jednu jedinú : Kto?! Kto?! Kto!!...

  Čelo jej spadlo na jeho rameno, nie dobrovoľne,  cítil, že nevládze udržať hlavu a ani ju zodvihnúť. Podložil jej ruky pod kolená, nadvihol ju, sadol si hlbšie na tvrdé úzke lôžko s ňou v náručí, ako s malým bezbranným dieťaťom. Ruky ešte stále bez citu v prstoch aj svaloch viseli dolu, a radšej si ju aspoň jemne privinul, aby mu nepridŕžajúc sa ho, nevykĺzla z objatia.

  Keď videl, ako sa pokúsila zodvihnúť k nemu dlaň a nedokázala skoordinovať prsty, aby sa ho zachytili o sako, už to psychicky nevydržal a rozplakal sa. Schoval si mokrú tvár jej do vlasov a potichu vzlykal svoje výčitky a odprosenia.

  Zdola sa ozvalo zaškrípanie veľkých vchodových dvier. Zneistel. Vstal, presunul Bellu na lôžko opatrne ju tam uložiac, vyšvihol sa hore na tvrdý, fľakatý podhlavník a kúskom zamrežovaného, do dvoch tretín preglejkou obitého, okna uvidel, ako dvorom smerom von z areálu rýchlo kráča postava. Muž.

  Ten muž sa ešte otočil a napriek tomu, že bola už tma a dvor len chabo osvetlený, s určitosťou vedel, že sa pozrel smerom hore, k oknu, z ktorého pozeral. Pri uchu mu svietilo modrasté svetielko. Telefonoval. Potom mu zmizol z očí a celý dvor aj s budovou sa po chvíli ponorili do tmy. Najbližšie pouličné osvetlenie bolo stovky metrov vzdialené. Ktosi zoskratoval celý okruh, do ktorého patrila budova. Zámerne.

  Akoby náhle precitol. Len mesačné svetlo matne osvetlilo izbu.

  Otočil sa k Belle. Triasla sa. Od chladu. Od hrôzy. Z bezmocnosti...

  - Je ti zima, srdiečko... – skôr skonštatoval, ako sa pýtal.

  Neodpovedala, len prikývla, viečka mala privreté a akokoľvek sa snažila ich otvoriť, nedarilo sa jej to. Spod jedného z nich sa vyliala malá slza.

  Zoskočil dolu, vyzliekol si sako a starostlivo ju ním prikryl.

  - O chvíľočku prídem, láska. Zavolám pomoc. Nikam nechoď... Ľúbim ťa. Ľúbim...Vydrž. Pomôžem ti...- až teraz jej pritlačil suché pery na spánky a pohladil ju po tom mieste bruškami prstov všimnúc si, že je tmavšie, zrejme tam musela mať nedávno pripevnené nejaké prísavky...Radšej nedomyslel.

  Vybehol na chodbu a kričal na sestričky, ošetrovateľov, na kohokoľvek prítomného.

  Odpovedalo mu ticho. Hrôzostrašné ticho. Nepríjemné, zabodávajúce sa pod kožu a prúdiace celým organizmom.

  Skúsil najbližšie dvere. Poddali, ale miestnosť bola prázdna a...prázdna. Aj druhá, tretia, piata, dvadsiata...aj ostatné.... Už tušil...vedel, že také budú všetky, vrátane „prijímacej“ miestnosti na prízemí.

  Zlá predtucha sa napĺňala. Táto budova bola mŕtva. Ako všetky okolo nej...Všetky. Jedinými jej, dočasnými obyvateľmi boli momentálne oni dvaja s Bellou.

  Všetky...budovy tu v okolí.

  S hrôzou v očiach sa vracal späť k nej. Až teraz pochopil jej vetu : ...“tak predsa ťa dostali....“

   Všetky...budovy, aj...

  - Peu! – vykríkol zhrozený, keď mu začínali dochádzať súvislosti.

  Pobehol, prudko otvoril dvere do izby s Bellou, aby ju odtiaľ vzal a spolu sa čo najrýchlejšie vrátili do hotela k maličkej.

  Už neležala, sedela na posteli navlečená v jeho saku. Šúchala si zimomravo ramená. Keď ho zazrela, zamračila sa.

  - No, že už ideš!... Do riti, tu je taká kosa!... Normálne mrznem. Keby sa teraz opriem o sklo, tak bradavkami môžem vyrezávať v ňom kruhy! – zahlásila namiesto preľaknutia, keď dvere prudko  narazili o stenu.

  - Lacey...- zašepkal zlomený.

domiceli