Mr. Gold´s Au Pair III. ... 35. kapitola POKYNY

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 145

Pokyny...

     Na krku mu navierali žily a tvár sa mraštila nevôľou z toho, čo sa mu práve dostávalo do uší. V prázdnom bistre sa hlas niesol úplne jasne, napriek tomu, že prichádzal spoza rohu a jeho autora nebolo vidno. Priložil si ukazovák na pery, až potom si uvedomil, že zbytočne, od Peu sa nedalo očakávať, že by ho prezradila svojou „zhovorčivosťou“.

  Pritisol sa k stene a priblížil  bližšie k miestu, odkiaľ rozrušene telefonoval jeho „priateľ kamionista“.

  - ...veď vám vravím, že je tu! Živá, zdravá, trochu vyplašená, ale dám krk na to, že je to ona...Áno, to si myslím aj ja, ale istý si nie som. Taká podoba sa len tak nevidí...jasné...jasné...- zvuk sa trochu strácal , lebo očividne rozrušený chlap si začal v ruke premieľať kľúče od auta a klopotal nimi o čosi kovové, zrejme hasiaci prístroj.

  Nenápadne pokynul Peu, aby sa vrátila k stolu. Zaprotestovala, ale poslúchla.

  Počkal, kým sa chlap otočí chrbtom a skôr ako stihol zaregistrovať, že sa k nemu odzadu blíži, dostal ranu do zátylku rozložitým vešiakom na kabáty. Nepripravený na inzultáciu sa mierne pootočil a schytal druhú rovno cez tvár. Svetlá brada sa začala farbiť krvou. Zatackal sa a omylom sa zachytiac len o tenký záves oddeľujúci chodbičku od kuchyne namiesto verají, sklátil sa k zemi.

   Hoci bol Gold, ako útočník neveľký a na pohľad neškodný, podarilo sa mu dostať omráčeného chlapa pod vešiak a pritlačiť mu ho na hruď celou svojou váhou. Z vykrútenej ruky vypadol mobil a odskackal o kus ďalej.

  - Tak takto sa veci majú!... Ty podliak! Za toto zaplatíš! ...- vrazil mu ešte jednu ranu do nosa a kľakol si na tyč, čo sa mu zarývala do hrude. – A teraz vyklop, na aké „to isté miesto“ nás máš odvliecť?! Čo?! – zrúkol mu tesne nad tvárou, prestávajúc sa ovládať.

  Muž pod ním sa spočiatku nestíhal spamätať z prvotného šoku, že ho dostal na lopatky takýto: kde nič tu nič chlap..... Až po chvíli sa pokúsil zbaviť sa bremena, čo mu gniavilo hruď, ale čierna diera ústiaca z hlavne zbrane pred očami mu dala jasne na výber.

  Vybral si veľmi rýchlo.

  - Kľud, brate, kľud.... Zachovaj chladnú hlavu... – zašepkal pokorne a ďalej sa o nič nepokúšal. – Ja som len poslúchol príkazy. Zaplatili a poslúchol som... – vyzradil na Goldovo počudovanie prirýchlo.

  - Aké príkazy a od koho?! – kričal na neho, lebo začal tušiť čosi nekalé.

  - Netuším, bratku, fakt...Stopla si ma kúsok pred bistrom minulý rok a povedala, normálne ma poprosila, že mám odviezť nejakú ženu s dieťaťom z tohto bistra presne tam, kam budú chcieť ísť... Ukázala mi ich fotky, mal som sa im prihovoriť a vraj mám byť nenápadný, teda, aby som nepovedal, že ma to poslala ona...- prekrúcal a hľadal logiku v úlohe, ktorú dostal dávno a ktorej ani vtedy nerozumel, ale pekných pár tisícok mu nedovoľovalo sa ani veľmi zamýšľať.

   Navyše si vsugeroval, že len robí dobrý skutok, keď odvezie niekoho niekam...

  - Kto ti to prikázal?! – strácal Gold trpezlivosť, ale aj silu.

  - Veď ti vravím, brate, že neprikázala. Bola taká smutná, viac-menej...akoby jej na Belle a maličkej záležalo a prosila ma, nech im pomôžem, že ona nemôže a bla-bla-bla. Ja som sa nezaujímal... Strčila mi do rúk prachy, celú kopu prachov, tak som to neriešil...- vravel pomaly a Goldovi sa zdalo, že sa zas priblblo dedomrázovsky usmieva.

  - Kam si ich to zavliekol, ty bastard?! – pokračoval vo výsluchu vrážajúc mu hlaveň do lícnej kosti, aby si pohol s odpoveďou.

  - Domov predsa. Chceli sa vrátiť, mal som taký pocit.... Vraj to bol hlúpy nápad opustiť rodinu, tak sa k nim vracajú. Vyložil som ich na rázcestí, lebo to tak chceli, hoci na stopro viem, že tam široko-ďaleko nijaké mesto ani dedina nie je a už vôbec nie nejaký Storybrook, ktorý ustavične spomínala... Ale vravím ti, neriešil som to. Možno tam je nejaká chajda, čo sa tak volá... v horách, kde si šťastne žili...tak čo...- smrkol chlap, lebo krv z nosa mu plnila nosné dierky a zrážala sa, neumožňujúc mu sa nadýchnuť.

  Nanešťastie, dvere na bistre buchli a dnu sa vovalila rozchechtaná čašníčka s mechanikom v závese, spokojne stískajúc briliant, konečne vylovený z pieskového podkladu dvora.

  Gold sa strhol a chlapovi sa medzitým podarilo vymaniť sa spod neho. Stále však mieril zbraňou rovno medzi jeho oči, tak len obranne cúvol  s dlaňami pred sebou a zostal stáť v potrhanom závese na kuchynských dverách. Pocítiac, že sú to nezamknuté lietačky, vryl sa do nich a zmizol...

  Už to neriešil. Viac by z neho asi aj tak nedostal.

  Vracal sa k Peu a nevšimol si, že v kúte chrapčí stále nevypnutý mobil...

  Dvojica vidiac zbraň v jeho rukách vyplašene zaspätkovala a vrátila sa na dvor, odkiaľ prišla. Vedel, že ho neohrozia. Ako by asi šerifovi vysvetlili mega briliant, ktorý našli v šutoline...

   Skryl zbraň, aby ňou zbytočne nevyplašil maličkú a s úžasom zistil, že na jej papieri pribudli jednej čiernej škvrne nožičky a ručičky a v jednej z tých ručičiek obrátené elko...zbraň.

  -  The Dalk One...!- ukázala na neho prstom.

  - No, úžasné!... každý by očakával, že prvé slovo jeho dieťaťa bude mama, prípadne tata a ja schytám toto...Díky, Peu. – dal si ruky vbok, zhrozený, že ho nazvala Temným pánom. – Apropó, drahá,  ty vieš po anglicky?! – uvedomil si po chvíli.

  Viac neodpovedala. Akoby mu naozaj nerozumela.

  Ak bude jej prekliatie spočívať práve v tom, že používa iný, cudzí jazyk, tak amen tma. S kuchynskou angličtinou si zrejme so svojou dcérou veľmi nepodebatuje...na staré kolená sa bude musieť dovzdelávať...zhrozil sa a rýchlo pchal pastelky do batoha nespúšťajúc oči zo svojho strašidelného portrétu...

  Pískol na dcéru. Aby mu rozumela.

  Tomu rozumela...

  No, nazdar!...

  - Plosím, nepískaj. Peu nie je psík, The Dalk One! – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Zastal a v skle odrážaná tvár sa mu zhrozila, pohľad zlomil a zosmutnel. Pochopil. Prekliatie toho dievčatka nie je v cudzom jazyku, ale v tom, že netuší, že je jej otcom...Pre ňu je Temným pánom...

domiceli