Mr. Gold´s Au Pair III. ...33.kapitola POKRESLENÉ

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 143

Pokreslené...

     Sŕkala kakao z priveľkej šálky, za priveľkým stolom primalého bistra so sliepňajúcimi žiarovkami, čo nelichotivo osvetľovali rôznorodé škvrny na skle stola. Keď sa nedíval, obkresľovala ich ukazovákom a vážne sa v svojej detskej fantázii zamýšľala nad ich významom, trasou, rozložením...

  Znudená mladá čašníčka si ju naoko pozorne obzrela, ale aj tak zakývala záporne hlavou na jeho otázky. Smutne prikývol. Sklamanie mu nakreslilo vrásky a pridalo ich k tým z prebdenej noci, kedy v prebzumkovaní áut na diaľnici premýšľal, čo ich čaká, keď zajtra dorazia na miesto, ktoré ukázal glóbus.

  Prštek na fľaku zastal. Chvíľu sa na neho so záujmom dívala, ako si nervózne obhrýza necht na palci a až keď odvrátila oči do okna s bzučiacou muchou dorážajúcou do skla plného mušacincov uvedomil si, že sa to stalo prvýkrát, čo necukla hneď, ako sa ju snažil zachytiť pohľadom. Doteraz očká už po pár sekundách odvracala ...

  Z kamióna práve vystupoval vytiahnutý chlap v džínsovej košeli na tmavom tričku, čo sotva  ukryla  sfušované tetovania a s mrožími fúzmi skútenými do pračudesných vlniek, čo sa dotýkali skoro až hrude. Dlhé vlasiská schumlané v drdole.

  Uľavil si pri zadnom kolese a naťahujúc stŕpnuté svaly nad hlavou posúval sa s rozcvičkou smerom k bistru. Nad stehnom v krátkych fľakatých šortkách sa mu natriasala preplnená ľadvinka.

  - Maličká! ...- zrúkol ešte v rozcabrených dverách a vyrazil k ich stolu.

  Vytiahol ju z boxu ako mača z debničky na burze zvierat a vydvihol vysoko nad hlavu, potočiac ju zo strany na stranu.

  - Okamžite prestaň! Počuješ?! – vymrštil sa tiež, naraziac si prudkým pohybom stehná a  natiahol ruky k dcérke.

  Bol o hlavu nižší. A aj o pol tela útlejší.

  Chlap sa mu zadíval do rozčertenej tváre a usadil si Peu na predlaktie, v jednej obrovskej ruke držiac obe jej dlane, aby nespadla.

  - ...lebo, čo?...nahol sa k nemu s posmešným úškľabkom.

  Obratne prekrútil Peu a zašuchol ju späť do sedačky, ako skladačku.

  Položil obe dlane Goldovi na plecia a so širokánskym úsmevom pozval ho k baru, ako najlepšieho kamoša, čo roky nevidel. Nemalo význam sa brániť, jeho pevnému "úprimnému" objatiu a rozhodnutiu stráviť s ním čosi z času v povinnej pauze.

  Mrkol ešte dozadu na Peu, ale tá si už pozorne rozkladala svoj obrázok a vysýpala z batôžka pastelky.

  - Tak ako sa má moja kráska? Ako?!... Snáď vyše roka som ju nevidel. – povzdychol a ovalil sa o barovú dosku.

  - Prepáčte, ale...vôbec netuším, kto ste, dočerta! ...prečo sa...ku mne a mojej dcérke správate, tak ...ako sa správate... A odkiaľ vlastne poznáte „krásku“. Ak ovšem hovoríte o mojej Belle...- koktal stále prekvapenejší Gold do žmurkajúcich očí kamionistu, ktorému sa na tvári nepohol ani sval. Hotový, nefalšovaný výraz Santa Klausa...úsmevisko cez pol tváre a božský pokoj sršiaci z očí.

  - Nevrav, brate! Maličká, že  je tvoja dcérka a krásna Bella je tiež tvoja?!... Ty musíš ovládať dajaké kúzla, bratku. – urazil ho  z fleku premerajúc si ho od hlavy po päty. – Alebo je láska fakt slepá...Alebo máš prachy. – uzavrel logicky, vypil kávu rovno z presklenej kanvice a zasypal cukrom, až sa mu prskajúce kryštáliky pozachytávali vo vlasoch.

  - Z každého rožka troška, drahý... – pochválil sa ješitne Gold, neuvedomiac si, že sa baví s cudzím človekom.

  Ten ho zdrapil pod krky.

  - Neprovokuj, brate! Ja nie som nijaký buzik, aby si sa mi tu líškal a drahúškoval! Je ti to jasné?! – vyprskol stále s tým istým úsmevom, len hlas mal jedovatejší. – Ozaj! Kde je Bella? – nabral si plnú hrsť cukríkov a po jednom začal odbaľovať a hádzať si do úst.

  Zamieril a pohybom, ako sa hádžu šípky, trafil Peu do stredu obrázka. Pozrela preľaknuto na neho, aj na otca, ale neusmiala sa na darček. Vysypala ho z papiera rovno na zem pod stôl a pokračovala v kreslení.

  Konečne mu zmizol úsmev z tváre.

  - Čo si spravil maličkej?! – spýtal sa potichu a vážne, vrátiac zvyšné cukríky do misky.

  Neodpovedal.

  - Niečo som sa pýtal! – zreval mu do ucha, až ním trhlo. – Maličká bola veselá, uštebotaná a pažravá na cukríky...-

  Prehodnotiac situáciu, zvážil pre a proti a vyšlo mu, že biť sa nebude môcť, vadiť sa asi tiež nezvládne bez ujmy na zdraví a zvyšné možnosti, ako mágia a moc zostali v nenávratne v Storybrooku. Rozhodol sa pre pravdu.

  - Hľadáme Bellu. Zmizla. Už pred rokom. Maličkú vzala so sebou. Peu mi nechala. Hľadáme ich obe. – sekano vysvetľoval neznámemu mužovi nehľadiac na možné riziká.

  - Toto nie je maličká? – ukázal chlap prstom k stolu, kde s vyplazeným jazykom vymaľovávala Peu svoj doničený obrázok.

  - Volám ju Peu – maličká. Ale ak som správne pochopil, vy ste museli stretnúť moju Bellu s druhou maličkou, jej dvojčaťom...- pozrel na spoločníka s neskrývaným záujmom Gold.

  Muž sa bez slova odlepil od baru a prešiel k stolu s Peu, zacloniac ju skoro celú. Oči sa mu roztiahli doširoka. Obrátil sa na Golda a pokýval mu, aby šiel s ním.

  Na to obaja vyšli pred bistro.

  Chlap otvoril kabínu na kamióne, napriek svojej konštrukcii obratne ako veverica vyliezol hore a odlepil niečo z hornej skrinky na doklady. Zoskočil už z vrchného schodíka a nespúšťajúc pohľad z papiera v ruke, nechápavo krútiac hlavou, podišiel ku Goldovi, čo jedným okom pozoroval, či sa Peu nezačne báť, že vyšiel von a nechal ju tam samú.

  Peu si kreslila.

  Oblapil ho okolo pliec a podstrčil mu obrázok.

  Na dokrkvanom papieri bolo zopár škvŕn a čosi, ako auto a hnedastá čiara oddeľujúca dve škvrny od ostatných.

-         To mi dala na pamiatku, že som ich zviezol. – vysvetlil dojato.

domiceli