Mr. Gold´s Au Pair II. ... 30. kapitola POZRI !

Mr. Gold´s Au pair II.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 140

Pozri!...

     Nedokázal ani zovrieť pery. Hnev, ktorý sa ho zmocnil na seba samého, drkotal mu zubami, znásobovaný rýchlym horúčkovitým dychom. Kravatu si dávno rozviazal, plávala vzduchom pri jeho rýchlych presunoch. Nahá hruď ako obliata vodou trčala mu z košele skoro dopoly rozopnutej.  Celého ho zachvacovala jedovatá horúčka zmocňujúc sa mu všetkých údov, čo až k uzúfaniu boleli. Z polepených vlasov sa tvorili pruhy ako súčasti biča, vykonštruovaného mozgom, pod ktorým sa zvíjal, lebo každá rana, každá myšlienka boli prikruto pravdivé....

   Ani pochod z jednej strany chodby na druhú a inzultovanie obkladu tu päsťou, tam palicou, že ani personál nemocnice nemal odvahu prejsť okolo neho, neutišoval jeho rozhorčené rozpoloženie.

  Za dverami ošetrovne bola Peu s doktorom Hopperom. Jej šok bol zrejme vážnejší, než si v prvom okamihu myslel. Obával sa toho najhoršieho...že bude musieť cestu odložiť na neurčito, kým sa malá z toho všetkého nespamätá.

  Keby mal aspoň k dispozícii kúzlo, ktoré by vrátilo Maleficent starú podobu a pamäť, lenže tu v Storybrooku to „vyrobiť“ akosi nešlo. Poprosil Emmu, aby sa o ňu v tomto stave postarala. Aspoň, že  Henry bol nadšený. Už plánoval, ako sa naučí jazdiť na jednorožcovi. To budú spolužiaci čumieť! Pre Maleficent bude trochu ťažšie vymeniť pivo za jednu jeho základných zložiek...obilie. Škoda, že sa chmelové šišky nedajú  žrať...

  Bol bezmocný a to ho ubíjalo ešte viac.

  Archie potichu zatvoril dvere.

  Gold sa zabrzdil, obklad už nedostal ďalšiu ranu. Skoro sa ale od nervozity potkol, keď k nemu pristupoval bližšie.  Jeho tvár už na prvý pohľad neveštila dobré správy. Ani ich neprinášal.

  - Pán Gold... – začal opatrne, ale prísne. – Nechápem, prečo ste neochránili aj svoju dcérku, tak ako seba, istotne...pred stratou identity. Pochopte, v tomto prípade je lekárska veda úplne bezmocná, toto je záležitosť...vaša, záležitosť, pán Gold. Vo vašej "čarodejníckej" kompetencii... – uzavrel, lebo ani sám nenašiel vhodné slová, ako mu vysvetliť...

  - ...ale, veď som dôsledne zabezpečil všetko potrebné! Bellina belasá stužka v jej vláskoch...- pred očami sa mu zahmlilo, na čelo vystúpili ďalšie kropaje potu.

  „Belasá stužka!“

  Belasá stužka zmizla so zablateným oblečením. Zmizla do nenávratna...a s ňou zmizla aj maličká Peu, dcéra najmocnejšieho Temného pána a jeho družky Belly.

  - Netreba z toho však vyvodzovať nejaké zvlášť negatívne závery, pán Gold... – pokúšal sa mu dobráčisko Hopper vliať energiu, ale musel sa len dívať, ako sa opiera o studený dobitý sokel a temenom hlavy búši do neho ďalej s prižmúrenými očami a vycereným chrupom. Ruky zakvačené o palicu sa mu triasli a nohy už podlamovali.

  - Mlčte! – potichu, takmer plačlivo, stopol Hopperovu prednášku, ale ten, ako správny psychológ navzdory prosbe pokračoval.

  - Chcel som len naznačiť, že aj keď je Peu teraz obyčajnou smrteľníčkou s úplnou amnéziou, čo sa týka jej identity súvisiacej so Začarovaným lesom, je to stále dievčatko, ktoré potrebuje veľa...lásky a porozumenia a ...teraz o to viac, že netuší, že ste jej otec a zrejme si nebude pamätať ani matku a sestru...nikoho od nás...- vyznával Cvrček.

  - Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania!... – pritakal mu Gold s očami krvavými, na pokraji totálneho zrútenia. – Tak veľmi... tak veľmi túžila byť obyčajným človekom. Ona, naše deti...aj ja...A ...a keď som konečne aj sám došiel k záveru, že mala pravdu, iba sekundu pred tým, než som ich úplne stratil, tak...- s hrôzou sa pozrel na doktora. – Chcem ísť za ňou...- chytil Archieho za rameno a bolestivo stisol.

  - Upozorňujem vás, ale na fakt, že naozaj netuší, že ste jej otec a oznámiť jej to, pravdepodobne, nebude stačiť na to, aby si k vám...obnovila predchádzajúci vzťah. Bude to chcieť čas. Zrejme veľa času...a ...- chvíľu zaváhal.

  - Čo ešte?! – zvrieskol. - Akú ďalšiu jóbovú správu pre mňa máte?! Prišiel som práve o všetko!... O všetky milované osoby v mojom živote!... Čo teda ešte?! Čím mám ešte zaplatiť?! – ziapal Hopperovi do vyplašenej tváre odmietajúc sa ovládať.

   Potreboval zo seba dostať všetky emócie skôr, ako prekročí prah izby a pozrie sa do očiek, ktoré ešte pred hodinou pozerali na neho takmer zbožne a teraz...

  - Tak po prvé, by ste sa mali upokojiť, pán Gold. Ona je za tými dverami a zrejme počuje...váš krik a to nie je cesta, akou by ste si ju mohli získať...a po druhé...mali by ste okamžite prestať s mágiou. Viete, vidieť, ako sa vedľa vás na sedadle v aute zjaví kôň, respektíve jednorožec...chápete, čo tým chcem naznačiť... – pokúšal sa vyslobodiť svoju vestu z jeho kŕčom zovretej dlane.

  Svet sa mu zosypal. Rozdrobil na trblietky, čo sa po dotyku so sterilným gumolinom vyparili, akoby ani nikdy neboli.

  - S tou mágiou vám to sľúbiť môžem...ja sa svojej cesty za hranicu totiž nevzdám. Nikdy....A získam si späť Peu, Bellu aj druhú maličkú, aj keby to malo byť to posledné, čo v tomto sprepadenom živote urobím...- potľapkal drsne psychiatra po pleci a rázne otvoril dvere do miestnosti.

  Sedela chrbtom k dverám a niečo kreslila.

  Neboli to hlavonožce...s vráskou a palicou...maličký a veľký...

  Iba hnev mu zabránil rozplakať sa. Hnev na seba, na celý svet...

domiceli