Mr. Gold´s Au Pair II. ... 29. kapitola PRVÉ PREKÁŽKY

Mr. Gold´s Au pair II.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 139

Prvé prekážky...

     Prudko pribrzdil. Peu preľaknuto zdvihla oči od obrázka na tričku, čo ju stále nadmieru fascinoval. Jeden z kamienkov, čo práve prezerala, jej zostal v rukách, navyše vypadol kdesi na koberček a skotúľal sa pod sedadlo spolujazdca. Bola pripútaná, tak sa radšej tvárila, že sa nič nestalo a vyplašené očká nevinne prilepila o otcov pohľad v spätnom zrkadle.

  Zadíval sa na ňu tiež a pousmial sa.

  - Pripravená? Toto sú hranice nášho mesta. Za nimi je veľký svet, Peu. Nemáš strach?...- skúsil opatrne.

  - Tatko bude dlžať Peu za luku a ona sa nebude báť ani dlaka! – zdvihla hrdo bradu.

  Súhlasne obdivne prikývol a pozrel na blonďatú dračicu, spokojne odfukujúcu na zadnom sedadle vedľa Peu. Sám si nebol istý, čo prechod cez čiaru bude znamenať práve pre ňu.

  Znovu naštartoval. Autom párkrát trhlo a potom sa pomaly, akoby opatrne posúvalo vpred.

  Modravý dym na okamih prešiel ich telami ako pavučiny babieho leta. Otriasol sa z nehmotného dotyku, keď sa zozadu ozval  zúfalý rev.

  Opäť zastal a prudko sa otočil.

  Neveril vlastným očiam. Takmer celé zadné sedadlo bolo zapratané akýmsi do čudného klba poskladaným zvieraťom a úbohá Peu s rúčkami prilepenými o tváričku vrieskala pritlačená veľkou hlavou v rohu sedačky.

  - Maleficent!? – precedil cez zuby.

  Ani vo sne by ho nebolo napadlo, že prechod cez hranicu bude znamenať jej premenu...na zviera. Keby zviera...Tesne nad hlavou dievčatka, zabodnutý do mäkkého sedadla bol roh trčiaci z priveľkej konskej hlavy. Jednorožec...

  Nervózny nemohol narýchlo nájsť, kde sa otvára jeho strana auta. Vyštartoval ochrániť si dieťa.

  Trhol dverami, ledva odtlačil stále nehybnú osrstenú masu, aby sa dopracoval k vyústeniu bezpečnostného pásu a vytiahol vystrašené dievčatko zo sedačky. Kopala nohami, bila ho malými päsťami a snažila sa všemožne vyprostiť sa z jeho náručia.

  Márne sa ju snažil upokojiť, darmo ju tíšil slovami, bola v šoku. Nevládal ju udržať, toľko sa v sotva trojročnom telíčku našlo zrazu sily znásobenej strachom. Kvokol si, ale len čo pocítila zem pod nohami, prudko sa otočila, roztvorenými dlaňami odtisla mu tvár a rozbehla sa preč od auta.

  Po pár krokoch spadla, ťažko sa zviechala a rozbehla sa ďalej, kombinujúc pády so vstávaním.

  Skúsil ju zastaviť kúzlom, ale už boli na druhej strane hranice, tu mágia nefungovala.

  Nanešťastie sa začal prebúdzať aj jednorožec v stajni jeho zadných sedadiel. Kopal vykrútenými nohami, zarýval sa do obloženia, driapal ho kopytami, erdžal a pokúšal sa postaviť sa na štyri a vykopŕcať sa z auta.

  Dopadla na ohyby predných nôh, pyskom zaryla do kamienkov na ceste, dlhou hrivou vysala dažďové mláky okolo, ale rýchlo sa spamätala, ešte niekoľkokrát buchla mocnými bokmi do oboch strán priestoru a ten ju vypľul von celú. Chvíľu sa ešte neisto tmolila na štíhlych nohách a z tapacíru, kde bol predtým zabodnutý jej roh, stále lietali kúsky molitanu a franforce látky, z jej mokrej hrivy špinavá voda a z Goldových očí iskry zúfalstva.

  Jednorožec sa vzopäl, ledva sa stihol uhnúť, aby neskončil pod jeho kopytami a rozbehol sa rovnakým smerom ako pred chvíľkou Peu.

  Zhrozil sa. Čo ak jej ublíži?!

  Bez palice sa tackavo presunul za hranicu, ale skôr ako stihol použiť nejaké kúzlo, naskytol sa mu čudný obraz. Zviera predbehlo dievčatko a zatarasilo mu cestu. Malá zostala bezradne stáť. Po krôčikoch cúvala. Potom sa k nej žltkastá hlava s rohom nahla a zrazu len videl, ako ju  celú prikryla svojou mokrou hrivou a Peu zmizla.

  Nevedel, čo sa deje. Netušil...

  Jednorožec sa pomaly vracal k nemu, so stále až k zemi sklonenou hlavou, ako poslušný psík. Iba meter od seba zazrel, ako sa ho dievčatko zospodu kŕčovito drží za hrivu s nôžkami zakliesnenými o jej mocnú šiju.

  Pokúsil sa svojho klieštika dostať zo zvieraťa. Márne. Nešlo to. Malá sa odmietala pustiť a Maleficent pokojne trpela jej zúrivý stisk a rev, čo driapal uši nielen zvonka.

  Čas na mágiu.

  Tentokrát uspal dievčatko. Odpadla mu do náručia a Maleficent sa konečne vystrela. Zadupotala všetkými nohami, nezvyknutá na štyri dosť nekoordinovane a tackavo. Lesklé oko sa na neho zadívalo.

  -  Jasné! Viem presne, čo mi chceš povedať, drahá! ...že stváram len koniny! – nasypal si popola na hlavu.

  Maleficent pokývala svojou mohutnou konskou hlavou a hlasno zaerdžala.

  Znelo to ako súhlas.

  Ešte aj odstavené, dosť poničené auto, ktoré vyzeralo, akoby z neho práve vystupoval kôň, monotónne blikalo zadnými koncovými svetlami svoje: hej...hej...hej...hej.

domiceli