Mr. Gold´s Au pair... 21. kapitola PRÍCHODY A ODCHODY

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 131

Príchody a odchody

     V strede chodníka vlastnej záhrady pocítil krutý význam poslednej vety Kirké: „Prepáč mi tie roky, prosím...“

  Bezmocne sa díval na obrázok, čo sa mu vynoril rovno pred očami a nevedel, či sa má smiať, či plakať. Gogoľovský smiech cez slzy či radšej slzy cez smiech.

  Slnko ohrievalo neveľký stred trávnika umne skrytý pred cestou prerastenými, dávno nestrihanými a neošetrovanými kríkmi, márne čakajúcimi na starostlivé ruky záhradníka.

  V strede toho stredu sedela staršia svetlovlasá žena naklonená nad dieťa s knižkou v lone.

  Dievčatko ďobkalo prštekom po obrázku a vyslovovalo slová, trochu ešte maznavo a skomolene, ale snažilo sa a pozorne počúvalo ženu nad sebou, keď ju opravovala a trpezlivo vysvetľovala. Občas sa jej ušlo pohladenie po vlnitých hnedých vláskoch so svetlomodrou stužkou zachytávajúcou kučierky, aby malej nepadali do očí.

  Tie oči.

  Zdvihli sa od obrázka. Pery sa jej pootvorili a ukázali dva rady drobných perličkových zúbkov. Natrčila prst dopredu  a nadšene, no horko-ťažko vyslovila:

  - Lampelstiltskin -

  Zachvel sa a hľadal, o čo sa od dojatia podoprie, lebo palicu na cestách po iných svetoch nemal. A šaty, čo mal na sebe, neboli tiež z tohto jej. Napriek tomu sa ho očividne nezľakla...akoby...

  Dievčatko pozrelo hore na aupairku, či si vyslúžilo pohladenie, či len ďalšiu prednášku za pomýlené slovko.

  Žena bola meravá. S doširoka otvorenými očami neverila tomu, čo vidí. Už neverila...

  Automaticky vstávala a po krôčikoch sa približovala ku Goldovi, neistá, či to nie je len prelud, z tepla vynorená fatamorgána, vidina...

  - Rumpel! Ty...ty si sa vrátil! – zatlačila mu prsty do pliec.

  Mykalo mu perami, tvár sa zapĺňala vráskami znásobujúcimi poryvy, čo mu prevracali celé vnútro. Natiahol ruku k dieťaťu, čo práve odložilo knižku do trávy a tiež ťarbavo vstalo s prstom v ústach a dvoma zdedenými kolmými vráskami cez čielko, váhajúce, či sa má priblížiť. Či sa odváži priblížiť...

  - To je...to je moje dievčatko? – rozplakal sa a sklátil na kolená, akoby sa k nej chcel znížiť aspoň výškou.

  Maleficent sa vrátila k nej a pomaličky ju, v jeho pohľade úplne rozmazanú, privádzala k nemu.

  - Peu...volám ju Peu – jednoducho maličká. Neodvážili sme sa dať im mená, kým...kým sa nevrátiš. Ale nemohla som ju celé roky volať „hej ty“...alebo „dieťa“! – vysvetľovala Maleficent a dievčatko zatiaľ s údivom hľadelo ma muža, teraz už tesne pred sebou.

  Nemal odvahu sa jej dotknúť a tak po tom túžil.

  - Koľko?... Koľko prekliatych rokov som to vlastne stratil?! – zúfalo zašepkal a natiahol k nej aspoň dlaň.

  Chcel ju pohladkať po líci, ale uhla sa a skryla aupairke za zadok silno sa zakvačiac o jej stehná.

  - Tri roky sme o tebe nemali žiadne správy. - odpovedala a snažila sa malú dostať z úkrytu.

  Zmocnilo sa ho zúfalstvo.

  - Kde...- hlas sa mu zadrhol.

  - Kde sú  Bella a druhá dcérka?...Sú preč....Vzdala to už po prvom roku. Všetko sa začalo napĺňať, tak, ako si predpovedal...všetko sa skomplikovalo. Bála sa, že ublíži malej, nedokázala zniesť, že ju odmieta... Odišla, Rumpel...A ju si vzala so sebou....Peu vychovávam odvtedy sama...- snažila sa  zostručniť tri dlhé roky života.

  - Sú mŕtve?! – skríkol a dievčatko vykrivilo ústočká aj oči a zúfalo pozrelo na ženu.

  Sklonila sa k nej a dvihla si ju do náručia. Zakvačila sa o ňu ako mláďatko, nohami ovila okolo pásu a rukami priškrtila krk, skoro nemohla ani dýchať.

  - Nie...vlastne neviem...Neviem o nich nič, odkedy opustili Storybrook. – pritlačila k malej líce a šemotila nejaké neurčité slová, aby ju utíšila.

  Pootvoril ústa od údivu a prekvapenia.

  - Ako? Ona vedela, že...ona to tušila...- habkal a stále neveriacky krútil hlavou.

  - Podcenil si ju Rumpelstiltskin. Nemal si odísť skôr, ako sa s ňou pozhováraš. Myslím si, že vedela hneď, ako zrušiť tú sprepadenú kliatbu, ale nemala ti to ako a kde dať vedieť. Čakala ťa. Márne....Odišla a ...čaká ťa tam...Neviem síce kde, ale čo som sa dozvedela z telky, tento svet zas nie je taký veľký, aby si ju nedokázal vypátrať, aj keď už nebudeš mať nijakú čarodejnú moc. -  pozrela na neho a pokračovala. – V tom to celé tkvie, však?! – pritakala si aj sama.

  Prikývol.

  - Celé to bolo  také jednoduché, Maleficent...A ja slepý a hlúpy som to nevidel...a stratil som tri roky. Tri dlhé roky života. Tri roky bez rodiny, bez tých, ktorých milujem...A pritom stačilo vziať Bellu a bábätká a jednoducho prekročiť hranice Storybrooku... Tam na druhej strane by z nás boli obyčajní ľudia. Obyčajní, šťastní ľudia...Rodina.- sťažka povzdychol.

  Ani si nevšimol, ako sa malá odlepila od líca Maleficent a pozerá opäť na neho. Žmolila si pršteky v trochu zasoplenej dlani a pomaly sa približovala k jeho tvári. Dotkla sa mu vrások na čele. Tých istých, čo sa jej vždy zjavili, keď sa tuho zamyslela.

-         Tata...- zašepkala neisto.

domiceli

 

...tak to bola posledná kapitola tohto fanfiku...

...ak sa vám zdá, že zostal otvorený, tak sa vám to v skutočnosti nezdá...

...pokojne nechajte pracovať vlastnú fantáziu a predstavte si, čo bude ďalej...

...krásne vízie...

:-)