Mr. Gold´s Au Pair... 17. kapitola PORYVY

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 127

Poryvy

     - Vpustím vás, no rodička spí. Pôrod nebol komplikovaný, ale náročný. Takže naozaj iba chvíľku. – rozdala pokyny odmeraná sestra, čo práve vyšla z jej izby s podnosom kadečoho nechutne sterilného a hrôzu naháňajúceho.

  Oznámila vrchnej, ktorá tu s nimi stála ešte niekoľko formálnych informácií a vzdialila sa.

  - S tou „chvíľkou“ si to mohla odpustiť, krava....- zamrmlala Maleficent a pozrela na Golda, či to vníma rovnako.

  Ten už nevnímal nič. V priezore poodchýlených dvier doslova svietila tvár spiacej Belly. Vykročil k nej ako nočný motýľ za svetlom odosobniac sa od všetkého a všetkých okolo seba, ťahaný jej krehkou krásou a tajomnom, ktoré jej dodalo materstvo.

   Pôsobila spokojne, vyrovnane, ale únava zanechala jemný povlak na poblednutej tvári.

  Šúchal si prsty o seba váhajúc, či má právo ju prebudiť a privlastniť si aspoň jediný bozk. Aspoň letmý dotyk, aspoň jeden pohľad...

  Nedokázal ovládnuť svoju túžbu.

  Sklonil sa k nej a priložil pery na ústa, trochu bledé, ale rovnako neodolateľne mäkké a vábiace.

  Odtiahol sa, až keď pocítil, že sa zachvela, spánok jej mával a viečka sa roztriasli.

  Zachytila ho  rozospatým pohľadom a pousmiala sa.

  - Ďakujem, srdiečko...veľmi ťa ľúbim...veľmi vás ľúbim...- zašepkal a bruškami prstov prešiel jej po líci.

  Pýtala sa iba očami a všetky „áno“ dodávali jej telu silu, ktorú dnes vyčerpala.

  - Bukrétu ti nenesie, lebo iste ľúbi aj mňa a vie, že som alergická na všetku tú burinu, čo podľa vás vonia! – obhajovala ich Maleficent, až teraz si uvedomiac, že sem vtiahli ako sedláci, bez kytice, bez bonboniér pre sestričky, ani nejakých trápnych plyšiakov ich nenapadlo vziať, prípadne ešte rýchlo vyčarovať pred dverami.

  - Never jej. – žmurol na ňu a z vrecka saka vydoloval drobnú, spola zvädnutú trojružu, úplne miniatúrnu.

  Vedela, že ju nevyčaroval na poslednú chvíľu. Rástli im na záhrade, zvláštne vyšľachtené, že každé súkvetie tvorili práve tri ruže, jedna dominantná a dve maličké. Doberal si ju, že to všetko sú jej deti, a o každú sa musí starať, rovnako ako o trávnik, kríky, skalku, skrátka celú záhradu, lebo každé miesto už behom spolužitia poznačili spomienkou...a vyhrozil sa pridaním hriadok a ovocného sadu, ak sa jej bude zdať, že spomienok je málo...

  - Hapččí...- ja som to vedela, že na teba nie je spoľahnutie, ty odľud! – hľadala Maleficent, kam si utrie nos.

  Dvere sa znova otvorili a bokom sem vnikala sestrička s plným náručím. Doslova ručiacim náručím.

  - Sedem minút trinásť sekúnd je fuč! – prakticky zhodnotila situáciu dračica zabudnúc aj na plný nos.

  Z hrôzou otvoril oči a hlavičky kvetov dopadli na dlážku z liateho betónu, ani si nikto ich jemný dopad nevšimol.

   Palica v rukách sa mu roztriasla. Cúvol o pár miniatúrnych krokov dozadu.

   Zachytila ho rýchlo dlaňou.

  - Nemaj strach. Sú síce drobučké a krehké, ale to zvládneš...viem, aký nežný a citlivý dokážeš byť. – povzbudila ho a pokynula sestričke, aby mu jedno z bábätiek podala.

  Maleficent so zlou predtuchou pozrela na všetkých v miestnosti.

  Sestra položila jedno z detí do polosedu zdvihnutej matke a druhé doslova nainštalovala do Goldovho náručia, pričom mu musela poskladať každý prst zvlášť v akom kŕči bol.

  Pocítiac hmýriace sa závažie, ktoré v momente, ako pristálo opreté o jeho telo a bázňou so strachom prikvačené ruky stíchlo, len svetlomodré očká akoby prekvapene upieralo na muža nad sebou, roztriasol sa ešte viac.

  Dieťa v Bellinom náručí stále kričalo, až kým si ho nepriložila k prsníku a nepremohol ho vrodený sací inštinkt, ktorému dalo prednosť pred zúrivým hlasným  oznamovaním svojej prítomnosti.

  - Vidíš, obával si sa a stíchla skôr, ako táto moja. – nežne pozrela na dieťa  vysávajúce z nej mlieko.

  „Nerob to! Neskúšaj na to ani myslieť! Neopováž sa jej dotknúť! Nie!...Nie!...To nesmieš! Ovládaj sa!“ hrabali sa mu z mozgu myšlienky.

  Márne.

  Skôr, ako Maleficent k nemu priskočila a vyrvala mu malú z náručia, zohol sa k nej a jemne ju pobozkal na čielko, pritúliac si jej teplú, od plaču trochu vlhkú tváričku k lícu tak, ako aj celú túto krehučkú bytosť k svojmu telu. Z voľnej perinky sa vymrštila malá rúčka a dotkla sa jeho ostrého nosa. Posýpal ju ďalšími letmými bozkami šepkajúc pritom vyznania...

  - Prestaň! – vytrhla mu batôžtek drsne z náručia.

  Izbou sa ozval opäť krik dieťaťa. Prílišná horlivosť Maleficent spôsobila malej na vrchu skoro priesvitnej ruky poranenie. Cez drobučkú rúčku s presvitajúcimi tmavými žilkami sa tiahol krvavý škrabanec od spony na jeho kravate.

  Neodporoval. Nehneval sa. Neriešil...Stále v tranze z neutíchajúceho pocitu nekonečnej lásky k svojej dcérke nedokázal reálne vyhodnocovať situáciu.

  Maleficent medzitým položila dieťa Belle do náručia a s hrôzou zistila, že je asi neskoro...Jej oči sa na plačúce dieťa s poranením pozerali takmer nevraživo.
  A  pohľad sa ušiel aj druhému z blizniatok...

domiceli