Mr. Gold´s Au Pair... 10.kapitola POCHMÚRNA

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 120

Pochmúrmo

   Stále jej nesklapla sánka, keď videla jeho luxusom prekypujúcu vilu. Zámok je zámok, ale toto tu predčilo všetky jej očakávania. Nuž, najmocnejší Temný pán je aj najbohatší a najsnobskejší. Zrejme. Najjedovatejší bez diskusie.

  Kráska stále sedela ako kôpka nešťastia a dookola miešala dávno vychladnutý čaj so slzami na krajíčku. Nemala odvahu jej pripomenúť, že Gold kázal nielen napojiť, ale aj nakŕmiť. Umierala hladom.

  Bella povzdychla. Stíkrát si prešla v duchu scénu v záložni a bolo jej čoraz  horšie.

  - Ty, počuj... Nemáš hlad? Samičky musia veľa jesť, aby potomstvo malo pekné lesklé škrupiny na vajíčkach. – poďobkala jej na ruku.

  Opäť len povzdychla.

  - Nebudú nijaké vajíčka...- zašepkala po chvíli.

  - Ty ich chceš hneď po narodení zožrať?! – zhrozila sa aj taká tvrdá dračica, ako Maleficent. – Nie je obdobie hladomoru, to nemusíš robiť...! - skúsila byť radami užitočná.

  - Nejde o to...len, že nebudú „vajíčka“, lebo to budú dievčatká. – a bolo to vonku.

  - Mňa prekotí! – tleskla si do rúk starena a zviechavala sa razom zo zeme, kam sa vyklopila zo stoličky. Prastaré Rumplovo kúzlo, že všetko, čo vypovie, sa jej stane, fungovalo v jeho vile rovnako, ako kedysi u nich doma. Už si z toho nič nerobila.

  Sadla si pekne pred zhrozenú Bellu, ktorá sa po akrobatickom výkone salto mortale cez opierku stoličky, obávala, že ju neminie ďalšia návšteva nemocnice.

  - ...sa nebojíš, že zožerie On teba, keď zbadá, že sa mu nevyliahli samce?!... To ako synovia?! Chlapi sú na toto hákliví jak kožky na ...no, na tom...veď vieš...- zháčila sa. – Pravda On o tom ešte nevie?! – capla rukami o stôl, až  Bellin čaj vyšplechol na obrus.

  Bella záporne pokrútila hlavou.

  - Tak to bude naše tajomstvo. Ja mu to nepoviem, ani keby ma zas mučil a navyše ochránim teba aj naše malé sladké dračuliatka so šušurkami!... Som ti to dlžná... a potom... My ženy, musíme predsa vždy držať spolu! – žmurkla na Bellu.

  Tá len ďalej sedela a zízala do blba totálne bez nálady.

  - Smiem vyzobať tie chrumky rozsypané pri drese? – skúsila byť vtipná.

  Hlad je hlad.

  - Prepáčte, hneď spravím niečo k obedu....Som dnes nejaká, nie celkom vo svojej koži. – otriasla sa Bella a chystala sa vstať.

  - O tom mi niečo hovor...- prekrútila očami Maleficent s nechuťou si obzerala vyschnutú, vráskavú kožu, čo jej trčala z nemoderných šiat.

  Bella sa nadvihla, ale v momente zas tupo dopadla do stoličky. Bolesť, čo ju prekvapila ráno sa ozvala zas, tentokrát intenzívnejšie. Zahučalo jej v ušiach a tlak od vrchu hlavy sa zosypal kdesi do lona a roztiahol sa prevtelený do prudkej bolesti celým jej vnútrom, až ju zalial studený pot.

  - Prepáčte, prepáčte mi to...sa necítim dobre...- chytila sa za čelo a zrýchlene dýchala.

  Maleficent sa obratne postavila za ňu, pritiahla si jej plecia o seba a ruky položila zospodu pod brucho.

  - V pohode, žiadne strachy, potvorky sú veľké, je im tam tesno, ale ich čas ešte nenastal. – naklonila hlavu k Bellinmu lícu, ošuchla sa familiárne oň a upokojovala ju. – Kedysi mi pri jaskyni žila babica, čo ženám na okolí pomáhala privádzať na svet decká, čo sa potom zapájali do potravinového reťazca nás drakov. Bola poloslepá, nahluchlá, ale rozumeli sme si... naučila ma pár ťahom... kým som ju tiež nezožrala. Bola jej škoda, ale kradla mi tajne šupiny a kosti nebožtíkov a vyrábala z nich kadejaké lektvary...no fuj. – zaspomínala si a pomaličky odvádzala Bellu do priestrannej obývačky pozorne ju podopierajúc.

  Uložila ju na pohovku.

  - Ty si teraz oddýchneš a ja niečo ukuchtím. Slepačí vývar by bodol, ale nevidela som tu na okolí žiadne dotieravé susedky...Žartujem. – žmurkla na Bellu a vrátila sa do kuchyne vyzobať lupienky spod dresu, kým sa schytí niečo uvariť.

  Už z chodníka ho vítal šramot hrncov a riadov. Z okna sa šírila zaujímavá vôňa. Otvoril dvere a  s dvoma kolmými vráskami na čele  zamieril rovno do kuchyne.

  Pohľad ho veľmi neoslovil. Pred dresom sa v jeho papučiach zvŕtala starena falošne si nôtiac nejakú stredovekú pesničku bez melódie.

  - Kde je moja Bella?! – skríkol na ňu.

  - Pśśśt. ...Chvíľa, čo zaspala. Zobudíš mi ju! Ty hovädo! – stala si Maleficent s jednou rukou vbok a druhou pred ústami.

  Trhlo ním. Radšej vycúval presvedčiť sa, že vraví pravdu.

  Spokojne odpočívala s rukou pod lícom. Kdesi v kútiku oka sa jej ešte perlila posledná zo slzičiek, ale blahodárny spánok vyčaroval jej pokoj na poblednutých lícach.

  Jemne ju zakryl dekou a nevedel od nej odtrhnúť oči.

  Z verají si spokojne prikyvovala Maleficent oblizujúc dlhým jazykom varechu.

  Obrátil sa k nej a zdvihol uznanlivo palec.

  Mali gazdinú...

domiceli