Mr. Gold ´s Au Pair III. ... 31. kapitola POKÁNIE PO SAMÝ OKRAJ...

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 141

Pokánie...

     Niesla si obrázok. So škvrnami. Škvrnami, v ktorých by naslovovzatí odborníci na dušu nachádzali celé spektrum skrytých emócií, nepriznaných náznakov a naznačených príznakov niečoho a kadečo výsostne podstatné na dokreslenie jej miniatúrnej osobnosti.

  Boli to len škvrny. Obyčajné škvrny. Neobyčajné, až keď sa ich v noci bude dotýkať a hľadať v nich hlavonožca s hlavonožtekom...Štyri kolmé vrásky a vychádzkovú palicu.

  Prijal pojem Tabula rasa. A prijal aj tie škvrny. Bola prijatá do jeho života už dávno predtým, než sa osud rozhodol prefackať jeho egoizmus a ukázať mu chrbát. Svoj, ich, aj jej.

  Prijal úlohu otca aspoň sám v sebe, hoci...tam stála malá a nepriznaná.

  Aké bolo všetko doteraz jednoduché...

  Vyšla dva schody a sadla si.

  Mal dosť veľký problém vydolovať kľúčiky z dna schránky. Nevedel, či sa má rozhodnúť pre násilie, či pre mágiu. Obe zle. Všetko zle. Obrnil sa trpezlivosťou, hoci sa jeho podvedomie začudovalo, o čom to hovorí a čo to vlastne od chudáka mozgu žiada. Vyhovel si sám.

  Zazdalo sa mu, že sa usmiala, keď konečne medzi prstami stískal kľúče od domu s tančekom šikovných. Zazdalo sa mu... Bol by dal čokoľvek, aby to bola pravda.

  Fatamorgána zrejme funguje aj na báze pocitov. Keď veľmi, veľmi chceme.

  Chcel ju aj pohladiť po hlávke. Cukla.

   Našťastie sa nerozpakovala vojsť do domu, hoci bol pre ňu cudzí rovnako, ako jeho majiteľ. Vraj. Šla, nezastavovala sa. Prešla chodbičkou predsiene a vykročila na schodisko. Schod po schode sa ťažkopádne posúvala vyššie nespustiac obrázok, držala ho oboma rukami. Zahla doľava a zmizla mu z očí.

  Našiel ju sedieť na prahu svojej spálne.

  Otvoril dvere.

  Zviechala sa. Vošla. Kráčala rovno k posteli a položila na ňu svoj obrázok s niekoľkými tmavými škvrnami. Chvíľu zaváhala, kým ho prikryla vrchnou plachtou. Ešte chvíľu postála, potom sa zvrtla a bez toho, aby mu venovala pohľad, vyšla z izby a vrátila sa pred vchodové dvere.

  Sklamalo ju, že zamkol. Párkrát potrmácala kľučkou, kým sa rozplakala. Iba tak ticho, bezmocne, aby nikoho svojím plačom nerušila.

  Nesnažil sa dešifrovať jej činy, ale mrzel ho ten plač.

  Zišiel k nej a začal rozprávať. Nezmysly, nepodstatné veci a frázy, čo zaváňali klišéovitosťou. Sklonil sa k nej, ale obranne cúvla do rohu a pritlačila sa o veraje.

  Rozprával trpezlivo ďalej o izbičke, o hračkách, o knižkách, o televízore aj kakae...Skúsil spomenúť aj Maleficent. Bolo jedno, o čom, odozva žiadna. Akoby používal cudzí jazyk. Inú komunikačnú sústavu. Šifru.

  Prestal rozprávať. Vediac, že je zamknuté, dokonca aj metaforicky, druhoplánovo – v nej, vošiel do kuchyne a začal variť kakao. S dvoma po okraj plnými šálkami vykukol a usmial sa smerom k nej, pohľadom ju volajúc oproti do obývačky. Sledovala ho, ale nepohla sa.

  Šálky buchli o konferenčný stolík, šťukol ovládač. Naladil akési rozprávky. Stále nič.

  - Vychladne ti kakao. Na studenom sa urobí kožka a to je hnus. – Nič. Ani sa nepohla. - Bude plávať po povrchu a vyzerať ako tie tvoje škvrny. – povedal už tichšie, iba sám pre seba a napil sa plným dúškom zo svojej šálky.

  Keď ju odtiahol od tváre uvidel, že už stojí pred ním a mračí sa.

  Dve kolmé vrásky na čele. Hlboké kolmé vrásky. Jeho...

  Opatrne pokladal nápoj na stôl. Nahla sa naň a pozorovala ho. Zostala sklamaná. Žiadna kožka. Skúsila aj prstom ďobnúť do tekutiny. Nič.

  Podsunul jej tú druhú. Stála a hľadela. Po chvíli sa naozaj začala na hnedkastej hladine zbierať škvrnka zrazeného mlieka. Nabrala ju na ukazováčik a zdvihla z kakaa.

  Usmiala sa na ňu, potom aj na neho. A odbehla...

  Prižmúril oči a oprel sa .

  Ničomu nerozumel.

  O chvíľu sa vrátila, vzala svoju šálku, odpila si, sadla vedľa neho, oprela sa a zahľadela na program.

  Považoval to za úspech...Čo úspech...Víťazstvo. Len ešte netušil, či detské, či detinské a či ozaj. Tých dvadsať centimetrov medzi nimi bolo stále príliš, skoro nekonečne  ďaleko...

  - Smiem vedieť, čo si spravila s tou kožkou z kakaa, drahá? – spýtal sa po chvíli.

  Neodtrhla zrak od obrazovky, ale kladne prikývla.

  Prikývla, ale neodpovedala.

  - Výborne sme si podebatovali...- zhrnul sklamane tichšie.

  Opäť prikývla.

  Lakťom otvoril dvere na svojej izbe a takmer po špičkách sa vplížil dnu. Bremeno na rukách spokojne spalo zmorené „televíznou“ únavou. Aj keď drámu, horor a thriller s prímesou fantasy prežilo už chvíľu pred ňou. Zazrúc okraje jej kresbičky vytŕčať spod plachty, nemal inú možnosť, ako ju uložiť len na okraj postele.

  Vlastne, to bolo tak lepšie. To bolo jej obľúbené miesto. Jej? Nie. Miesto Peu...

  Vytiahol obrázok a v matnom svetle prichádzajúcom iba z pouličnej lampy zvonka sledoval, ako sa počet škvŕn rozšíril o ďalšiu, ešte vlhkú, v 3D efekte rozbabranú kožku z kakaa.

  Zapol  „jaskynné“ svetielka Peu na nočnom stolíku a usadený v kresle ešte dlho prezeral abstraktný výtvor svojej dcérky.

  Stále ničomu nerozumel.

domiceli