Mr. Gold ´s Au Pair III. ... 37. kapitola PRÍTMIE

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 147

Prítmie...

     Drevená podlaha prikrytá len ručne tkaným,  sotva poldruha metra dlhým, zošlapaným kobercom praskala mu pod nohami, napriek tomu, že sa snažil našľapovať čo najtichšie. Hotel bol starý, ako celá štvrť, ale ešte stále slúžil, narozdiel od väčšiny budov na okolí. Vytrvalo vzdoroval civilizácii, času a rozkladu, hoci posledným dvom už len silou vôle, a poskytoval útočisko menej solventným, prípadne patinu zašlých čias hľadajúcich návštevníkom.

  Nepatrili ani k jednej zo skupín, hľadali len ubytovanie čo najbližšie k miestu, na ktoré ich zaviedla magická navigácia.

  Ošarpaný hotelík s nahluchlou recepčnou, čo mu vizážou trochu pripomenula babičku z bistra v Storybrooku bol hneď za rohom, akoby tu čakal práve na nich. Zvonka len obyčajná z drôtu visiaca žiarovka, čo viac blikala ako svietila na názov, ktorý si ani neprečítal, tak veľmi bol zájdený a olúpaný. Hostí tu zrejme tiež nebolo veľa a personál asi žiaden, aspoň tak sa mu zdalo podľa všadeprítomného prachu a napohľad aj všetky artefakty, doplnky, dekorácie, tapety i obloženie stien držali pohromade už len z nostalgie k pôvodnej službe...

  Cena bola smiešna a zodpovedalo jej vybavenie. Rozvŕzganá posteľ, nočný stolík s spračudesnou lampičkou pripomínajúcou vo vrecovine zabalenú snehovú guľu,  stôl a dve stoličky, tkaný koberček a vešiak pri dverách. Ešte nikdy nevidel tak biedne zariadený hotel.

  Dokonca ani vo filmoch nie, nech už zobrazovali akékoľvek ponuré či hospodárskou krízou poznačené obdobie.Z vlastnej skúsenosti ich poznal pomenej...Za posledných tristo rokov striedal skôr honosné paláce a luxusom raziace domy a vily, než hotely.

  Ale im to nateraz plne vyhovovalo.

  Malá Peu zaspala hneď, zakrútená v jeho kabáte a takú ju preniesol aj do izby, kam ho osobne zaviedla babka z vrátnice a kývla rukou, že papierové formality a platbu vybavia až ráno. Bol jej za ústretovosť povďačný.

  Váhal, či ju tu nechať samú a vrátiť sa do ústavu ešte teraz na noc. Ale... Musel tam ísť. Ťahalo ho to tam. Cítil, že Bella je za tými múrmi a nedokázal ju tam nechať už ani chvíľu...

  Pohladkal maličkú po v podšívke zamuchlanom ramienku, vzal si len sako a potichu privrel dvere. Zamyslel sa, kde dal kľúče od izby, ale uvedomil si, že žiadne nedostal.

  Zamával pred podriemkavajúcou pani vo vestibule zvitkom bankoviek.

  Zodvihla oči od nejakej pochlpenej ručnej práce a s pootvorenými ústami čakala vysvetlenie, respektíve inštrukcie.

  - Potrebujem kľúče od svojej izby...a ešte niečo...- pritiahol bankovky k sebe a tým aj recepčnú. Vstávajúc sťažka z preliačenej fotele pristúpila nohu pod ňou rozvalenej robustnej mačke. Tá zlostne zaprskala a vytrielila vyrušená zo spánku hore schodiskom sťažujúc sa mňaukaním každej late na zábradlí.

  - K vašim službám, mladý pán...- ozvala sa žena a napodiv jej hlas bol celkom sympatický. To ho upokojilo. Keby tu stála nejaká mladá vyvinutá šťanda, so sotva skončenou hotelovkou, asi by si s prosbou netrúfol. Babičky sú dobrý vynález.

  - Moja malá spí hore v izbe a ja si musím na chvíľu odskočiť. Keby ste boli taká láskavá a postrážili mi ju. Budem sa vám za službu náležite revanšovať... – vysúkal sladšie, než chcel, predstavujúc si onú mladú, prsnatú, s profesionálnym úsmevom...a nemožnú...S hrôzou sa striasol z vlastnej reakcie. Mozog je už zrejme unavený a nepracuje tak, ako by mal.

  - Je to mojou povinnosťou, pane...Nikdy nezabudnete na  naše vskutku kvalitné služby, to vám garantujem. – vrátila mu sladko babka, pritiahla si konce peleríny k plochej hrudi a ťarbavo vykročila otvoriť mu úslužne  vchodové dvere.

  Zaklopkal prstami po pulte, pozrel ešte raz smerom hore k izbe a zaseknuté medzi dvoma prstami  podával jej peniaze. S úsmevom ich vzala, popľuvala a  strčila  do fertuchy pod plédom.

  Dvere zalomozili. Už len tenký pásik svetla spod nich vykúkal do ulice.

  Prešiel na druhú stranu cesty a pozrel hore k jedinému osvetlenému oknu, za ktorým spinkal jeho poklad. Zjavil sa v ňom na okamih tieň recepčnej, čo ho upokojilo. Chvíľu stála z profilu, zababušená v pléde, potom pozorne pozastierala závesy na okne. Berie svoju službu vážne...To je dobre...

  Vyhrnul si klopy saka vyššie a ruky strčil pod pazuchy, aby mu nebola zima.

  Naposledy zamieril pohľad do obloka a rýchlo vykročil.

domiceli