Mr. Gold ´s Au Pair III. ... 34. kapitola PIESKY

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 144

Piesky...

     Pastelky porozhadzované ako mikádo, prievan nadvihol papieru jeden okraj a uložil ho späť medzi škvrny. Peu v boxe nebola. Preľakol sa, zamračil, pozrel na fúzača po boku a pobehol k stolu. Obzeral sa, či neuvidí aspoň čašníčku, bistro však bolo prázdne.

  Pochytila ho panika podporená paranojou, že v tomto svete sú pre všetkých terčom... Uvedomil si však, že kričať by nebolo zrovna najlepšie riešenie. Čo ak sa len zo strachu skryla. Pozorne pohľadom prezrel všetky miesta pod stolmi, za pultom a nazrel aj do kuchyne.

  - Hajzlíky majú vonku, tam bude najskôr. – nepodľahol panike kamionista a ukázal prstom za seba na hlavný vchod.

„Vchod bol len jediný, ako to, že som si nevšimol, že vyšla?!“ vyčítal si.

  Doslova vyplašene vybehol von, nevediac ani, na ktorú stranu sa pustiť. Zvnútra mu nový kámoš, nechápavo prevracajúc očami, ukázal tú správnu a s úsmevom, ako to všetko strašidelne prežíva, sa spokojne usadil k stolíku s rozhádzanými potrebami na kreslenie, ledva sa tam vtrepúc a porovnával oba obrázky. Páčila sa mu tá náhoda.

  Dvere boli zamknuté. Darmo nimi trmácal.

  Zbadal však čašníčku. Stála obďaleč, medzi vrakmi áut pripravenými buď na totálnu demoláciu, alebo na dobrovoľné darcovstvo svojich kovových či plechových orgánov, s rukami v bok, takmer rozkročmo, nad mechanikom ležiacim pod autom a niečo mu zanietene vysvetľovala.

  Obzrela sa, zachytila ho pohľadom a strhla sa.

  Tu niečo nehrá.

  Pobehol k nej, no po pár metroch zbadal, že Peu je tam s ňou, kľačí pred zadným sedadlom a niečo pod ním hľadá. Kým dobehol, víťazne vytrčila ručičku hore a usmiala sa na ňu. Odhrnúc z nej prsty, zaleskol sa jej na dlani kamienok. Dosť vzácny...jeden z briliantov, ktoré zámerne pričaroval ešte v Storybrooku na jej trigovicu s princom Krasoňom. Na horšie časy. Pre istotu...

  Mechanik sa vysúkal spod auta, keď začul neskrývaný wawkajúci obdiv čašníčky nad pokladom v spotenej malej dlani.

  - Je to len štras... obyčajná bižutéria z detského trička. – vybľafol Gold, ale dosť nevierohodne.

  - To si hovor tomu, čo seno žere...- prášil si ruky jednu o druhú zrovna vstávajúci mechanik. – Nad tým, že tvoje auto, ani šróbik z neho, nie je nikde v evidencii, by som ešte mávol rukou, nemám s tým najmenší problém, nie si prvý, ani posledný...Ak zaplatíš, nemám sa prečo nad tým pozastavovať... – oprel sa holým lakťom o strechu a srkol slinu vypľujúc ju Goldovi rovno pod nohy.

  Radšej nereagoval, lebo videl, že od oleja zababraný chlap ešte neskončil.

  Neskončil.

  - ...ani to, že tvoj interiér vyzerá, ako by sa tam pochytil nožnicovoruký Edward  s Wolverinom  mi žily netrhá,...ale diamanty pod sedačkou ma teda zaujímajú. Sakramentsky zaujímajú... – pristúpil ku Goldovi a pozrel sa mu do tváre, v ktorej sa premieľali možnosti, ako sa bez  ujmy dostať z tejto prekérnej situácie.

  - Vravím, že je to štras. Bezcenná tretka. – skúsil.

  -  A ja vravím, že ti neverím... – dostal odpoveď.

  - A keď ti dobre zaplatím?  – zdvihol Gold kútik úst, hoci najradšej by mu jednu vrazil rovno medzi oči.

  - To smrdí ešte viac...Ešte viac, ako fakt, že toto dievčatko tu prednedávnom bolo so svojou matkou, veselé a spokojné a teraz ...no, poviem ti, že vyzerá ako týraná... To vieš, neusmieva sa, strháva sa...- nezatváril sa zrovna nadšene chlap s tlamou plnou slín, lebo ich neprestajne odkladal  dookola auta, do kamienkového podložia dvora.

  - ...a včera prišla pocikaná a vy ste jej veci jednoducho hodili do odpadkov, akoby ste sa ich chceli zbaviť... – pridala sa hodnoteniu Golda čašníčka,  nespúšťajúc oči z kamienka, s ktorým sa Peu hrala. – Aj to, že tá vecička je z jej trička...Ktovie, ktovie, čo ste s ňou stvárali, keď sa odtrhla...a tie sedačky vzadu, zničené, dotrhané...- rýpala a zámerne nadsadzovala.

 – Asi radšej brnknem šerifovi, nech si ťa preverí. My tu nemáme radi podozrivé indivíduá...- otočil sa mu bokom mechanik šmátrajúc vo vrecku po mobile.

  Vrela v ňom zlosť, ale tušil, že momentálne ťahá za kratší koniec. Odosobnil sa od obvinení, zarezonovalo v ňom iba to, že Bella s malou tu prednedávnom boli. Prednedávnom?! ...prednedávnom... To je kedy?! Došľaka!...

 - Uzavrime dohodu. Ten briliant má nesmiernu cenu, priznávam... Bude váš, ak mi...poviete viac detailov o tej mladej žene s dievčatkom, čo tu „prednedávnom“ boli...Platí?! – spýtal sa rázne.

  Mechanik s mobilom na uchu chcel čosi odvrknúť, ale žena mu zachytila ruku a odtiahla od ucha, stanúc si pred neho.

  - Berieme...- štuchla chlapovi pod rebrá a pokračovala. -  Bola tu necelý rok dozadu a mala namierené domov, spomínala nejaký Starbrúk...Sterenbok...Storrybrok...skrátka zapadákov, čo ani na mape iste nie je...Ale tvoj nový kamoš kamionista ti iste povie presnejšie, on ju vtedy „domov“ viezol...Ten „kamienok“...- natrčila dlaň.

 Kľakol si k Peu a čosi jej pošepkal do ucha.

  Záporne kývajúc hlavou jeho návrh rázne zamietla a skryla päsť s kamienkom za chrbát.

  - Peu, prosím, kvôli mamičke a sestričke...keď budeme doma, vyčarujem ti plné kýbliky takých istých. Každý bude mať presne takú farbu, ako kamienky v ňom. Smaragdy budú v zelenom, ametysty v jasne fialovom, rubíny dáme do červeného...A ku každému bude aj lopatka. Priesvitná a rovnakej farby... Čo ty na to?! – usmieval sa na ňu a chlap za jeho chrbtom sa až chlámal od smiechu, aké to kaleráby tlačí tej malej do hlavy.

  Peu vstala, vzdorovito dupla nôžkou, napriamila sa a odhodila sprepadený kameň čo najďalej od seba.

  Chlap so ženou vyvalili oči na seba a vrhli sa na kolená prehrabávať šutolinu pod nohami.

  - Sprepadení, prekliati smrteľníci! – zamrmlal si Gold znechutene pod nos.

  Peu prikývla, vložila mu malú rúčku do dlane a vykročili k bistru vziať si odtiaľ veci a čím skôr vypadnúť z tohto odporného miesta.

domiceli