RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 53. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

53. kapitola

   Mládežníkom konečne iskrili očká. Aj keď prd chápali, čo sa deje. Dialo sa čosi a to stačilo na vyplavovanie letargie z krvi pri dohadoch odkiaľ-pokiaľ.

  Tmolila sa bezducho pomedzi skupinky ignorujúce pracovné zaradenia, hoci sa Cruela s Hádom rozlievali na kolomaže a zas zliepali do stavu neustále vyhukujúcich sirén rozprskujúcich sebecké predstavy fungujúceho organizmu všade po okolí. Nič nefungovalo. Najmenej informačné zdroje.

 S Emmou ju do podzemia nevpustili. Dokonca všetkých vykázali do útrob hradieb. Počuli húkačky, ale neidentifikovali polišov od sanitky, niekto dokonca vravel aj o hasičoch a vyprosťovaní a zrútenom múre, podzemí, celom hrade...

  Žmolila si spotené dlane, hrýzla peru a potom si nadávala, že zmaže...

  ...ten bozk.

  Sprevádzala zásahovku, aj keď netušila, kde je a čo v tejto potuchnutej, bordelom zapratanej hnusnej temnej diere, kam ju kamoška urgentne odnavigovala, hľadá. Hľadajú. Koho, bolo jasné. Nestihla Belle ani znadať, kam sa to zas do akej riti strčili a čo to  stropili za hovadinu. A bez jej vedomia. Aj to tak vyzerá! Aj to tak dopadlo... Ale podá si ju pedantne, keď tu tento chaos skončí. Oboch si podá!

  Mala náskok. Neriešila kraviny profesionálov ako zabezpečovanie, ochrana, statika a spol. Svojimi dlhými krokmi odkrajovala z cesty tmou a zrýchlene osvetľovala neznámo iba v duchu vykrikujúc jeho meno.

  Počul, že sa blížia. Ale už len akosi matne, nerozoznávajúc počty a obsadenie.

  - Jasné, mladú pošleš vyšilovať hore a ty sa tu váľaš. – skúsila odľahčiť situáciu, ale stačilo pozornejšie namieriť svetlo na skrútenú, skoro už amorfnú kôpku pod sebou, do ktorej takmer vrazila, keď sa jej priestor doteraz úzkej chodby trochu otvoril  a prvé kroky boli stále dlhé. A zvyšné slová jej zamrzli na jazyku.

  Vágna predstava, že Belle so svojou bujnou fantáziou a minimalistickou schopnosťou podávať jasno-presné informácie umelo vyrobila riadne hutný trailer na akčný hollywoodsky trhák z pôvodne istotne nanajvýš bežne vykrúteného členka, sa zmenila na odpornú realitu. Neprikrášlenú. Nezveličenú. Bez nadsázky. A to v prvom momente, pri jej habkaní, ani nemala v úmysle volať pomoc. V domnení, že si na hanbu vystačia sami.

  Belle však tiekli slzy. A trvala na 150, 155, aj 158 aj na všetkých životodarných číslach, bez rozdielu, či ide o AVON lady alebo inštalatéra.

  Sklonila sa a dotkla sa jeho ramena, nesvoja, že jej neodvrkol, dokonca nezachytila ani žiadny pohyb.

   Trhlo ním iba chabo. Chlad síce udržiaval batériu vo funkčnosti, ale energetické zdroje očividne šliapali z posledných percent. Sklonila sa nižšie a nadvihla bundu, do ktorej sa asi snažil haliť pred chabými stabilnými ôsmimi stupňami. Zízala na ňu odporná obria krvavá machuľa skrz celý bok. Kŕčovito držal rúčku loveckého noža kúsok od nej. Nedávalo jej to zmysel.

  - Pobozkala ma...- natočil nečakane k Emme tvár s ešte nečakanejšími slovami skôr vykašliavanými, než vypovedanými.  

  Mala čo robiť, aby sa neodvrátila. Ale žije! A rýpe...Tak všetko bude OK.

  - Po tme a s trochou fantázie...- ospravedlňovala svoju grimasu a pritakala mu, čudujúc sa, že počula istý druh povýšeneckej pýchy v jeho teraz netypicky chrapľavom hlase. Alebo sa aj sám snažil žartovať na svoj vlastný účet? Snažil. Márne. Nastupujúce bezvedomie mu už čiastočne odskrutkovávalo hlasivky. Jednotlivé spoje v mozgu pravdepodobne odpájali kontakty jeden za druhým. Tliachal...

  - ...priznanie ...asi nebude poľahčujúca okolnosť.... ale... nemusíš ma už aspoň zabíjať... – pokúsil sa roztvoriť prsty na ruke s nožom,  kŕč však vyhrával. – ...zvládol som to sám...- čudne sa zaškeril.- ...asi...asi som ťa sklamal. -

  Ako blázon. Šialenec. Mätie sa mu všetko v hlave. Len teraz. Už predtým?!  Hádam len... hádam sa len nepokúsil o samovraždu?! Čudný bol, ako ho poznala dosť, zbrklý, do všetkého po hlave, ale toto...

  - Na samovraždu nemáš gule, kámo. – skúšala mu uľaviť aj fyzicky, vidiac, že je v čudesenej polohe, ale vzdala to, aby mu ešte viac neublížila, cítiac, ako veľmi sa premáha, aby neskučal od bolesti, ktorá mu iste tiež už s radosťou sebe vlastnou zatemňovala myseľ. 

   „Do riti, kde sú toľko tí pošudení záchranári?!“

  Odkýval jej záporne hlavou. Polepené vlasy zostávali na vyárendovaných miestach.

  - Teraz?! Nikdy! Teraz to už nevzdám....ona ma asi fakt ľúbi. Pobozkala ma...- precieďal, opakujúc niektoré slová aj niekoľkokrát, ako tichú ozvenu pretláčanú medzi zuby. Akoby sa utvrdzoval, akoby neveril, že ho počúvajú a rozumejú mu. Akoby mu robilo dobre počuť ich stále dookola a uveriť, že sú pravdivejšie ako holá pravda.

   Zas mal ústa plné sladkastej šťanky, čo mu vytekala z neustále sa trhajúcej rany. Asi by pomohlo, keby prestal rozprávať. Nemá čas sa to hojiť.

  - ...som bol ...trochu... nešikovný. Nôž za pásom... nabodol... som sa... na vlastný nôž, čert aby to bral! – šialenstvo sa stupňovalo.

  Útržky boľavého smiechu prerývali slová, striedajúc sa s kašľom. Ten primaľovával ďalšie a ďalšie letokruhy k škvrne. Radšej ju opätovne zahalila pod bundu. Mal by byť ticho. Mal by mlčať... nevysilovať sa. Lenže, on sa cítil spokojný, ba až šťastný vo svojom do podvedomia už zaiste prepadnutom svete, kde on a ona, za to dá krk, bežali dajakou idiotsky farebnou rozbzučanou lúkou, alebo sa zas spolu čvachtali vo fontáne... 
  Lenže krk mala stiahnutý.

  - ... nie...že jej to prezradíš...- pokúšal sa znovu sa hýbať.

  Možno vstať, možno...hlavne už nič nevzdávať. Teraz už nie. Pred hodinou možno.

  Deň sa prechyľoval k súmraku. Autá už dávno odišli. Ruch ustával. Reči naberali na intenzite. Nikto nič presnejšie nevedel, ale všetci mali svoje nevykoreniteľné teórie veľkého tresku. A všetci sa jej pokúšali nadbiehať, automaticky tušiac, že ako jediná iste čosi vie.

  Nevedela nič. A to ju začínalo privádzať do zúfalstva a potom do letargie.

  Opretá o múr bezmocná a bezradná čakala Emmu. Odišla s nimi. 

 Oči odvodnené, zabodnuté kdesi do západu slnka. Bol krvavočervený, s nádychom do oranžova, poskladaný do pásov, ako ho mávala najradšej. Vynárali sa jej z neho dva tenké prúžky jeho pier. A šepkali jej meno...

domiceli