RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 52. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

52. kapitola

   Bol stále pri vedomí, ale telo opakovane načítavalo niektoré funkcie. Výpadky pohyblivosti a pauzy v dýchaní sa zatiaľ dali zvládnuť, dokonca aj nastupujúca bolesť, len bezmocnosť nie. Ťapkal ňou vedený po balvane, ktorý úplne presne nazvala: „Obetný“. Koľká irónia. Zošuchol sa po ňom už niekoľkýkrát a zostal radšej ukotvený chrbtom. Pridal i hlavu.

  To, čo prehltol, mu nechutilo, ale nedalo sa to vyzbierať a vyložiť von. V databáze nenašiel nič, k čomu by to prirovnal, možno preto, že krv ešte nepil. Toho sa obával. Vylovil kdesi ruku a priblížil ju k perám. To bude ono. Zasŕkal, nahmatajúc rozmokvanú trhlinu v kútiku. Pokúsil sa ešte zostabilizovať dýchanie, ale pochopil, že prešlo na automatiku a nebude ho poslúchať.

  Boli preč. Naisto. Ten nový, ktorého nepoznal a bol tu dnes s nimi, musel byť ťažký začiatočník. Nezniesol pohľad na krv. Oni nezniesli jeho dohováranie a krik.

  Skúsil úškľabok, ale bolel viac, ako mračenie sa. Nebude viac skúšať. Štvalo ho, že si nedokáže pomôcť sám.

  - Belle...- zašepkal do tmy.

  Ani to už viac nebude skúšať. Ak sú, náhodou, ešte tu, zbytočne by aj ju vystavil nebezpečenstvu.

  Keby aspoň našmátral baterku. Keby aspoň mal sprostý mobil! Keby fajčil, mal by zapaľovač, zápalky. Aké mohli byť zlozvyky praktické. Nadával si v duchu smiešny so svojimi požiadavkami.

  A predsa bol vypočutý. Vpredu zablikalo miniatúrne modrasté svetielko.

  Dosť dlho jej trvalo vydolovať sa sama z jamy, kam ju zatlačil, ale začula svoje meno. Pomohlo to. Zrýchlilo snahu a námaha sa vyplatila. Ešte v podrepe skúsila zaktivovať jeho aparát, nadávajúc si rovnako ako on, že sama si svoj nechala drichmať v stane. Nič. Baterka v tomto type nebola, alebo nefungovala. Držal len vysvietený displej s tapetou vysmiateho chlapčeka zababraného nejakým jedlom. „Robko...“ Aké milé. Infantilne dojímavé na veľkého drsného chlapa. Fotka však bola pritmavá a tak aj svetlo prepúšťala len skúpo.

  Pohla sa smerom, odkiaľ slabúčko zaznelo jej meno. Zavolá na neho tiež? A teraz zaváhala. Ako ho osloví? On ju „Belle“, ale ona? Nikdy si nepotykali, nemôže jednoducho: „Robo, Rob...“ ako Emma. S funkciami sa jej to zdalo ešte trápnejšie. „Ujo, vedúci, pane...“ všetko zle.

  - Si tam?! – nič moc, ale...

  Zachytil šuchotanie vpredu. Nebol si celkom istý, či sa nevracajú ho doraziť. Vzdal by to. Beztak nemal v tomto stave šancu sa ubrániť. Šanca. To slovo sa mu zapáčilo. Tomu ešte „šancu“ dá.

  - Belle...- zašepkal naliehavejšie.

  Svetielko si pohlo do kroku.

  Chvíľu ho musela hľadať. Nečakala, že bude skrčený pod balvanom, zarazený v smetiach, v klbku.

  Rozmyslel si to. Žiadna šanca nebude. Nebolo by to voči nej fér. Stresovať ju. Vystrašiť...

  - Belle, Belle...nechoď sem, choď po... po Emmu, prosím. Rýchlo, aby...aby nám celkom nezdúchli. Ja...ja počkám a postrážim to tu...- zaklamal, ale tón hlasu prezradil, že nezostáva dobrovoľne.

  Svetielko sa prestalo hýbať. Iba na okamih, kým sa nepohlo smerom k nemu.

  Pokúsil sa odvrátiť tvár, ale našlo si ho.

  - Ok, vraciaš mi môj výsluch. Dobro...dobrovoľne sa priznávam. Pobil som sa. A schytal. Som...som nemožný...- skúšal sa natočiť tak, aby nemala šancu vidieť celý rozsah zranení. Stačí, že ich cítil sám.

  - Čo?!...Kto?! Oni vám ublížili! Prečo?!...- načiahla k nemu ruku, ale trhol hlavou a zopakoval požiadavku drsnejšie.

  - Neser ma, dievča a práš po Emmu! Nepotrebujem tu počúvať tvoje kňučanie! ...uvedom si, ako ma teraz strápňuješ! Vypadni ...vypadni konečne po pomoc! – precieďal sucho medzi pery, ale slová ho štípali viac ako jej natrhnutá časť.

  Prikyvovala a mobil sa jej triasol v rukách.

  - Idem... -  skúsila sa pohnúť, ale zakopla.

  Pozviechala sa, neustále sa pohľadom vracajúc k nemu. Videla len ostrý profil tváre opretej o kameň. V matnom svetle bola sivastá. Vážnej tváre. Smutnej tváre? Na tejto strane nezranenej. Jeho tváre!

  - Už idem...- zopakovala si sama pre seba, natočiac svetlo, aby našlo chodbu k východu.

  Spravila len niekoľko krokov, keď ju zastavil.

  - Belle...-

  Natočila svetlo. Už nevidela profil. Len temeno a vlasy spustené do sklonenej tváre. Kolená mal od seba, pritiahnuté k telu, nohavice špinavé, dokonca roztrhané. Tmavé škvrny. Všetko splývalo v šedi chabého svetla. Ruky položené vedľa tela. Napoly vyzlečenú bundu, s jednou rukou ešte v rukáve, druhou bez nej, prehodenú cez pravú polku brucha, akoby už nevládal sa dovyzliekať, keď mu tu, v jaskyni, prišlo náhle... teplo?

  Mlčky pristúpila a čakala, kým zdvihne hlavu.

  Nezdvihol.

  - Belle, ...zopakoval a zas zmĺkol.

  - Rob...Robert...- vyznelo ako bežná oznamovacia veta, namiesto otázky.

   Čosi mu stiahlo hrdlo. Aj srdce. Aj celé vnútro. Aj to bolelo. Aj hrialo. Aj mal pocit, že toto bolo to, na čo celý život čakal. Jedno, jediné slovo, ktoré počul tisíckrát, ale nikdy nie takto. Nie, teraz sa nemohol rozplakať. Teraz to musel ustáť. Usedieť. Uhrať. Uhrať, ale na úprimno. Otvorene. Čestne. Teraz tú šancu už...

  - Belle, prosím...Vieš, ten bozk...vtedy v átriu. Potrebujem, aby si mi ho vrátila. Ja...nechcem ti zostať nič dlžen a ...ani ty mne nesmieš...- mrmlal si do hrude, stále nechajúc hlavu v nej.

  Nechápala celkom. Nerozumela. Nebola pri vedomí?! Nie je on?! Zas tá...iná kódovacia sústava. Naozaj nemajú šancu sa spolu normálne zhovárať tak, aby všetko bolo jasné?! Čo...čo má vracať?! Čo dlžia jeden druhému?! Aké smieš...nesmieš...Došľaka!

  - Pobozkaj ma, Belle, prosím. – zopakoval naliehavejšie, stále s bradou zabodnutou v hrudi.

  Už nič nedešifrovala. Tomuto rozumela. Stačí kľaknúť si k nemu. Takto opatrne vziať jeho tvár do rúk...

   „Bože, kto mu to urobil a prečo, začo...“

  S hrôzou sa dívala na podliatinu i krvavý kútik úst z odvrátenej polky tváre, ktorú sa doteraz pokúšal pred jej pohľadom skryť.

  - Bude to bolieť...- vyšlo z nej.

  Usmial sa. Boľavo. Prikývol.

  - Viem, viem, srdiečko. Bude. Veľmi... -

  Bolelo to. Nie fyzicky, tak inak. Cítil jej pery na svojich a vnímal ako nimi prúdi niečo nezvyčajné, na čo aj zabudol, že bolo a mohlo by ešte byť. To nehmotné chvenie, ktoré prelieza a rozochvieva všetko, na čo cestou narazí. Tie nevypovedané otázky a odpovede z druhej strany, ktorými dokážu komunikovať len pery.

  Prižmúril viečka a viac ich odmietal otvoriť. Jej prsty mu odlietali z tváre, ale nechávali nemé sľuby, že sa raz vrátia. Nie raz. Že sa budú vracať stále. A vždy. Donekonečna.

  - Vrátim sa. Budem sa ponáhľať a vrátim sa...- skúsila hovoriť rázne a vyrovnane.

Chodba došumievala. Stíchla.

Bolelo to. Nie fyzicky, tak inak...

domiceli