RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 48. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

48. kapitola

      Mlčanie si veľmi neužívala. Naposledy sa jej spýtal, či to zvládne, kým ju nechal dolu a následne, keď ju ťahal, ako druhú z podzemia. Aj koža za zápästím, kde ju držal, už zabúda. Zišiel by sa nový dotyk, v ktorom by si pár sekúnd bahnila. Sa má zabiť, keď túži po týchto stimuloch?! Tak veľmi, veľmi, veľmi...! 

  Ale drží si odstup. Chápe.

  On mlčí. Obzerá sa. Nevie kam z konopí?! Mala by pár nápadov.

  Podľa nej by sa ešte mohli objímať a tešiť...

  "Nie, nemohli. Moment prekvapenia pominul. Objatie by nemal ako vysvetľovať!“

   Tak by ju mohol ešte raz skontrolovať, či je v poriadku. Náhodou je dosť dobre doškriabaná, doudieraná, možno aj pomliaždená, aj to štípe, možno aj doštípaná navyše nejakými hovädami, čo tam v podzemí žijú. Aj nachladnúť mohla. On je vedúci. Mal by ju skontrolovať. 

  „Skontroloval. A pomerne pedantne. Tam dolu. Zabudla si?!“

  Tak by sa mohol aspoň rozhovoriť.

  „S polcolovou trubkou? A o čom? "Ako sa ti kempovalo v diere? Lukratívna destinácia!...si si oddýchla na nedovolenej dovolenke? Magnetku máš?!" Ale rozum nie! ...ti pekne povedal. Chceš ešte priložiť?!“

  - Chcem ísť spať...- odpovedala si nevedomky sama sebe. Nahlas.

  Natočil sa k nej. Váhal. Musel. Zakýval záporne hlavou. 

  "Jasné, kámo, rád by si jej ponúkol svoj spacák, čo tam po tom, že by ho bolo nutné po tom asi vyderatizovať a oprať na 90 aj viac od toho všetkého, čo má po sebe nalepené... ale služby by boli All inclusive! Už to vidím vo farbách! Aj po tme! ...aj s výhrevným telesom, keby o to stála. Ty by si stál. Aj stál... To na sto percent!... Zabudni!"

  - Prepáč...ešte nie. Nie je čas. Teda je čas, ale... nechceš sa najskôr umyť? Nechcem ťa uraziť, ani sa do teba navážať...- 
   "Vyberaj slová, kámo! Je to predsa nežná žena! ..."do teba navážať" a zas vyvážať a zas navážať, vyvážať...navážať...pekne v rytme..." 
  Komunikovala úsporne. Cukla. Zvážnela. Zakývať záporne, odkývať kladne. 
  - Skôr ako sa rozhodneš, čo s tvojou... fasádou...- obkreslil ju vo vzduchu rukami a skúsil sa nijako nazaksichtiť. – ...mali by sme sa dohodnúť na ďalšom postupe. Vieš, nerád by som...ako ti to povedať...– statočne bojoval so svojou fantáziou a skúšal byť pri zemi. 
  "Aj na zemi, aj v posteli, aj na stole v kuchyni..."

  - Hovoríte, ako z poliš z filmu. – zazrela na neho nepriateľsky. Zagánila.

  Napchal ruky do vreciek, zas ich vydoloval, popozeral na všetky strany. Nadýchol sa, ale skočila mu do reči.

  - ...sa nemusíte báť. Budem držať hubu a krok. O vás a o Emme ...nepoviem nikomu, ale neručím, že to aj tak nevedia. Ste nenápadní ako pandy v MHD. – prekrúcala znudene očami, aby jej dal konečne s touto kauzou pokoj. Bolí to.

  - Oklamal som ťa, Belle. – konečne k nej pristúpil bližšie a namiesto priameho pohľadu lozil jej po tvári. – Vieš, ja a Emma...- zrazu nevedel ako začať a pri čom skončiť.

  - Viem. – stopla ho stroho, lebo počúvať o jeho novom ľúbostnom vzťahu, prípadne simultánnom, ktovie, ako sa má Zelena, sa jej nechcelo ani najmenej. Bolí, bolí, bolí. To!

  - Emma...ti vravela?! – zostal prekvapený neprofesionalitou kolegyne. 
  „Neprofesionalitou?! Počúvaš sa? Uvedomuješ sa?! Si sa?! A ty si chcel pred okamihom urobiť čo?“

  - Nie, nevravela, len naznačovala, naznačovala a... a ja som počúvala a pochopila. Nie som celkom na hlavu padnutá, ...ako si vy myslíte, ani nemám klapky na očiach a zas si nemyslite, že vy dvaja ste nejakí machri v utajovaní. – zatiahla cynickejšie.

  Aj chcela použiť nejaký ten frazeologizmus o láske a kašli, že ich neschováš, ale mal by zas mrte tisíc otázok.

  - Mrzí ma, že sme ťa do toho zatiahli. Bez tvojho súhlasu. -

  -  To ...to ako som vám dvom mala dať akože požehnanie? A družičku na svadbe robiť nemám?! Už ste posielali oznamká?! – klopkala si nechápavo na čelo.

  On svoje zvraštil. A zas natiahol. Aj s úsmevom. On o koze, ona o voze. Takže nevie nič.
  "O koze to ako o nej?"

   - Belle, prečo mám stále pocit, že my dvaja asi nepoužívame rovnakú dorozumievaciu sústavu?! Mal som za to...sama si vravela, že všetko vieš, ale... – poškrabal sa pred uchom.

  „Mno, strnisko už máme. Neopováž sa ju doškriabať viac! Ani na to nepomysli, že by ste sa mohli zňuchávať! ...že si nepomyslel?! A to ti mám veriť?!“

  - Tak vieš čo, zlezieme dolu do dediny. Ja ti ponúknem niečo lepšie ako sprchu a ty si ma za odmenu vypočuješ a ako bonus ma aj pochopíš! Jasné?! Nie, že ty si vymyslíš svoju vlastnú konšpiračnú teóriu, ale prijmeš za svoju tú moju. Rozumieš?! Je ti to jasné?! – ponúkol jej cestu dolu kopcom.

  Nič nebolo jasné. Vôbec, absolútne nič. Len „sprcha“ a...nič.

  Tú ruku, čo natrčil, tú jej tiež ponúkol? Môže ho za ňu chytiť?

  „Nemôžeš! Chodí s kamoškou! Nehodí sa to a basta!“

  Ako ďaleko bol hrad smerom hore kopcom a ako blízko dedina, keď sa kráča opačným smerom. Vzdialenosti sú naozaj relevantné. Bude to spoločnosťou?! Akou?! Mlčí. A sľúbil jej nejaké teórie.

  Prešli popri prvých domoch. Kde-tu zavyl pes, niekde sa niečo prešmyklo medzi plot. Dúfala, že mačka, nie obrie potkany. Dedina spala, osvetlená ešte v minulom storočí, ale kupodivu funkčne. A dvaja na ceste.

   - Normálne mám chuť, aby si zatvorila oči. Vieš, ako prekvapenie...- začal pomerne romanticky.

   - Díky, už som zvracala! Prekvapení mám za posledné hodiny plné zuby. Až potiaľto! – mykla si pred nosom. 

  - Prepáč...Pozabudol som sa...chcel som trochu romantiky. Nevydalo. Prepáč. Ospravedlňujem sa. – natrčil obranne dlane, zaťahujúc ručnú brzdu, netušiac ani, že sa uvoľnila. "Fajn, skúsil si, nevyšlo. Daj pokoj."

  Rozmyslela si to. Veľmi rýchlo. Chňapla po jednej z nich zajmúc ju svojimi ľadovými. A nebolo to z ľútosti nad jeho šteňacím fejsom. Konečne stimul.

  - Dobre, nebudem vám kaziť radosť. Som za! Ale budete ma držať za ruku, lebo...viete, so zatvorenými očami by som sa tu mohla vyvaliť niekde na asfalte. Ideme na to.-

  Stala si vedľa neho. Oči zažmúrené. Dlaň si skoro necítil, ako pevne zakvačená o ňu bola. Do tváre jej svietila jedna z pouličných lámp. Pod lampou býva tma. Ona tú svoju za viečkami má. Očividne rozochvenú. Nedočkavú. Čakajúcu? ...Keď ju teraz pobozká, neuvidí to... mal takú chuť. 

  „Nechaj si ju zájsť! Bleskurýchlo! Okamžite! Bez rečí. Vľavobok, pochodom chod!“

  Pohniezdil sa aspoň prstami a chytil ju radšej sám. Poddala sa, keď pochopila, že sa nemieni zo zovretia vymaniť, len ho trochu prispôsobiť situácii. A takto jemne zachytená ...wau...takto jemne.

  Vykročili. Opatrne. Pomaly. Spomaľovali zámerne. Možno, aby si dlhšie vychutnali vzácny okamih súznenia. Tušila, že to takto vníma. Tušil, že to tuší. Prsty toho veľa naklebetia...

  Začula šum. Šuchot. Približovali sa. Jasné. Voda. Listy.

  - Sme na mieste. Tvoja sprcha. – nahol sa k nej nebezpečne blízko, ale odolal.

  Rozlepila oči.

  - Fontána?! – zhrozila sa.

  Uprostred malého miestneho parku, medzi storočnými stromami stála pomerne veľká, funkčná fontána. Možno historická, možno len imitácia, ale plná vody a plná trysiek, ktoré ju v tenučkých prúdikoch cirkulovali.

   - Tak, skôr vaňa, uznávam, než sprcha, ale mal som za to, že to oceníš. Ako VIP zákazníčka, máš ju teraz len sama pre seba...- radšej nedohovoril, aby jej nemusel kaziť fantazijné predstavy o luxusnej zámockej fontáne. V tejto tu sa vo dne čvachtajú decká a holuby, chladia sa psy a pivá dôchodcom, vyplachujú bedničky zo samoobsluhy s vytečeným mliekom....

  - Nemám tu plavky. – skúsila byť praktická.

  - A už si videla sa niekoho kúpať vo fontáne v plavkách? – založil jednu ruku vbok, druhou si odtiahol tričko od tela.

  - Ja sa tu nahatá predvádzať nebudem! – zhrozila sa, ale nebolo by treba ju veľmi lámať. O tom však nevedel.

  - ...sa otočím a nebudem sa dívať. Aj tak máš len pár minút, kým nás tu nenačapajú. Podľa mňa spodná bielizeň to istí. To je skoro ako ...plavky. – poradil.

  Poradil zle.

  - Keď ja ...ja nemám ...dnes...na sebe...spodné to...prádlo. Ani to vrchné...spodné prádlo...nemám. - povzdychla a čakala, ako zareaguje. Radšej spustil slovne, lebo z iných zdrojov by to zas nemuselo vypáliť najlepšie. Ako pre koho...

  - Neštvi ma a začni už, lebo ťa tam namočím aká si dlhá aj široká  a nebudem sa zdržiavať rozbaľovaním ...a basta! O chvíľu prídu dodávky z pekární a mliečari, v druhej fáze nakupujeme raňajky a vlečieme ich hore kopcom tej bande. Tak nezdržiavaj, buď sa umy, alebo ...nech ťa špina aj zožerie, ja sa zriekam zodpovednosti. Máš šestnásť. - prešiel za ňu.
  "Pamätá si to. Pamätá, koľko mám rokov!"...ješitne ňou prešla triaška a úsmev presvietil tvár. 
  Smola. Len si to rázne zopakoval, aby nemyslel na nič mládeži neprístupné. Aj tak myslel. Vysielanie filmu pre pamätníkov spod nemocničného slnečníka práve spustené.  Bol jeden župan, pod županom pyžamo a dve žirafie oči. Štyri, keď sa to vezme v 3D efekte...

  Sadol si na okraj fontány a natrčil ruku k najbližšiemu prúdiku. Prskal. Spolu s ním. 

  Bol taký neodolateľný... Nesvoj. Skoro vážny vo svojom amatérsky hranom nezáujme.

  Ešte raz ju skúsil pobádať pohľadom.

  Stále váhala.

  Úsmevom...

  Váhala.

  Vykopol topánky, vyhrnul rifle nad kolená a bez rozpakov si vyzliekol tričko. Prebrodil sa fontánou a zmizol kdesi v nej, medzi rozbláznenými tryskami.

  Skúsi to.

  Ale tričko si nechá!

  Prvé studené kvapky ju šokovali, ale veľmi rýchlo sa poddala ich láskaniu. Nastavovala im tvár, aj paže, krútila, vlnila sa a bola by sa začala smiať i nahlas, nebyť strachu, že ich tu niekto naozaj odhalí. Ich?! Kde je...

domiceli