RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 45. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

45. kapitola

      Hľadela dohora. Mala rada nebo, čo sa prevaľovalo po pásoch, prazvláštne osvecované zapadajúcim slnkom, vždy jedinečné, ale teraz tma. Od západu už uplynulo pár hodín, zrejme bude pršať, nikde nič nesvieti. Nie, nebude pršať... Už predsa začalo.

  Oblým mäkkým výbežkom pod palcom si utrela kútik oka. Akosi jej zvlhol. Aj ten druhý. A zas prvý. Nestačila otierať. V takýchto chvíľach máme dve možnosti. Buď sa poľutujeme, sebecky pomojkáme, pofúkame ego, alebo si poriadne šťavnato, nie iba jemne, máme sa radi, vynadáme. Nevedela si vybrať, tak sa zas skúsila zadívať sa na nebo. Do tmy. Tak. Vyzametané. Ticho po plešine...

  „Len si neskúšaj očierňovať komparz tým, že prečo práve Emma. Ako mohla a také tie podobné básnické otázky! Ani naštvať sa na ňu nemôžeš, dávala ti už od začiatku jasne najavo, že mu máš dať pokoj.... a vyhýbať sa mu na sto honov ...a ignorovať ho. A vôbec. Prečo nikdy nikoho nepočúvaš?! Počúvaš ma? Hej, Belle!“

  Fňukla a presunula utieranie vyhrnutému rukávu košele. Nebude mať predsa sople na dlani.

   „Mno, mohla to povedať na rovinu a jasnejšie, ale idícií si mala dosť, malo ti to dôjsť. Uzavreté. Vysmrkaj sa a práš dopozerať tú ochotnícku frašku, alebo rovno do stanu. Zalez si do spacáku a aspoň sa vyspíš. Zajtra si to odnesú korene nejakých náletoviek a bude vymaľované....“ podávalo návrhy momentálne nejako priveľmi akčné vnútro.

  Nemôže ísť do stanu, stoja obaja takmer pred ním a zňuchávajú sa.

  „Bože, to tak bolí! Či...?“

  A nemôže sa ani vrátiť na predstavenie, nevie sa ovládať a tie sprosté slzy ľútosti len padajú a padajú. Najradšej by sa skryla do myšacej diery.

  Jasné! Podzemie! Tie novoobjavené tajomné katakomby. Samota...Ach.

   „Čo je jasné? Je tma! Bojíš sa!“

  Skúsila párkrát zablikať mobilom. Funguje. Iba nazrie, poobzerá sa, príde na iné myšlienky, upokojí sa, počká, kým Emma zalezie do stanu...

  „Do jeho stanu? Mééé...nezabudni sa hlasnejšie rozrevať!“

  Pohla sa, sotva prekladajúc nohu pred nohu. Nenápadne obísť vchod do amfiku, kde práve mdlý potlesk ukončoval kultúrne vyžitie a nemal kto pozbierať perly pohádzané sviniam, sa jej podarilo. Čo tam po tom, že šla trochu v protismere, na opačnú stranu, než boli stany. Každý sa staral sám o seba a s myšlienkami na teplo spacákov a nádejou, že zaspia skôr ako príšerne chrápajúci spolubývajúci, náhlili sa všetci do svojich provizórnych prechodných domovov. Pustiť si z mobilov či bez nabíjačiek už pomaly dožívajúcich tabletov trochu hlučnej hudby na dobrú noc. Vyzabíjať a upokojiť sa pri tej činnosti, hmyz, čo sa im natrúsi pod lampáše do stanov, kým si konečne doustieľajú.

  Ona nie. Tešila sa na ticho a tmu. Ale...

  Na mieste, kde bol len pár latami prekrytý otvor dolu, do podzemných katakomb, preblikovalo svetlo. Paradoxne ju to neprekvapilo. 

  Fajn, aspoň si nemusí svietiť mobilom. Ušetrí pár percent z batérie. Asi tam bude on, docentík.

  „Doparoma, to sa ho nemôžeš normálne spýtať na meno?!“

   Nie, nemôžem. Keby je normálny, povie mi ho sám. Mňa on nezaujíma. Ale teraz sa zíde. Bude fajn počuť niečo milé. Od hocikoho. Potrebuje ticho, teplo, tíšenie bolesti, možno aj tekutina, s troškou tých percent neuškodí...vykročila ráznejšie.

  V polovici cesty si to rozmyslela. Spomalila. Prekvapí ho.

  Čo najtichšie vedela, zliezla po rebríku dolu a pritajila sa o stenu. A hneď zas odtajnila. Chlad a vlhko a sypúca sa, dotykom rozdrolená, zemina nepôsobili zrovna upokojujúco. Bruškami prstov ohmatala štruktúru. Čo to o nej vravel? Nejaká spraš? Sediment?! Dva – tri milióny rokov stará, naviata hlina, udusaná, obsahujúca vápenec, tvoriaca... také smiešne slovo to bolo...cicvary? Cicvary! A keď nie, tak sa mýli. Koho to zaujíma. Hlina. Zvlhnutá, studená, meľniaca sa jej medzi prstami. Ešteže nevidí. Čím menej vie, tým menej sa bude báť. Nad tým, že by sa jej to malo aj patrične hnusiť, sa ešte zamyslí. Cestou. Necestou! Vykrútila sa jej noha po zlom našliapnutí.

  Ťahalo ju k svetielku vpredu. Sotva už badateľnému, ale bolo tam. Cítila, že podložie je plné kadečoho, čo sem zrejme ani nepatrí. Podľa šuchotov, ktorým sa ani pri najopatrnejšom našľapovaní nedalo veľmi zamedziť, spoznávala skôr výdobytky moderného sveta, než tie staroveké. Ľudia si tu z historických pivníc pod hradom porobili skládky odpadu. Čo oko nevidí, srdce nebolí. 

  "Bolí! Bolí! Fakt bolí!..." 

  Dýchala trhane a bála sa už každého ďalšieho kroku. 

  "To bol zas blbý nápad! Podzemie!" 

   ...igelity, toto je asi pletivo... jasné, toto sklo...konzerva, kamene, konáre, kamene, zase sklo... Asi by si mala posvietiť a nespoliehať sa len na dlane, zapreté o bočné, ku podivu hladké steny. 

  Chodba sa znižovala, ale ústila do niečoho širšieho. Vo výhľade jej zabraňovali nejaké kopce, asi kameňov, alebo zosunutej hliny. Za nimi, respektíve pred nimi, bolo svetlo a šepot. Došľaka, ženský šepot! Ak tu ešte aj on bude mať inú... Späť! Nebude nič riskovať. Dnes už ďalší emocionálny šok neznesie.

  - Belle...- zašumelo, len čo sa otočila, odhodlaná k návratu.

   - Fú, to si ty?! – hrdo sa vystrela. - Tak sa nenechaj rušiť! Tvoja pipka tam už vzdychá nedočkavosťou. Nebudem vás rušiť! – strčila do mladíka a chcela sa prešmyknúť vedľa neho.

  - Ale už rušíš! - zdrapol ju ktosi zozadu za plece.

  Neustála to, prudko sa zvrtla a neodhadnúc zas, na čom to stojí, zabalansovala na vratkých nohách a zosunula sa k zemi. Spolu s ňou odrazená baterka, ktorá doteraz osvetľovala priestor.

  - Doriti! Zapni svetlo! - 

  - Mám vybitý mobil, zabudla si?! - 

  - Tebe čo...vypadlo z ruky?! Spojazdni ho...! -

  - Najprv by som ho musela našmátrať...- 

  Zopár nadávok, šramot, pritajené hlasy, zosýpajúca sa zemina...

  V chodbe zablikalo svetielko z mobilu. Poolizovalo strop, steny, podlahu. 

  Ticho a tma. Len kdesi nad hlavou ešte trochu došumievala sypúca sa zmes prachu a hliny, čo tu prežila vo funkcii Atlanta stovky rokov, ale teraz to už vzdala, prenesúc váhu zodpovednosti na plecia iných. Na plecia, na hlavy, do vlasov...

  - Kde je to dievča?! – namierila žena prúd baterky na mladíka pred sebou a následne na muža za sebou.

  Odpovedali jej len oprašujúce sa namosúrené tváre.

  - Toto si niekto vypije! -

  Hlasy mizli v spleti chodieb. Svetlo mizlo. Teplo už dávno opustilo tieto priestory. Koľko to vravel? Stabilných osem stupňov. Nič moc. Ale musí to stačiť... Musí jej to nateraz stačiť...

    Vedomie mizlo... Zatiaľ nie.  Ešte cítila vlhko diery, v ktorej bola zalezená a odporné dotyky nejakých presakujúcich korienkov, či čo to tu je naťahané a omotáva sa jej to okolo do klbka skrčených končatín. Pritiahla kolená viac pod bradu a skúsila sa nehmýriť. Beztak mala už plnú hlavu hliny, či piesku...

  „Keby radšej jeho! ...že mám pravdu?!“

  Nie, ON musí z nej definitívne von! Ona nie je ako iné! Emma je kamoška. To sa skrátka nerobí! Má svoju hrdosť a česť. A strach a ... Nikdy nebude nikomu preberať chalana!

  „Toto je ale muž...“

  Ani muža! 

  "Keď on je taký dokonalýýý..."

   Prečo?! Prečo sa musí buchnúť akurát do...takého...  dokonalého! ...a je! ...a basta! ...a je mi zima ...a všetko ma bolí ... a som smutná ... a sama ...a bojím sa. Kde si?!

domiceli