RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 44. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

44. kapitola

      No, pekne jej teraz ukázala, ako sa to robí! Celkom slušná lekcia. Má sa ešte čo učiť. Naštvane vyprevádzala hromami-bleskami Emma Belle smerom k východu a následne otočila búrkové mračná zdola na Cruelu, strážkyňu hranice s vytapetovaným: No pasarán!, čo sa tvárila, že s rukami prekríženými cez vyschnuté prsia sa zaujíma o predstavenie. Na prvý pohľad bolo každému z jej prižmúrených očí jasné, že nosí okuliare a keďže ich nenosí, vidí prd.

  Dívala sa, ako Belle víťazoslávne opustila arénu po tom, čo presvedčivo zahrala alergický záchvat a po naozaj uveriteľnom kýchaní a kašľaní a dusení sa, si vymohla od „colníčky“ priepustku do stanu po potrebné inhalačné spreje.

  „Sketa, malá, šikovná! Ešte má tú drzosť sa obzrieť a žmurknúť.“ vydýchla rozpajedená Emma a roztiahla sa na svojom mieste skoro do polosedu.

  Divadlo nemalo konca-kraja. Nemalo nič, čo by divadlo malo mať. Bolo to ako so spevom. Mamička spievala dobre a otecko rád. Ale tu sa ani na jedného z protagonistov nedalo napojiť a mať z neho kultúrny zážitok. Hlboký nádych, dlhý výdych.

  Prišiel zhora. Medzi rukami si nervózne prehadzoval ďalšiu broskyňu a obzeral sa. Nevidel tú, čo vidieť chcel.

  - Ty chceš, aby som schytala hypervitaminózny šok?! Fakt už ďalšiu porciu zdravej výživy neznesiem ani omylom. – privítala ho, trochu sa nadvihla a spravila mu miesto na tom Belle, cez ktoré sa doteraz už nie v polosede, ale v poloľahu rozkladala. – Ďakujem, už som zvracala! – ukázala nechtom na chuderku nevinnú predstaviteľku jedinej miestnej potravy. Pár jedincov nasucho zaslintalo. Márne.

  - Ani tentorkát to nie je pre teba, drahá a ak mi zožerieš aj túto, potom schlamstnem ja teba! – precedil cez zuby s cieľom uchrániť posledný exemplár broskyne pred Emmou aj za cenu vyvaleného boku. Štuchla mu doň poriadne. Až sa strhla aj prispávajúca Cruela.

  - Tú malú chrchľavú som poslala do stanu po nejaké inhalačné spreje či čo to. Skoro tu skolabovala. Nechápem, ako jej mohli lekári dať povolenie na absolvovanie tohto tábora? To už všetko sa dnes vydáva protekčne? Potom to tu tak aj vyzerá! LTV, OTV, samí chrchliaci, negniavovia. V staroveku by to pohádzali z hradieb za múry a basta. Dnes to tu všetko chováme a čo z toho?! Kam sa podeli zdravé, životaschopné jedince...- rozohňovala sa, kresliac vo vzduchu čosi nabubralé, alebo nafúknuté. - ...a ja aby som s tým mala teraz robotu...aby som sa šla pozrieť, či tam voľakde cestou nevykapala. – spustila Cruela doteraz v afekte rozkladajúce ruky a chcela vykročiť.

  - Nie, netreba. Videl som ju tam ísť. Viem o tom, povedala, že užila lieky, ale majú druhotný, utlmujúci  účinok...to...navodzujú spánok, dovolil som jej zostať v stane. Všetko je ok. V poriadku.. .Skontroloval som ju. Mám to pod kontrolou... - vrátil Cruelu.

  Dala sa presvedčiť. Hoci o presvedčivosti jeho prejavu by sa dalo polemizovať. Poprikyvkávala a konečne si spokojne sadla.

  - Nie je tam. – naklonil sa šeptom k Emme.

  - Čo chceš?! – zaškľabila sa na neho nadurdená, že jej držkoval.

  - No, že v stane nie je a ani nebola. Nikto nešiel smerom k stanom! Bol by som si to všimol, stál som tam blízko dosť dlho. – pricvikol si roh spodnej pery a ešte raz pozornejšie premeral hľadisko, či ju náhodou nezazrie túliť sa k niekomu v iných etážach. Nenašiel.

  - Vyšla hlavným vchodom. Prepichovala som ju pohľadom až tam. Niečo vravela tomu mladému „docentíkovi“, tomu... koordinátorovi pamiatkovej obnovy, či čo je to za típka, ten prikývol. Ona šla ďalej. On tu zostal.

  - Nezostal. – mykol bradou k bráničke, cez ktorú jedinú sa dalo vojsť, či vyjsť. - Už keď som sa vracal, tam nebol. – zamračil sa. - Na nikoho sa tu nemôžem spoľahnúť?! Chcel som tak veľa?! Mala si dávať pozor! – osopil sa na Emmu, nevyberajúc už slová ani tón.

  Skôr zo žiarlivosti, než... preto sa na neho tak uštipačne usmiala a všetko brala jedným uchom dnu, druhým von. Je odporný? Naváža sa? Ok, tak pritvrdí aj ona!  

  - No, tak si trochu užijú za vlahej noci! Je tam toho!  Dopraj im, sú mladí, plní hormónov, nadržaní jak stepné kozy. Neboj sa. Je to zodpovedná baba. Mala prezervatívy. Sama mi ich ukazovala. Boli od neho...- doložila Emma tajomne.

  Prudko mykol hlavou smerom k východu. Čosi mu v kolieskach zacvakalo a doklaplo. Došlo mu.

   - Emma, on je ten náš človek! – natočil sa zas k žene, čo konečne našla niečo, čo ju fakt zaujalo. Neuverila hneď. Všimla si síce motať sa okolo bráničky "známeho" Grega a pochybovala, že je tu kvôli ochotníkom a ťahal sa sem polkou okresu navyše, ale, že hľadá akurát...

  - Ten neduživý trapko s nabiflenou rétorikou o stredovekých reáliách?! Poďobaný casanova s baterkou v slipoch, čo by pretiahol aj zásuvku, keby netriasla?! – mraštila sa Emma neschopná prijať tento  záver.

  - Krásne! ...s takým si mi ju pustila?! – zamračil sa, vstal a vyštartoval, držiac Emmu drsne za predlaktie, ťahajúc ju za sebou, hlava-nehlava, noha-nenoha, krížom cez ani neprotestujúcich divákov.

  Cruela nevraživo zazerala, ako kolega ťahá brigádničku preč. Verejne. Neprípustné. Nevhodné! Negustiózne...

  - Kolega?! – zatiahla fistulou.

  Hodil po nej broskyňu.

  - Podržte mi ju! – viac si ju nevšímal.

  - Vy mu podržíte, ...tamtá mu podrží... šťastný to chlap. – povzdychol si práve zobudený Hádes zamotaný  v dvoch dekách o radu vyššie a utrel slinu z kútika pier, vytasiac na vytočenú ženskú pod sebou pokazený chrup, za nemého potlesku rozchichotaných počúvajúcich, ktorých toto divadielko zaujalo viac, ako to skutočné.

   - Kam ma vlečieš? –

   - Prizabijem ťa najbližším kameňom, ak teraz, keď vlezieš do vášho stanu mi povieš, že ona tam nie je! ...je ...je mi jedno, či bude rozbalená, alebo v tom najlepšom, len potrebujem vedieť, že je tam a nič...jej ...nie je! – postrčil Emmu smerom k ich stanu, ale aj sám videl, že všade okolo je pusto.

  Nebola tam.

  Presnorili okolie.

  Síce našli jeden párik a jedno indivíduum, všetkých tesne pred vrcholom, tesne pod vrcholom kopca, ale Belle... 
  "Kde si, Belle?!"

  - Počkaj, musíme na to s rozumom. Čo vieme?  – chňapla zas Emma po jeho ruke a pribrzdila nervózne pobehovanie. Podupkávanie namieste.

  - S rozumom?! Oni boli tu! Rovno nám pod nosom! Aj so zásielkou a zrejme ju aj úspešne odovzdali. ...nám pod nosom! ...a ty nič iné nerobíš, len žerieš sprosté broskyne! A... strácaš kamarátky...- štekal, naprázdno strieľajúc slová, s nervami už v koncoch.

 - A ty robíš čo? – nedala sa. - Semeno ti už tlačí na mozog z puberťáčky, čo aspoň vie, ako používať antikoncepciu... antikon... anti... Došľaka! Ten istý scénár! – došlo konečne aj Emme. - Ty myslíš, že tie... tie... tá škatuľka, čo mala Belle v zadnom vrecku... boli... bola... zas...Docentík. Vyzeral vierohodne. Aj ona. Prečo ich vzala?! Veď musela vedieť, o čo ide...- pozrela na neho.

  Bili sa v ňom protichodné pocity. Naletel jej aj on?! Hrá to aj na neho, alebo je chúďa naivné zas v sračkách až po uši a ani netuší o nebezpečenstve, do ktorého sa dostala?!

  - Emma...- takmer poprosil nevediac, čo teraz.

  "Kde zas spravil chybu?! Čo zas pohnojil?! Kde mal oči?! Kedy sa toto všetko už skončí... Predsavzal si, že ju predsa ochráni... zas zlyhal?!..."

  Pochopila. Ešte ho nevidela takého rozloženého. Zrejme je toho na neho v poslednom čase priveľa. Berie si toho moc a... Už tento bláznivý nápad s terénom.

  Teraz bude každá rada drahá. Keby bola Belle volavkou, keby oficiálne spolupracovala s nimi na tomto prípade, dalo by sa pochopiť, že zlyhala, alebo...

   - Počuj, čo ak pracuje na vlastnú päsť? – stala si vedľa neho a dívali sa svorne do tmy.

  - Emma...- zopakoval, ale s dávkou detinského výsmechu v hlase. - Ak by si mi dala zadefinovať nevinnosť, dám ti jej fotku. – pozrel na ňu smutne.

  - Tak to dúfam, že nejakú aj máš. Ak zmizla, budeme musieť vyhlásiť po nej pátranie. Zíde sa nám. – pritakala mu, lebo si o Belle myslela v podstate to isté. Ale... Aké „ale“?!

  - Nemyslím si, že nám prešla cez nos ...obom. Skrátka, v  to neverím. Jej verím. Už som ju za tých pár dní spoznala. Trochu. – pritiahla sa Emma k nemu viac a chytila ho za ruku, vidiac, ako sklonil hlavu a pritakáva jej už takmer odovzdane.

  S vďakou ju prijal a stisol. Nestačilo mu to. Objal ju a do pevného stisku skúsil vložiť aj svoju vieru, že tá malá pochabá kráska... je iba malá a pochabá. Kráska bez debát. To všetko ostatné bude len sprostá, nešťastná zhoda náhod.

  - Pomôžeš mi ju nájsť. Však?! Potrebujem ju... sám sa nedokážem vytiahnuť z tohto bahna. Ona... ona je pre mňa tým malým majáčikom, čo mi svieti v tme. Nemôžem zlyhať. Nechcem...Však ...však mi ju nájdeš? ... však my ju nájdeme, Emma?! ...a bude čistá... taká, akú ju vidím ja... Aj ty. Však ju vidíš takto?!...– zložil sa a bol rád, že tam je a má mäkké rameno.

  Dívala sa tým smerom pritajená za rohom dávno spadnutého múra, z ktorého zostal len pahýľ a mrvila nešťastne perami. Okolo divo lomozili cvrčky a iná uši drásajúca háveď.

  „Držia sa za ruky. Objal ju...“

  Nepočula, o čom sa bavia

 „...ale zašepkať Emma určite zašepkal... niekoľkokrát. Tak...tak nežne. S láskou... to si musela počuť!“

  Zvrtla sa a zmizla v tme.

domiceli