RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 41. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

41. kapitola

      Zdalo sa jej, že slnko sa už tlačí aj do uší, aj do nosných dierok a vŕta si tam drzo tunely ako budúce teplovzdušné potrubia, v ktorých sa  budú variť jej úbohé, vyštípané vnútornosti. Darmo tlačila spotené predlaktie na oči, jedovato zelený kaleidoskop vrstevníc pod viečkami ním nešetrne zatlačenými, sa točil ako bláznivý. Každý nádych už bolel, toľko bolo všade horúceho, štipľavého navíreného prachu.

  - ...toľko premárnených šancí...- obetovala posledný hlboký nádych bez milosti, pred prosbou pľúc, aby sa ovládala a presunula ruku na brucho. 

   Popamäti vysunula uzol na košeli nad pupok a skúsila masáž.

   Cesnačka s luntom horúceho chleba ležala jej tam bez pohnutia a to poslednú lyžicu vstrebala už pred štvrť hodinou.

  Emma rozvalená vedľa nej sa podvihla na lakte. Poobedná pracovná zmena ešte našťastie nezačínala ani omylom. Ušlo sa jej miestečko s kúskom tieňa pod kríkom, ktorý stále nevyklčovala a trávila obed obdobne ťažko. Jediné, čo ju ako-tak tešilo, vidiac kamošku s chuťou bagrovať onen cesnakový prízrak, po ktorom sa obávala si aj odgrgnúť, aby sa opätovne nezrútili západné hradby bolo, že dnes sa už na sto percent nebude chcieť zňuchávať. Asi s nikým. 

  - Narážaš na to, že som ti priniesla porciu tej vampírskej antikoncepcie ja a nemala si možnosť natrčiť svoj nepoškvrnený panenský  ešus jeho vyleštenej žufani?! – zadrela s uspokojením a pričuchla si k Belle. 

  Paráda. Antikoncepcia ako vyšitá. Zaprášená, zablatená, s dychom ako zhorená stará pneumatika. A pozrime sa, prichádza lakmusový papierik, otestujeme jej účinnosť.

  Blížil sa docentík. Nápadne sa nenápadne snažil obzerať, či ho nikto nevidí, posúval nervózne okuliarky na nose, čo tam po tom, že boli slnečné a zapatlané. Nad Belle zastal. 

  Usmiala sa, lebo jej vytvoril tieň. To ho povzbudilo. Kvokol si a fakt váhal, či si vyberie niektorý z prstov, ktoré jej krúžili po obnaženom pupku a slušne zaklopká, alebo ju len osloví. 

  Emma sa uštipačne zaškerila, vidiac, ako Belle trávi obed za zažmúrenými očami a ako správna dohadzovačka ukázala na kamoškine pery, našpúliac tie svoje, aby mu bolo jasno, žmurknúc na rytiera v zrkadlovkách. 

  Ten záporne pokrútil hlavou. Keby je veriaci, hádam sa i prežehná. Emma sa sklamane pootočila.

  Vyhrala dlaň na pupku. Jemne ju pošúchal ukazovákom. Čapla mu po ňom ako po dotieravom hmyze. Stálo ho to rovnováhu, z kvoknutia bol zrazu sed. Tieň zmizol. Belle zažmurkala očami na svoj odraz v jeho okuliarových sklách.

  - Príšerné! – dala sa naprávať si prachový make-up, prečesávala naslineným prstom obočie, potom zacítila cesnak a znechutene utrela provizórny štetec kdesi do výstrihu. 

  Docentík vidiac, že sa stal zrkadlom, zhovievavo podržal pozíciu, kým sa z neho vytlačilo. 

 - Poď so mnou Belle...prosím. - začervenal sa.

 - To už zas musíme ísť makať?! – osopila sa na nezvanú návštevu.

  Chudák záporne odkýval, nečakal, že budú na neho kričať, trochu ustúpil. Emma jej rovno štuchla do boku.

   - Sleduješ to?  ...nemá problém ustúpiť, nechtiac sa ťa dotýka, zrkadlila si sa v jeho škulkách, červená sa a tento má aj lásku v hlase...- doložila pateticky vážne, ledva zadržiavajúc úškľabok. – To máš hneď koľko bodov pokope! – spomalene prikyvovala.

 - Trapka! ...som ti mala, čo prezradiť. – zviechavala sa Belle, oprašovala kraťasy a skoro vrazila do chalana, len aby ho posúrila, nech to má čím prv za sebou. 

 -  Ja len, vravela si, že máš rada tajomstvá a ja o jednom viem. Teda o dvoch. Chceš ich vidieť? Teda, o tom jednom len počuť...- úchytkom sa obzeral, či nevzbudili priveľa pozornosti. 

  Počúvala ho s rukami zarazenými vbok, ale ženská zvedavosť a preplnený žalúdok si žiadali trochu pohybu. Sen o samoobslužnom odkrývaní  mnohovrstevnatosti sveta mu oplieska o hlavu inokedy. Zjavne to chlapec na prvýkrát nepochopil. Je to len ...chlapec!

  - Veď ma...- skúsila to s úsmevom číslo tri, pre tajomných neznámych, z ktorých chceme, aby zostali odtajnení neznámi.

  Prešli za múrik predhradia a zmizli jej z dohľadu.

  Aj jemu zmizli. S dvoma broskyňami v ruke zostal stáť pri opustenej Emme.

  - Ako vidím, nesieš mi darček. – usmiala sa.

  Začervenal sa. Jasné, že nebol pre Emmu. Našiel dve najkrajšie z prídelu k obedu pre brigádnikov a obe jej chcel venovať. Aj tú svoju. Že je mlsná, skoro až pažravá, vedel už dávno. Ešte z nemocnice. Pamätal si detaily.

  - Len mi nevrav, že si ju prišiel poprosiť o radu, prípadne chceš vyberať nejakú zábavu podľa nej. - nešli Emme z hlavy Belline predoplodňovacie body.

  - Ako vieš? – strhol sa ako prichytený pri čine.

  Emme sa hrôzou zastavil dych. Radšej vstala, aby mu bola zoči-voči. Čas na masívny protiútok.

  - Mala som pocit, že si muž. Teda dospelý chlap s rebríčkom hodnôt už nastaveným trochu inak, ako majú tamtí...- mykla rukou na sťažka a spomalene sa prevaľujúce larvy a húsenice násťročných adolescentov, povykácaných po okolí, ktorým sa po obede už očividne nechcelo ani dýchať. - To, že sa ona ešte riadi radami blbých časákov a vygúglených blogov z netu, ešte pristane jej veku, ale nevadí ti, že ty si takto, v tejto polohe, smiešny?! – na chvíľu sa odmlčala. 

  Váhala, či zalichotiť. Skúsi to. 

  - Keby ťa nepoznám osobne a pomerne dobre za ten čas, čo spolupracujeme na tomto prípade, mohla by som si oprávnene myslieť, že sa chceš iba zahrať. Zabavkať. Mladé mäsko, lolitka s telom nedozretej ženy, niečo nové v playliste, navyše zbožne podriadená, naivná, ...ale toto nie si ty, predsa! Nie, že by mi boli milšie tie tvoje avantúry so šľapkami z lokálu, ale brala som to, ako geniálne zosynchronizovanie s našimi rolami. Tebe to, ako chlapovi pristane, ja by som na to nemala žalúdok.  – skúsila s materinským dohováraním.

  Trel rozochveným palcom jemné chĺpky na broskyniach, vidiac zas jej bledé líce pod žltkavým tieňom starého slnečníka v átriu nemocnice, a nechal ju, nech ho ďalej odkrýva, lúpe z pravdy, ako cibuľu.

  - Mlčíš! Kto mlčí, ten svedčí? – nadýchla sa Emma a prevracala listy v obvineniach, čo mala už od rána pripravené.

  - Alebo, ty si myslíš, že ona to myslí s tebou vážne?! – rypla viac.

  Pozrel sa smerom, kde pred chvíľkou odišla. So seberovným. Nenápadne. Tajne. Bez všetkého. Bez výčitiek. Ako...ako taký mladý človek...Vedia, že nesmú opúšťať múry vonkajších hradieb a predsa... Šla. 

  Asi neveril. Len veľmi, veľmi chcel...

  - Úprimnosť za úprimnosť, Emma. – ponúkol jej jednu z broskýň. 

  Do druhej zahryzol sám, aby mal počas žuvania dosť času na výber slov. Rástla mu v ústach.

  - Poviem ti...Čakal som, dúfal som, ...že budeš na mojej strane. Aspoň ty. Keď...keď ma už tak dobre poznáš. – díval sa na tenký prúd lepkavej šťavy, čo sa mu spustila po obnaženej paži, z prezretého plodu. On bol takým plodom...  – Ja som už v tejto branži pridlho. Pristane, nepristane. Robím si svoju robotu poctivo, ale... Niekedy mám až strach, že už nehrám svoju rolu, ale ten odporný malý červ, drogový dílerík z pajzla na periférii som skutočne už ja. Všetko tomu nasvedčuje. Veď sa len na mňa pozri...a potom... potom sa mi do cesty pripletie...také malé, nevinné, bezbranné šteňa s naivnou dôverou v očiach a ja, namiesto toho, aby som ho ochránil, namočím ju do toho svinstva a tlačím hlbšie a hlbšie, ale... keď vidím, tie jej oči...to, ako sa na mňa díva...- odmlčal sa.

   Položila mu dlaň na plece.

  - Hej, všimla som si. A videla som aj to šteňa. Na kocke. Opatruje ho ako relikviu. – neveriacky pokrútila hlavou nad jeho dojatím. - Ona má ten dar vidieť za škrupinu. Teba síce pozná ako hajzla, ale verí, že by ťa jej láska zmenila. -

  - A čuduješ sa mi, že som tomu uveril aj ja?! – pokrčilo mu tvár.

  - Obaja ste len uverili akejsi fatamorgáne. Ilúzii. Kráska a zviera. Nebuď smiešny, Rob. Spamätaj sa! Ty sa musíš zachrániť sám! Ju pusti z hlavy. Dobre, zachráň ju, ochráň, dáme na ňu pozor, aby sa hlbšie nedostala, ale...musíš ju nechať ísť si jej vlastnou cestou. Ona dokončí strednú, zmaturuje, pôjde na výšku. Niekde tam, medzitým,  sa zamiluje do toho pravého a seberovného. Bim-bam-bom, rozprávke je koniec... Skoro jej ten osud závidím. - stisla mu plece a stala si radšej pred neho, aby ju nevidel prichádzať zdola zanietene sa zhovárajúcu s docentíkom. Dokopala ho už pre dnešok dosť.

  Pochopil. Prikývol, sklonil hlavu, odhodil nedojedenú broskyňu a vracal sa ku krompáču s chuťou vyhĺbiť diery tomuto hradu až na kosť.

domiceli