RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 39. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

39. kapitola

      Nedalo sa to prirovnať k mravenisku a k včeliemu úľu už vôbec nie, leda by ho okupovali iba samé trúdy.  S genetickou výbavou oplodňovať a jesť. Ale ako potom nazvať baby s rovnakou nechuťou k práci,  ledva sa hýbajúce a vykazujúce minimálnu fyzickú aktivitu...

  - Tento projekt nám bol čert dlžen. Nemáte aj vy pocit, že je to vlastne exemplárny trest? - ozvala sa naoko dokonale upravená žena, tvoriaca ideálne mimikry s prostredím, so šálkou rannej kávy elegantne zovretej za uško medzi palcom a ukazováčikom.

  Montérky jej štíhlej postave vskutku pristali, aj biele pracovné rukavičky. Len prehnaný make-up a fazóna účesu už boli trochu out a ešte nezodpovedali žiadnemu historickému obdobiu.

  - Ale drahá, kde inde by si mala možnosť vychovať si svojich vlastných klientov k obrazu svojmu? - usmial sa Hádes, ale otázku venoval skôr Robovi. On tu bol za šéfa. Oni len prevychovaní bachari z radov plevelu.

   Tváril sa, že prepočul. Pohľadom pátral po típkovi z občianskeho združenia, čo mu včera opaľoval Belle, ale nie s úmyslom rozbiť mu čumák, skôr zistiť, kedy ráčia prísť pamiatkari a prevezmú za neho zodpovednosť. Ale žiadne zvuky motora spod kopca počuť zatiaľ nebolo.

  Zato Emmu valiacu sa k táborisku, kde si momentálne rozložili štáb, hej. 

  - Skúste ich zhromaždiť tam na tom placi a trebárs vysvetlite primárne funkcie krompáča či lopaty. Ten mladý z OZ nech im spraví prednášku z histórie a vy si vymyslite nejaké tie legendy z hradu o odtrhnutých hlavách a zakopaniach zaživa, ak tu niektorí z nich prekročia mantinely. – nervózne ramoval zvyšky riadov, očakávajúc zas tsunami.

  Kolegovia sa pohli práve včas.

  - Tu si človek nemôže dať ani šlofíka, aby po prebudení neschytal ľadovú sprchu! - zasyčala para z Emminho čajníka.

  - Je mi ľúto, nemôžem slúžiť, poslednú vodu z našej improvizovanej cisterny minuli ráno baby na umývanie riadov. Budeš musieť počkať na dážď. - skúsil ju odpálkovať už v zárodku dialógu, ale Emma je Emma. To vedel.

  - Zato teba búrka neminie! - vytrhla mu z ruky vak, vyhrabala nejaký hrnček a zliala z kotlíka zvyšky, zrejme čaju.

  Odpoveď radšej odmlčal. Má sa začať ospravedlňovať? Komu? Tejto? Rovno jej? S nádejou sa zahľadel k ich stanu. 

  Hýbal sa. Dokonca sa mu zazdalo, nie, nezdalo, ten stan spieval... Zbláznila sa?! Preplo jej, alebo...

  - Vidíš, čo si spôsobil? - zachytila Emma jeho pohľad a nejakého chrobáka topiaceho sa v jej nápoji. 

    Rozkazy, čo vydávala Cruela s Hádom šli zatiaľ úspešne mimo nej.

 - Milšie by mi bolo, keby po vašom nečakanom, tajnom, to si ešte vybavíme zvlášť, rannom rande príde a vyreve sa mi na pleci. Dokonca by som jej pomohla aj obohatiť slovnú zásobu o nejaké tie vulgarizmy a poškrabkala ju po chrbátiku. – mračila sa smerom k rozbláznenému stanu aj Emma.

  - Bol som hnusný...- priznal dobrovoľne, ale už ani sám neveril tomu, čo vraví, po tom, čo vidí. - Tak ako sme sa dohodli...- skúsil rovno obhajobu.

  - No, daj, čo v tvojom ponímaní značí: „som hnusný“. To by ma fakt, že zaujímalo. - vycerila na neho umelý úsmev.

  - Jednoducho som jej rovno povedal, že nemienim, ani som nikdy nemienil, byť pre ňu iba nejakým malým potešením a ešte to, že som sa v nej zmýlil! - 

  Emma prekrútila očami, hlavou, chvostom, celým telom. Akože ju zaujalo auto prechádzajúce pod hradným kopcom a nie Belle vytasiaca sa zo stanu v žiarivo bielej nadýchanej, rozviatej  čipkovej blúzke s uterákom preveseným cez jednu ruku a s hygienickým vrecúškom v druhej.

   Spravila dva kroky, sliepňavo zamerala kaďu, kde ešte ráno boli masy vody, a teraz ticho po plešine, klasicky zaklipkala elegantne už namaľovanými riasami a zaliezla späť do stanu hľadať zvyšky minerálky, v ktorých si vyrajbe zuby.

  - Tam máš výsledok. Prišla, hviezda, dopadla na nafukovačky a s roztiahnutými rukami-nohami, objímajúca vesmír, zasnene šepkala: „Miluje ma! Miluje ma! On ma miluje...“ Potom dala zopár nežných refrénov z metalových balád a skončila Cohenovou Halelujou! – zopakovala mu Emma ranné bohoslužby spojené s jeho vysviackou rovno na svätca.

  Neveľmi chápal, ženská logika a procesy ženského myslenia v kauzálno-príčinných vzťahoch a ich prazvláštneho výkladu vzdal už v nemocnici, ale jeho ego bolo na tom o poznanie lepšie.

  -  Čo je, čo je, slečinka? Raňajky skončili pred štvrť hodinou! A vašej zlatej kamoške choďte odkázať, že tu nie sme na módnej prehliadke a keď nemá riadne pracovné oblečenie, jedno jej môžem požičať! Nebude sa mi tu promenádovať v značkových čančaniciach! To, kde sme?! - odpálkovala mu Emmu Cruela, čo pozorne odsledovala celé dianie v okolí a videla chúďa Belle v najlepšom, čo z vaku vydolovala. Jednoznačne to neprešlo cenzúrou.

   Jeho nasmerovala k delegácii fučiacej pod úpätím kopca s fasciklami a dobrým predsavzatím, nedať si hrad zdemolovať bande výrastkov na akomsi pre nich cudzo znejúcom, štátom nanominovanom  tábore. Dobre, dobre, dobrovoľníkov je málo. Musia byť ústretoví a prijať každú podávanú ruku. Ale k vykopávkam ich nepustia!

  - ...v tejto etape prác na hrade... ááá, dobrý deň, vitajte, pán profesor! – podával mladík, z ktorého vyrástol študent archeológie na nejakej ten malomestskej fakulte, čo akreditáciu získala len politickou zanietenosťou svojho samozvaného rektora, svojich vlastných. - Práve som tu našim dobrovoľníkom podrobne referoval o posledných stavebných úpravách. Skončil som tu, pri neskororománskej vežičke z trinásteho storočia, kde by práce mali pokračovať vymurovaním päty jej severnej steny a prístavbou oporného piliera k jej nárožiu. – rozohňoval sa, kým si ľudkovia utierali obrovské kropaje potu a kradli si posledné zvyšky svojich síl už z rezerv.

  Zdvorilo mu poprikyvovali a ešte zdvorilejšie ho odstavili na vedľajšiu koľaj, aby sami predostreli, čoho sa títo historickí neznajbohovia nebudú dotýkať, čo majú obchádzať, čo len zbožne obdivovať a podobne. Musia si uvedomiť, že zbieranie odpadkov, odvážanie sute a čistenie príjazdovej cesty sú tiež potrebné činnosti a pre takýchto, čo ešte zväčša nemajú ani maturitu, tak akurát vhodné.

  - Dobré ránko, Belle. Ja už som si zistil, aj ako sa voláš. – natiahol k nej spotenú ruku.

  Nešťastne si ho premerala. S obavou, že ako správny budúci archeológ už bude vedieť nielen jej rodokmeň, ale pravdepodobne životopisy celej jej rodiny až po siedme koleno. Vrátane kontaktov na žijúcich potomkov... Ale ak mu otec do telefónu, čo tiež iste niekde akčne vyhrabal, porozprával o jej kopaničiarskej histórii na pieskovisku a náleze mŕtveho vrabca, ktorého slávnostne pochovávali aj s tými troma červíkmi, čo z neho trčali, keď mala tri roky, len, aby si získal akademicky vzdelaného zaťka-čakateľa úspechmi svojej dcérenky, ešte z jej prenatálnych čias, tak ich rod pravdepodobne vymrie po praslici! Tento genetický materiál rozmnožovať v tejto vetve teda nemieni. Milý chlapec. Pohľadný, rozhľadený, zahľadený, ale má smolu. Ona je už zadaná!

  - To ma vôbec neteší. - ozvala sa zbrklo, kým zatiahla brzdu. - To vieš, je potrebné zachovávať nejaké to tajomstvo a odkrývať ho len postupne, vrstvu, po vrstve...- pateticky proklamovala, smiešna aj sama sebe.

  - Tá vrstva make-upu, srdiečko, by mala byť tiež radšej odkrytá vopred. Celý deň budeš tu na výpeku odhadzovať kamene a sa nepýtaj, ako zle sa to perie, keď to s potom, potom stečie na látku odevu. – stala si k nim Cruela s dobre mienenými radami a patričnou žiarlivosťou, že sa mladý baví s mladou a nie s ňou. Podala jej vlhčené obrúsky a odbehla gezovať ďalšiu skupinku, čo nedávala pozor na výklad vpredu, ani na ten jej.

   - Ja...už som...niečo ...odkryl. Aj tu...- skúšal si mladý napraviť reputáciu a doloval niečo z vrecka riflí. Jej metafora ho dojala a rozcítila, tejto baby sa tak ľahko nevzdá. Má v hlave. Iste ocení jeho snahu.

  Na dlani mu svietil akýsi črep. Z jednej strany lesklý, tmavozelený, z druhej hnedkastý.

  Nechápavo čumela na darček.

  - To je úlomok z kachlice. Z pece. A taká pec, to je predsa srdce domu. – skúsil byť ozaj romantický.

  No, došľaka, dostala srdce na dlani. Ale nie od toho pravého... To je život!

domiceli