RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 36. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

36. kapitola

      V príjemnom vetríku sa strácal ďalší z nudných preslovov nejakého k nim novo nanominovaného predstaviteľa občianskeho združenia, čo tu z ničoho-nič vykvitol a pridal sa k nekonečnému konvoju šliapajúcich „dobrovoľníkov“.

  Bombardoval ich nimi celou cestou hore k zrúcanine. Individuálne sa pristavujúc pri objemnejších skupinách v snahe zaujať. V márnej snahe.

   Skupiny, skupinky, dvojice či jednotlivcov, ktoré inzultoval neodbytnými nikde nezačínajúcimi ani nekončiacimi prednáškami však zaujímalo skôr, ako ďaleko je na pivo, kde to pivo potom budú vykladať, prečo je špinavý pot zo stúpania a nesenia náčinia slanší ako ten pri sexe a vôbec. Nebolo miesta na nič z histórie, nič z budúcnosti a realitu už tobôž nie.

  Emme s Belle sa ušlo čosi zo všeobecného: “...jeho bezpečné sprístupnenie verejnosti, ako aj na podporu aktivít zameraných na oživovanie tradícií, propagáciu kultúrnych a historických hodnôt v tomto regióne doma i v zahraničí... bla-bla-bla...“ slová sa strácali pod totálne navlhnutým už plátenným klobúčikom. Vlastné vlasy si ani nepredstavovala. Ovečka Evička, ako vo večerníčku.

  Svoje Emma práve uzatvárala do gumky pri posúvaní obrieho vrkoča vyššie nad temeno hlavy, aby ju zbytočne neohrieval na krku, čím umožnila akčnému hovorcovi, čo nezastavoval ani v kráčaní, ani v rečnení, vymeniť ich neochotne počúvajúcu skupinku za inú. Ešte neochotnejšiu.

  Hore kopcom sa čosi šinulo.

  - Pozri na to! – zarazila ruky vbok a vrkoč sa rozhýbal všetkými smermi. - Tak my tu po vlastných ako otroci a panstvo sa sem vyvezie pomaly na limuzíne! ...sa na to...môžem, akurát tak... – natrčila Emma, keď vykašľala nozdrami  i ústami nečakane natiahnutý prach miešaný s výfukovými výparmi, ukazovák na práve vpredu miznúce auto, čo sa vlastne ani na auto neponášalo.

  Skrátka predpotopné presúvadlo s karosériou, čo evokovala povstalecké boje a zvukom reštartovanej cirkulárky, ktoré sa prekliesnilo pomedzi nich a stromy, nešetriac ani jedných.

  Neunúvala sa vzozrieť, tlakovou vlnou prilepená o najbližší strom, zoškrabovala sa opatrne z neho a keby dvihla tvár a viečka, pocítila by vlastný pot rovno v očiach a o to teraz vôbec nestála. Bude kamoške veriť a zanadávať si môže aj bez pozerania.

  Po pár krokoch však stromov náhle ubudlo a pred upachtenými nosičmi všetkého možného sa ukázal ich budúci zamestnávateľ. Sám pán hrad osobne. Ruina síce, ale monumentálna. Vskutku vládnuca okoliu ako kráľ.

  Časť ľudí s pootvorenými ústami obdivovala siluety, tá, čo nosila okuliare iba na telku a PC sa radšej zvalila na najbližšie šutre, ostatní ignoranti šliapali ďalej v naivnej viere, že cieľ je už blízko. Panoráma, nepanoráma, obraz, neobraz. Všetko jedno. Všetko kamenie.

  - A...v rámci stanovených cieľov ...sa nám podarilo v priebehu dvoch výskumných sezón odkryť takmer všetky zaniknuté architektúry hradného jadra, najmä južný palác so zachovanými priestormi suterénu... a ...zároveň sa podarilo ....zrekonštruovať priebeh zaniknutej časti parkanovej hradby v jej západnom úseku...- vydýchaval sa pri nej mladík a sypal zo seba informácie ako z náučného slovníka.

  - Tú nezbalíš, kámo. Daj si odpich. Po prvé si blond a po druhé máš ešte mlieko na brade. Táto loví v iných revíroch! – dovolila si podpichnúť Emma a potľapkať mužíčka s rukami zapretými o kolená, ktorému práve zabehlo.

  Ale skôr z toho, ako mu Belle z druhej strany dôverne položila ruku na plece a naprávala popruh na vaku s nežne položenou otázočkou, úplne ignorujúc agresívnu poznámku kamošky.

  - Predpokladám, že výskumné práce boli už pomerne rozsiahle a iste ste zaznamenali aj nejaké tie úspechy. Porozprávaš mi o tom?- zažmurkala svetlo belasými očami, dobre vidiac, že z kopy šrotu, čo kedysi bol Jeep práve vystúpila jeho maličkosť a mračí sa na dvojicu pod hradom.

  Ruky si práve obliekal do pracovných rukavíc, ale dobre vedela, že najradšej by jednu z nich šmaril tomu chudáčikovi ako výzvu na súboj. Pridala úsmev. Mladý sa aj bál narovnať, aby neprišiel o jej priazeň a ruku, ktorou nápadne hladkala jeho spotené plece. Ešteže v zime makal v posilke, iste nahmatala tie bi a tricepsy...

  - Archeologický výskum sa zameral hlavne na zistenie nových faktov o zaniknutých častiach architektúr hradného jadra, historických niveletách pochôdznych úrovní terénu a kultúre každodenného života na hrade od konca 13. po začiatok 18. storočia. – vytasil na domnelú fanúšičku histórie svoj dokonalý chrup. Konečne spriaznená duša, ochotná si ho vypočuť.

  Emma sa mračila. Táto taktika boja vo vysokej tráve sa jej veľmi nepozdávala. Ak ho zbalí, ako sa ho potom zbaví? Ďalší problém! Očividne aj uchočujne, to vôbec nie je Bellin typ, robí len istému chlapovi natruc. Čert, aby bral tieto nástky, čo nevedia, čo chcú, ale budú dovtedy vyrábať jeden trapas za druhým, kým to nedostanú a v záverečnom kole sa beztak začnú čudovať nad objednávkou.

  Belle sa snažila tváriť sa vážne a nadšene, ale sformulovať inteligentnú otázku bude chcieť trochu viac námahy, ako si predstaviť hodinu dejepisu. Čo také mala zapísané v zošite z dejáku minulý rok? „Srdiečka a vtáčiky z geometrických tvarov, drahá...“ napovedal mozog „... ak sa dobre pamätám“. Z toho znalkyňu histórie asi tak ľahko nenapodobní.

  - A ...konkrétne? – skúsila neškodne všeobecne.

  - Medzi odborne významné, ale aj prezentačne pôsobivé, zaraďujeme najmä odkryté stavebné konštrukcie z obdobia renesancie. – narovnal sa konečne blondiak, spokojný, že je o dva centimetre vyšší ako jeho iste nadšená poslucháčka.

  - A... to? - zaklipkala neodolateľne viečkami, riskujúc ten sprostý, štipľavý pot. Účel svätí prostriedky.

  -  ...a to napríklad schodiská a interiérové dlažby... zo získaných nálezov hmotnej kultúry...sú to...artefakty... z nich najpočetnejšiu skupinu tvoria fragmenty kachlíc z pecí, ktorých farebná a výzdobná škála nám napovedá mnohé o výzore interiérov palácových stavieb...- začal trochu koktať, lebo Belle konečne našla jeho svaly a neostýchala sa ich poooblapávať cestou, ako sa zavesila pod pažu chalanovi, čo akosi prestával chápať a vnímať, čo sa to vlastne okolo neho deje a prečo toľký záujem.

  Vliekla ho rovno jemu pred oči.

  - Takže staré črepy...- premerala si auto i šoféra a úsmev venovala svojmu odchytenému náučnému slovníku.

  - ...črepy pochádzajúce z výskumu v suteréne južného paláca posunuli obdobie prvého osídlenia polohy o približne dvetisíc rokov do minulosti, čiže obdobie mladšej a neskorej doby bronzovej... - so zanietením sebe vlastným pokračoval mladík.

  -  Hej, hej... vykopávka...- obzrela sa, či zíza.

  Zízal.

  - Vykopávky...- opravil ju sebavedomo chalan a zakopával, lebo nezvolila práve chodník pre neho. Len pre seba. Jeho vliekla už pomaly po svahu. Lebo odtiaľ ich bude lepšie vidno ešte pekných pár metrov.

  Vykladal stany a všetko, čo k nim patrilo. S jedom.

  Stála nad ním s prekríženými rukami.

   - Škoda, že je to len fake. Ten chudák nemá šancu...- nohou šacovala Emma objemné balíky a vyberala si pre seba ten najzachovalejší. – Zato ja musím byť viac na pozore, lebo toto divadielko znamená jediné... – zaťala pery a oči do neho.

  Pousmial sa.

„Má ma v hlave...“

  Preventívne chytil dvierka na Jeepe, aby ho nimi zas neovalila. Hneď mu bolo veselšie.

  - Nech sa páči mládež, láskavo sa vzchopte a vyneste toto všetko hore na prvé nádvorie. Z mojej MHD práve vystúpili  vaše spálne, obývačky, kuchyne, ktorými sa cieli dosiahnuť zvýšenie čitateľnosti pôvodného priestorového členenia hradu, a to najmä lokálnym vynesením zasypaných konštrukcií palácov a opevnení hradu nad úroveň terénu. – natrčil prst najskôr na balíky a následne  smerom hore, kde sa prístup k hradu stával radikálne strmším, dokonca tak, že to niektorí už dávali štvornožky. Popritom sa pomerne zručne trafil do imitácie slovného prejavu maníka, ktorý sa mu už nezdal až takou veľkou konkurenciou ako po prvom vzhliadnutí.

domiceli

http://www.topolcianskyhrad.sk/

Ďakujem tejto stránke za poskytnuté informácie... tiež som na dejepise kreslievala namiesto poznámok...