RUMBELLE - Poštovné úverované... 7. kapitola

Rumbelle

7. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...kedysi presne dávno...

Deň: .. . Mesiac:  jún Rok: .... alebo tak nejako

          ...vôbec nechápem, ako môžu byť všetky buchnuté do Háčika. Dobre, uznávam, trochu by sa aj podobal na  Colina O´Donoghue, ale ozaj len trochu. Nemá jeho charizmu. Nemá nijakú charizmu a basta! A má strnisko a to musí šimoriť pri bozkávaní. Bŕŕŕ...to by som ja nezniesla. Asi. Neznášam neoholených chlapov! A môžu mať aj také tie j...... oči, prepáč denníček nebudem sem písať vulgarizmy, aj keď Ruby by to povedala presne takto a inak sa to vraj aj tak povedať ani nedá. V tomto jej aj Emma prisvedčila. Má ich také.  

   A aj keď minule, pri zaokrúhľovaní známok,  sa na mňa tak pozrel, že som zabudla, aj čo sa pýtal. Pamätám si len jeho odpoveď: „Škoda, kráska...“ a potom rehot celej triedy. Sa mám zabiť, že nemám bunky na fyziku?! Šak dvojka je dobrá známka. Ešteže ma aspoň Emma chápe a zagánila na neho tak, že iste musel skapať z očí. Z tých „j“ očí. To vám je vtedy šoufl, to ako totálne hrube zle a podľa Rubiinej babky pomôže len potrieť tvár panenským močom. Dovracala by som sa. Tak a navyše, ten by  u nás v triede pýtal márne. Úzkoprofilový tovar. Jedine tak odomňa by ešte mohol pýtať, aj keď neviem, či obchytkávačky všade, teda úplne že všade, aby som bola presná, sú ešte povolené. Opýtam sa Emmy. Ruby by síce vedela viac, ale znemožnila by ma pred svojimi pochlebovačkami a ja si chcem zachovať určité dekórum, ale v tom prípade nesmiem  nikomu nahlas pripomínať, že som ešte to...no, šak ty vieš, milý denníček, čo...bola by som za totálnu trapku. Som aj tak. Počula som, ako sa Gaston chválil svojim vymletým kamošom z klubu, na koľkej méte už je. Debil. Lenže musím s niekým chodiť, aby si nemysleli, že som vadná...

  Došľaka a po prázdninách už oktávanka. Ja to asi neprežijem! Ani neviem, či sa na to teším. No, na to, aj na TO...

   Dvere zahrmotali, kľúče si plnili svoju úlohu.

  Ešte chvíľu chcel vstrebávať, konečne po niekoľkých nudných stranách o písomkách a babských žabo-myších vojnách v triede či vyrážke na viečku, nejaký ten zaujímavý zápis, ale vhodný čas bol fuč. Nenápadne zasunul útlu knižku pod jeden z vankúšov, pretiahol na seba plachtu a tváril sa, že spí.

  Lomoz z chodbičky stíchol. Neal iste chodí po špičkách. Zlatý chlapec. Je to predsa rodený Gold!

  - Nechcem ťa rušiť v tvojom rozjímaní, ale trasú sa ti viečka, foter! – dosadlo, aj doľahlo s fučaním a ťažkopádne vedľa neho. Smrdelo to a cítilo z toho výraznú zvlhnutú potuchlinu. Jeho jediný syn.

  Koniec predstierania.

 - Mohol by si byť k svojmu zákonnému zástupcovi ohľaduplnejší a tieto tvoje výroky na moju adresu si vyprosujem! Synu! – zavrčal a odtiahol sa, aj sa prevrátil na druhú stranu.

  Nechtiac odhalil tajomstvo spod vankúša. Trčal z neho počmáraný obal s jej menom na ňom.

- Tak po prvé, ja už som dávno plnoletý, tatko, takže o zákonnom zástupcovi a jeho nadradenosti a moci nad mojou maličkosťou môžeš len snívať, je to dávno passé, ako by povedala, jedna chutná malá francúzska, istá Belle French! – vyťahoval opatrne knižku spod vankúša.

  Trhlo ním a otočil sa zas k nemu, vytrhnúc mu svoj poklad zo zvedavých rúk.

 Neal prevrátil oči a založil ruky za hlavu.

  - Mali sme šťastie, že nás tam oboch nenačapala. Zvlášť teba, ako sa jej prehrabuješ vo veciach a kradneš denníčky. ..by som sa nečudoval, keby vo vrecku nemáš aj jej nohavičky. – uškrnul sa a žmurkol.

  - To by som sa musel na teba podať! – odvrkol mu otec a šmátral po barle, aby sa mohol odsunúť ďaleko z dosahu syna a jeho primitívnych, príkrych rečí.

  - Teba vôbec nezaujíma, že je v mestečku? A nie sama...- šplechol otcovi necitlivo.

  Ruka zapierajúca sa o barlu sa kŕčovito zovrela.

  - Nie, nezaujíma! Uhádol si... – precedil so zavretými viečkami, zaťal pery a mal chvíľu skutočný problém sa nadýchnuť.

  Neal siahol po ovládači, ale malú telku bolo zrejme treba zapnúť najskôr mechanicky, tak ním márne kmital a stláčal všetky tlačidlá. Po chvíli to aj vzdal a úzkostlivo pozrel na otca, čo sa pokúšal s námahou sa sám zodvihnúť z postele.

  - Ani sa ti nečudujem. Stav, v akom sa potácala mestom, totálne na šrot, urehotaná a vôbec...by ti zdvihol aj tak žalúdok. Neznášam spitých ľudí. Odjakživa. Vždy som ich neznášal...- mrmlal si, ale akoby to neadresoval nikomu konkrétnemu, len všeobecne hodnotil.

  Bral to osobne. Ako dieťa si ho musí pamätať presne takto. Iba takto. Ani mu to nejde vyvracať. Ale informácia ho rozrušila. Dotkla sa ho. Zarezonovala. Rozochvela čosi dávno umŕtvované.

  Čo to ten chlap s ňou robí?! Nikdy predsa nepila. Nikdy nebola v takomto stave. Nikdy... s ním nie...Čo sa to s ňou porobilo?! Čo to s ňou ten parchant jeden porobil?! Nadvihol a zas spustil barlu, lebo nemal dosť sily sa na nej zodvihnúť a vstať.

 Neal radšej odvrátil zrak. Nedovolil by mu aj tak, aby mu pomohol. Ani sa neunúval, ale mrzelo ho, že je otec stále v takomto stave. Ba zdalo sa mu, že zo dňa na deň v horšom. A posledné udalosti mu zrejme tiež veľa sily nedodajú, skôr naopak. Povzdychol, ale ticho. Vnútorne. Nečujne. Je to predsa len jeho otec.

  - A to nám tá šťanda musela dať akurát manželskú posteľ? – pobúchal Neal po matracoch, znechutený a rozladený nielen telkou, ale celkovo ubytovaním aj otcovou náladou. A vlastne aj svojou vlastnou. Ešteže sa nič nepýta.

  - V štátnej väznici by sa ti to nestalo...- odvrkol mu s námahou pri ďalšom neplatnom pokuse dostať sa do vzpriamenej polohy...

  Konečne. Heuréka!

  Podarilo sa mu vstať. Nechce viac pomoc. Nijakú. Od nikoho. Ide byť zase sám sebou. Môže. Chce sa naučiť pomôcť si sám. Musí. Zariadiť si svoj život nanovo. Smie. Od začiatku. Chce! Hlavne „chce!“

  Stisol denníček v druhej ruke a vykročil do kúpeľne.

  - Ozaj  a kde si bol tak dlho? – nedalo mu, predsa len sa otočil, čo ak sa o nej dozvie aj niečo viac.

  Odpovedal mu len jeho pohľad zapretý do vypnutého televízora a trápne ticho.

  Tak sa asi nedozvie. Nič viac. ... „ale Belle a opitá?!“ nešlo mu do hlavy.

  Zvrtol sa a pokračoval v ceste k toalete.

 - Rozprával som sa s Emmou. – zaznelo z postele.

  Tak toto mu do hlavy asi tiež nepôjde...

domiceli