RUMBELLE - Poštovné úverované... 6. kapitola

Rumbelle

6. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Vila bola architektonické monštrum, o tom niet pochýb, aspoň v jeho súkromnom bodovaní, ale bistro u babičky, so svojimi nedoliehajúcimi plechovými dverami, so sklenenou výplňou zachytenou starým, deckami na niektorých miestach vyškrabkaným gitom, hrmotajúcimi žalúziami a taxikármi poolepovanej vonkajšej strane skla sa nedali prirovnať už k ničomu horšiemu, čo tam mal v databáze. Leda k jej mrazeným lasagniam, na ktoré si spomenul, lebo Belle ich popísala veľmi pedantne, hoci ich nikdy v ústach nemal. A zrejme ani nechcel.

  Teraz v nich mal kopec fráz, ktorými si chcel udobriť Belle, ale majiteľka odporne šeredných dvier ho donútila všetko naprázdno prehltnúť, keď ho uvítala svojím ráznym, vyhosťovacím monológom.

  - Ktorú z nich hľadáte teraz, mladý pánko? Ja len, aby ste sa neunúvali tu u mňa. Vaša polovička si tu nenápadne odchytila  moju vnučku a vyparili sa obe. Aj s tržbou za dopoludnie...že jej odkazujem, aby sa dnes ani neunúvala domov, nech si ustelie rovno vonku pri mrazáku. – založila ruky na hrudi babka a rozkročmo si stala doprostred poloprázdneho bistra, odhodlaná brániť ho telom i dušou pred vnučkou i ním samotným.

   Neunúval sa ďakovať. Neodvážil sa spýtať, kam tak mohli vypadnúť, respektíve zapadnúť.

   Potom mu trklo, aj keď vízia oznamovača, vykutraného z nedávna  ho vôbec nenadchla. Zelena vravela čosi o nejakej Králičej nore. Už názov bol veľavravný.

  Nádych- výdych, ide sa hľadať brloh onoho cicavca.

  Ide sa pýtať a v tom prípade sa nachádza pomerne  hneď. Vďaka Bohu za malé mestečká, kde sa frajerky strácajú len veľmi ťažko.

  Stojí pred ozajstnou dierou.

  Už puch nenaznačoval nič kvalitné a to ešte schod po schode smerom dolu, do útrob, sa dojem umocňoval. Možno mohol mať dobré spomienky zo študentských čias, na podobné lochy, ale ich čaro spočíva v tom, že si nič z toho nepamätáme. To veľké okno, obrovské, celoplošné, čo sa pamäte týka, milosrdné k mozgu, o niečo menej k pečienke je čisté ako tabula rasa.

  O schodoch, stenách a vôbec, celom interiéri tu, sa to však už povedať nedá. Podzemie bolo desivé. Teraz narazil na paradox: sú lepšie bary s oknami či bez?

  Nemal čas ho vyriešiť, ani sa s ním zapodievať, v hluku mu zarezonoval známy hlas.

  - Hneváš sa? Však sa na mňa nehneváš, priateľka moja...- tlačila Belle svoj pivový pohár do Rubiinho, rada, že ho konečne na tretí pokus vôbec trafila.

  Tá sa tvárila zadumane, ale výraz jej tváre naznačoval, že problém je len v tom či otvorí ústa. Lebo ak hej, je nepravdepodobné, že to, čo z nich vylezie, sa bude v dvoch dlaniach dať odniesť na wecko.

  Toto vyzeralo na zvrtnutie sa na opätku. Rýchle a rázne.

  Ešteže má svedomie. Nemôže ju tu predsa nechať. Pánabeka, zdržal sa len hodinu, čo vypadli posledný filmári a ony dve sa už stihli takto zmasakrovať?! Vidno, že tej...došľaka, že nemá kabát, je jasné. Pulóver je tiež fuč, ale sedieť tu v spodnom tielku, navyše dúfajme, že len obliatom, prípadne spotenom...Druhýkrát jej podprsenku ráno pred odchodom z domu viac neschová. Toto je výsledok...

  - Hľadáš niečo? – nahla sa k nej Ruby, dobre, že cez ňu neprepadla a zadívala sa do útrob jej výstrihu, na ktorom si Belle práve odtiahla tielko. – No, nič. Ešte stále nedorástli... aj keď...sa zdá, že ich máš čo do počtu, dakus viac...Dlab na to! Čo nespravil tata, spraví vata...ako hovorieva moja babka. – dostala kamoška radu do života a neformálne potľapkanie po trošku plochej hrudi, hoci sa Ruby snažila trafiť jej rameno.

  - Keď...keď on ma iste prestane ľúbiť, kvôli tým mojim sprostým malým cec...prsiam...- fňukla Belle a zase sa pokúsila sústrediť sa na svoju hruď, aj keď oba jej zameriavače začínali byť už mimo prevádzky a zišlo by sa ich vyladiť. Najúčinnejšie dvanásťhodinovým spánkom a šumivým aspirínom po prebudení.

  - Drb, sa na to. Počkaj...počkaj...bliká mi čosi v hlave... ako to tá moja babka ešte vravela?! Jáááj, že ženská má mať...tú predzáhradku...- zachytila z oboch strán svoje riadne zaoblené prednosti a nadvihla ich trochu, kým pokračovala. – ...a ešte má mať humno! – vykrútila ruku a capla si po zadku. - To vraj, aby sa mal chlap kde pokochať...- vrátila ruky s uspokojením a patričným úsmevom na svoje prsia. – A aj čo obrobiť! – dala už len palcom smerovku smerom dozadu a zapila svoju prednášku Belliným krígľom piva skoro na ex.

  - Obrobená som...tá tvoja babka ti je hrube, že fakt, že ozaj...  strašne múdra. – prikývla Belle a smutne pohladkala svoju pooblievanú predzáhradku.

  Až teraz mal pocit, že sa študentské časy vrátili v plnej poľnej. Tieto dve dospelé ženy sa zrazu behom necelej hodiny pretransformovali na niekdajšie polcolové trubky, ktorých jediným pozitívom, popri vymletých hlavičkách, bola ich, síce často dávno poškvrnená, ale božská postavička a bezzábranovosť. S odstupom času si takéto čosi predstavoval maximálne iba pri takzvaných „neboškaných“ typoch, ktoré sa nestačili vyskotačiť za mlada a alkohol ich vracal mentálne do čias, kedy to bolo možné aj patričné.

  Ale jeho Belle?! Múdra, inteligentná, rozhľadená, sčítaná, bla-bla-bla...ako to, že tu rieši vcucnuté bradavky a podobné chujoviny?! Ruby! Jasné...ale, že aký vplyv má spoločnosť na formovanie jedinca!

  Okamžite tieto dve treba od seba izolovať a detoxikácia je viac ako nutná! Potrebná! Dva aspiríny!

  Chcem späť svoju krásku! So všetkým, čo v mozgu mala. Aj s malými prsiami.

  Vykročil odhodlane k „dámam“...

  - Prajem dobrý deň, krásky. Chcel by som vás pozvať...- zahrmotal stoličkou, odsunul ju a s povzdychom si sadol.

  - Tak ty ma...to, stále nedáš pokoj a poprenasledovávaš?! ...ma?! – vytasila na neho Ruby ukazovák so zlomeným nechtom. – ...som ťa u babky málo od...to...odpálkovala?! Keď si do...to... biedzal?! – pochválila sa svojou dávnou činnosťou, na ktorú bývala vždy pyšná.

  Belle jej však zachytila ruku a pribila ju o stolík.

  - Nechaj...ho...jeho nechaj. To je...môj...ten...oný... záhradník! – vybuchla do priduseného smiechu.

  Ruby skôr, ako odpovedala, pobehala po vzduchu voľnou rukou. Zrejme naháňala správne slová z rozlietanej  slovnej zásoby.

  - To akože kosí trávnik okolo Goldovej vily? – vypotila nakoniec.

  - Nie, ja som ten, čo obrába humno, drahá!  - prekrížil ruky na prsiach a pripadal si strašne dôležito, aj keď smiech oboch žien, ho riadne chladil.

  Čím skôr vypadnúť. Nariadil mu zdravý úsudok, inak  ego príde k ujme a o to nestojí.

  - Ideme domov. Ste zrelé akurát tak do postele. – vstal a kývol na čašníka, čo sa tváril, že tam nie je a nepočúva.

  - So ...záhradníkmi ne to...nespávam! – rázne zamietla ponuku Ruby a oprela sa o stenu.

  Zvedavo pozrel na druhú zo žien a čakal, čo vypotí. Nečakal, že ju zas zaujme len jej výstrih, ktorému dávala zrejme na výber, ako sa v tomto prípade rozhodne.

  Na to nemal slov. Ale podľa výhľadu z vtáčej perspektívy je tá záhradka pekne vysadená...

domiceli