RUMBELLE - Poštovné úverované... 1. kapitola

Rumbelle

1. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Vytesňoval myšlienky. Balil obrazy, skladal štítky s legendami k nim a váhal, či ich aj prilepiť. Tma ponúkla voľné depozity, stačí prijať ponuku. Váhal medzi úlomkami času medzi dvoma svetlami popri ceste a tými bodkami kdesi hore.

  Zasa padá sneh. Ale je svetlejší ako dnes ráno. Padá k zemi v malých chuchvalcoch a ticho sa ukladá do pripravených perín, aby zostal bezmenný, nenápadný, nepovšimnutý...

  Pichlo ho v hrudi a ruka automaticky vystrelila na to miesto. S obavou pozrel na mladíka za volantom, či si niečo nevšimol a nebude mať zas prednášku o nezodpovednosti, alebo niečo v tom štýle. Kde len bral toľko synonymných výrazov pre jeho správanie sa v poslednom čase.

  Nič si nevšimol.

  Sedí pritajený na ministerskom mieste v aute a jeho šofér niečo prská o kalamite na prednom skle auta a vadí sa s moderátorkou nočného vysielania o jej idiotskom playliste.

  Ani nezaregistroval, že vôbec niečo hrá. Potreboval na toaletu, potreboval vystrieť nohy a nadýchnuť sa vzduchu. Nechal sa trpieť. Patrilo to ku koloritu dnešného dňa.

 Nečakaný šmyk ním hegol, až sa rukou musel zaboriť do sedadla pred sebou.

 - Koľkokrát ti mám opakovať, že aj vzadu musíš mať pásy?! – vyčítal mladík spätnému zrkadlu, ale nehneval sa. Obával sa. Aj za neho. Lebo všetko jeho počínanie sa už definitívne vymykalo zdravému rozumu. Mal dva strachy pod jednou strechou. Pod kapotou auta z požičovne, ktoré nepoznal a čím skôr sa ho chce aj zbaviť, nasadnúť zas do lietadla a zmiznúť tisícky kilometrov odtiaľto.

  Minuli tabuľu mestečka a cesta ich pomaly viedla na miesto. Zdalo sa mu, že spomalil.

  Začal byť nervózny a pocit plného mechúra začínal byť tiež neznesiteľný.

   - Zastav. – nahol sa zas dopredu.

  Neal prudko pribrzdil a akoby mu padol kameň zo srdca.

   - To mi odľahlo. Takže môžem to konečne otočiť, ok?! – pozrel na otca, ale ten sa hrabal kdesi von z auta. – Tak nič... – povzdychol a vyšiel aj sám, aby mu pomohol.

  Odmietol. Spravil pár opatrných krokov, zabárajúc koniec barle do rozmokvaného podložia neodhrabanej cesty. Zdvihol tvár a dovolil vločkám, aby mu ju opečiatkovali chladom, kým on konečne napĺňal pľúca čerstvým vzduchom, otrávený z osviežovača, čo patril k výbave požičaného automobilu.

  Neal sa radšej pootočil a oprel zadkom o auto, záporne, nechápavo a bezmocne kývajúc  do strán utrápenou už hlavou. Náhle ju natočil smerom k pokračovaniu cesty. Mesto, kam mali namierené, ešte nebolo ani v dohľade. Nechce tam ísť. Vie, že  ona je tam tiež, aj to, že žije s ním. Nechala školu. Cynicky sa pousmial. Čo všetko už nechala...

  Ani si neuvedomil, že otec už zas sedí v aute, meravo sa díva pred seba a poslušne čaká, kým sa zas pohnú ďalej.

  Sľúbil mu to.

  Zadné svetlá zablikali a auto sa nehlučne presúvalo ešte pár kilometrov. Nepoznané, nepriznané. Anonymné.

  - Spomaľ... Spomaľ! – zopakoval naliehavo.

  - Neblázni, otec! Nemôžem zastať rovno pred vilou! Čo ak nás tu niekto zazrie?! Dohodli sme sa, že zaparkujeme niekde v bočných uličkách a sem prejdeme pešo....keď už to musí byť... Aj keď aj to považujem za maximálne nebezpečné a vôbec... – opäť sa zahľadel do spätného zrkadla, ale tentokrát sa mračil. – A nekrič. Prosím ťa, nekrič. Lepšie povedané, ani nič nehovor. Snaž sa byť nenápadný, prosím... Už len kvôli mne. Doba premlčania môjho trestu ešte zďaleka neskončila a ja nechcem skončiť zas v lochu. Ďakujem za porozumenie... – mrmlal pripomienky a logicky argumentoval, ale nikto ho aj tak nepočúval.

  On už vôbec nie.

  Zachytil totiž obrovský plagát vnútri záhrady. Obrovskú bielo-čiernu päsť, ktorá mu vrazila do tváre. Nie, tak toto naozaj, naozaj nečakal ani v najhoršej nočnej more. Prečo?!...Prečo...

  FOR SALE... len dve slová. To je všetko, čo mu povie?! To je všetko, čo ho tu čaká?! Po tom všetkom...?! Na predaj...

  Blen v ústach nedokázal prehltnúť. Trochu nekoordinovane pátral vo vreckách po tabletke.

  - Vedel som, že sem nemáme chodiť! – prudko zabrzdil Neal a s obavami pozeral na otca s hlavou vyvrátenou dozadu, obrúbenou šedinami. Kedy stihol tak veľmi zostarnúť...?!

  Ešte aj  ostrá, teraz už niekoľko dní zas neoholená brada, ako výčitka  trčala hore do stropu a mal pocit, že sa aj chveje. Mal chuť ho objať a rozplakať sa mu na ramene, prikvačený ako pijavica o jeho krky, ako keď býval malý a prebudila ho nočná mora. A on tam vtedy bol pre neho...nie vždy, ale pamätal si, že ...aj bol.

  Urobí pre neho všetko, aj keď to bude ešte väčšie bláznovstvo ako toto tu...

  Spomalene vrátil hlavu späť a pozrel synovi do ustráchaných očí.

  - Nič sa nedeje. Môžeme vystúpiť. Všetko je, ako má byť. Pôjdeme zadným vchodom, ako sme sa dohodli. Viem, kde sú kľúče. – šťukol dverami a prudko ich odsunul, až sa takmer vrátili späť a pripleskli znova.

  - ...kde bývali kedysi...- odmrmlal Neal a pozorne sa obzeral, či je ulička, kde stoja, naozaj prázdna. Nočná hodina by tomu aj zodpovedala, ale jeden nikdy nevie.

  Bláznovstvo, bláááznovstvo. Totálna recesia jedného starnúceho muža, ktorý má pocit, že smrť ho tu nechala len preto, že niečo nedokončil, neurobil, nemá uzavreté. A on ju nemôže sklamať. Vždy bol krok dopredu...

  Ruky sa mu triasli, keď našiel kľúčik na starom známom mieste  a s bázňou, že sa ho toľkokrát aj ona dotýkala, sa pokúšal  ho votknúť do zámku, hoci by najradšej rovno – do srdca.

  - Mohla vymeniť zámky. – skúšal Neal márne nádeje, že odtiaľto rýchlo vypadnú a nepokojne sondoval spustnutú, našťastie snehom zaviatu záhradu. Sneh pomaly zakrýval ich stopy. Dúfa, že bude padať celý čas, čo tu mienia stráviť. A dúfa, že ten bude krátky. Veľmi krátky. Došľaka!

  - Načo by tu nechávala potom kľúč? – oponoval mu a už sa začínal hnevať aj sám.

  Odpálkovávať synove permanentné pripomienky ho stálo veľa zbytočných síl. A ktovie, koľko ich ešte má k dispozícii. Čas je tak relatívny, neulapiteľný pojem a on nie je kráľ Midas. Ale ten tiež nechytil čas. Iba smrť! Načo by mu bola smrť? Kmotrička musí počkať...nie, nie...toto ešte nemôže byť koniec...

  Konečne. V zámku zaštrkotalo. Dvere sa pomaly otvárali a dve temné siluety sa potichu prevliekli dnu. Nemuseli svietiť. Aspoň on nie. Všetko tu dôverne poznal. Priveľmi dôverne.

domiceli

Disclaimar:
Ďakujem  stránke za zapožičanie titulnej fotky k tomuto FF. :-)

» Sometimes the best teacup is chipped