Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera
na motívy rozprávky Kráska a zviera
2.kapitola
Peľové
zrnká
Spomalene dvíhal ruku, akoby mu mozog
ešte chcel dať poslednú šancu na rozmyslenie. Dal. Neprijal. Natrčil pred seba
ukazovák a snažil sa, aby sa mu príliš netriasol.
- Nikto sa nemôže volať „Belle“! – skríkol spomalene,
s dôrazom na každom jednom slove, dokonca sa zdalo, že to posledné
vyslovil aj s určitou posýpkou nenávisti v melódii hlasu.
Zmätene sa obzrela, komu to patrilo,
nepripúšťajúc si, že prst je namierený priamo na ňu a nebezpečne sa
približuje. Keď jej pohľad zachytil poblednutého Gastona, ten sa konečne
zobudil a stal si opäť pred ženu.
- Prepáč, strýko, to je moja...- ani nedopovedal,
skončil doslova priklincovaný pod váhou tela svojho príbuzného o stôl, cez
ktorý sa obaja prelomili. S jeho pažou pod bradou stratil schopnosť komentovať, obhajovať, hľadať výhovorky, ako si dovolil to, čo si dovolil. A že si, podľa tlaku, dovolil veľa!
Nepremýšľajúc veľmi, skúsila svojmu nečakanému rytierovi pomôcť, skôr nežne ako rázne priloženou packou na plece žalobcu, v snahe presunúť jeho pozornosť späť na seba, ale druhou rukou ju neľútostne odšmaril.
Stabilita v lodičkách zlyhala a kuchyňou sa ozval hluk zo spánku prebudených panvíc, plechových hrncov a iných rárohov naskadaných v kúte skôr ako dekorácia, než funkčne. A napevno. Nebola to dobrá pristávacia dráha pre chatrné dievča v minisukni.
Stabilita v lodičkách zlyhala a kuchyňou sa ozval hluk zo spánku prebudených panvíc, plechových hrncov a iných rárohov naskadaných v kúte skôr ako dekorácia, než funkčne. A napevno. Nebola to dobrá pristávacia dráha pre chatrné dievča v minisukni.
Nestaral sa, že medzi nimi sa zviechava
doudieraná a šokovaná, a ešte sa snaží bordel narýchlo upratovať, akoby by bola sama vinná. Prebodával pohľadom svojho synovca a z úst mu
skoro tiekla pena. Namiesto slov. Gaston beztak vedel, čo mu chce vyčítať.
Nič nevravel. Vôbec nič. Ani jeden z mužov
sa neodvážil čokoľvek povedať, len prvý nepríčetne a druhý s úmyslom vydržať
besnenie, dívali sa na seba.
Zovretie povolilo. Ešte raz ho mierne
nadvihol za vygajdanú košeľu, aby ho nemilosrdne šmaril o dosku stola.
Napriamil sa, podvedome ošúchal ruky o župan a akoby sa nič nebolo
stalo, vykráčal konečne z miestnosti, neunúvajúc sa zatvoriť za sebou
dvere.
Chodbou sa ešte chvíľu ozývali kroky.
- Ani sa ma nič nepýtaj! – rozkázal smerom ku
kráske nešťastne kontrolujúcej škrabance na panviciach, čo iste patria k drahým, miesto na sebe. Očakávala, že by jej pomohol a aspoň podal
ruku? V tejto kuchyni už radšej neočakávala nič. Osadenstvo sa už predviedlo dostatočne. Ale Gaston sa potreboval vyrečniť. A zrejme aj na niekoho nabrýzgať, aby sa trochu uvoľnil, odventiloval.
– Z tvojej debilnej praxe nič nebude. Kázal som ti predsa držať hubu a krok! Lenže nie, tebe sa tá premúdrelá chlebáreň nezavrie ani za svätého! – prskal rozhnevane, vylievajúc si na úbohej, stále skoro nič nechápajúcej dievčine svoje jedy. Staré orientálne príslovie: Príď domov a zbi ženu. Ona už bude vedieť za čo. Nie, nevedela.
– Z tvojej debilnej praxe nič nebude. Kázal som ti predsa držať hubu a krok! Lenže nie, tebe sa tá premúdrelá chlebáreň nezavrie ani za svätého! – prskal rozhnevane, vylievajúc si na úbohej, stále skoro nič nechápajúcej dievčine svoje jedy. Staré orientálne príslovie: Príď domov a zbi ženu. Ona už bude vedieť za čo. Nie, nevedela.
Upozorňovali ju na tento zámok. Na jeho
majiteľa, na poriadky, aké tu vládnu, ale považovala to všetko za výmysly,
dokonca nezmysly natárané neprajníkmi, ktorí nemali šancu sa o pravde presvedčiť
na vlastné oči. Čo na tom, že je niekto jediným dedičom obrovského majetku, dokonca v sieti historických pamiatok regiónu. Je to len človek. Sme v dvadsiatomprvom storočí. Už nie sú páni a poddaní. Demokracia! Príde, slušne sa predstaví, poprosí a...určite pochodí.
Prišla, slušne sa predstavila... a tu sa niečo trošku pokazilo. Asi. Možno. Malá chybička v systéme. Vrátiť na začiatok, premyslieť stratégiu. Figu! Stratégia dobrá! Tu zlyhal...On! Odľud jeden nevychovaný! Konečne sa prebrala a šmarila panvicu medzi ostatné, pováľané na zemi.
Prišla, slušne sa predstavila... a tu sa niečo trošku pokazilo. Asi. Možno. Malá chybička v systéme. Vrátiť na začiatok, premyslieť stratégiu. Figu! Stratégia dobrá! Tu zlyhal...On! Odľud jeden nevychovaný! Konečne sa prebrala a šmarila panvicu medzi ostatné, pováľané na zemi.
Vyfúkla vzduch z nozdier a pozrela smerom
k otvoreným dverám. V hlave jej skrsla myšlienka. Nápad. Nie, toto
tak teda nenechá! Vie veľmi dobre, že jedine na tomto mieste sa nachádzajú
potrebné dokumenty, bez ktorých môže svoju diplomovku rovno zabaliť. Uvítanie
síce nedopadlo najlepšie, ani ona nedopadla najlepšie, ale čo je tam po pár
očkách na pančuškách a oškretých ľakťoch pred skvostami, čo chránia tieto
múry. A popis ktorých ona potrebuje! Bezodkladne. Už včera bolo možno neskoro. Predstavila si prísny ksicht svojho univerzitného profesora profilového predmetu. A dekanský termín.
- Nenechám sa odradiť! – rozhodla a vykročila
k dverám.
Ledva ju stihol zachytiť a zhodou okolností
natrhnúť jej nadôvažok ešte rukáv na blúzke.
- Keď už vyzerám ako vojnový veterán...-
skúsila nejako zachytiť odvísajúcu látku pod ramienko podprsenky. - ...tak nech
to aspoň stojí za to! – vytrhla sa mu a vytrielila do chodby, tresnúc
dverami v amoku tak, že zapadla záklapka. Z jej strany. Chudák Gastonko.
- Belle! Belle! Dočerta, ty ženská pojašená!
Ten netvor ťa zahluší, ak sa mu ešte raz ukážeš na oči... s tým svojím
úchvatným menom...- trieskal zvnútra kuchyne bezmocný, vymknutý Gaston, ale
dvere sotva prepúšťali buchot, nieto jeho slová.
Búchanie ustalo. Kývol rukou nad možnou hrdinskou
záchranou tejto princeznej a siahol radšej po fľaši, čo sa síce vyvalila, ale
náplň kvalitného moku vytvárala ešte hladinu, ktorú bolo škoda nechať ľadom.
Zdrapil ju za hrdlo a prelial tým svojím. Utrel ústa spakruky.
- Aj tak máš malé kozy, dievča. – vyhodnotil,
buchol fľašu o stôl a spokojne sa vyvalil na nepohodlnú lavicu popri
stene, rozhodnutý odgrgať zvyšný voľný čas noci.
Prvotná odvaha ju opúšťala. Zostala kdesi
stratená za nevie už koľkou zákrutou neprehľadných úzkych chodieb, ktorými sa
už hodnú chvíľu bezradne tmolila.
Aj si chcela v duchu pripraviť obhajobnú
reč a dôvody, prečo by ju mal vziať, ako úbohú, obyčajnú študentku na
milosť a sprístupniť jej na pár dní svoju knižnicu, o ktorej šli v odborných
kuloároch priam fantastické fámy. Nevzdá sa. Nevzdá a hotovo. Len ho musí
nájsť. Nemôže ju len tak odmietnuť, navyše kvôli takej banalite, ako je jej
krstné meno.
„Ozaj“, doplo jej. „Prečo ho to jedno jediné
slovko takto vytočilo?!“ Rozmar. Šľachtici ich mávali a ako počula, videla aj stále cíti, pošúchala si boľavý lakeť, aj mávajú. Povedzme, že uzná jeho právo naň. Ak k nej bude naoplátku dobrý. A basta.
No, nič. Nájde ho a spýta sa priamo. A basta po druhé.
No, len ako ho v tomto obrovskom, úchvatnom, nádhernom, tajomnom...bla -bla- bla zámku
vôbec nájde...
domiceli
zaujímavo predstavený fanfik :)
OdpovedaťOdstrániť