RUMBELLE - Poštovné úverované... 13. kapitola

Rumbelle

13. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Drsné tóny organu, prípadne nevôľa možno čímsi pravdepodobne do nepríčetnosti vytočeného organistu, donášali von z kostolíka pazvuky, čo nielen, že nevytvárali očakávanú harmóniu polnočnej, vyrovnávajúcu hladinu adrenalínu v žilách prítomných, ale práve naopak...

  Takmer sa knísal od nervozity, aj bezcigaretového absťáku. Lenže to boli len výhovorky na stav, v akom sa práve ocitol, pozvoľna si vďaka bujnej fantázii dešifrujúc práve odpozerávaný obraz pred očami.

  Na druhej strane cesty, v tme pod lampou, v úplnom intímne zaľudnenej ulice, stála v objatí dvojica ľudí. V silnom objatí. V pevnom. Vrúcnom. Ruky muža mrvili sa jej nebadane chvíľami vo vlasoch, pery ženy šepkali neviditeľné slová do jeho hrude. Stáli tam ako súsošie. Dlho. Nekonečne dlho pre niekoho, kto sa považoval za právoplatného majiteľa tej ženy a kto sa spoza bočného múrika kostola nedokázal odlepiť z tieňa, aby zaostril obraz, úsudok aj päsť...

  Ona sa na chvíľu odtiahla, aby zas zapadla a malými rukami stískala mu plecia. On sa jej díval vtedy do očí a pritakával niečomu, čo muselo byť...čo nemohlo byť ničím iným, ako...vyznaním.

  Stláča jej dlaň a prisviedča. Nechá si stráčať dlaň a prikynuje. Náhle si len stane vedľa neho, v jednom okamihu díva sa zdola a obaja svorne, v inom, hľadia do útrob kostolíka s akýmsi zvláštne vyrovnanými výrazmi tváre. Ona a on. On a ona...

  Cítil, ako sa mu telo začína triasť viac. Mal pocit, že exploduje, ak sa neoprie o niečo, ak nevypustí energiu, ktorá v ňom zovrela a tlačí sa von. Spravil krok, druhý, keď kúsok od neho z náručia vrát chrámu dokorán, pozývajúceho dnu, odlepila sa iná postava. Starý muž, pátravo sa obzerajúci okolo.

  Pán French.

 

  Zbadal svoju dcéru, ona jeho, vyšli si v ústrety.

  Dvaja muži sa dívajú, ako s láskou prijíma otec ospravedlnenie svojej dcéry, že ho nechala tak dlho samotného. Jednému odpadá kameň zo srdca, lebo Pán vyslyšal jeho prosby, aby sa istí dvaja ľudia dnes nestretli. Druhému ktosi, akási neviditeľná sila podala ten kameň, pritlačila naň všetky prsty a ukázala mu smer. Vraj už bude vedieť, čo robiť.

  Dvojica odchádza, stráca sa v tme ulice. 

  Ona rada, že sa otec vyhovoril na nejaké tie bolesti a slabosť  a bolo jej jedno, že si vymýšľa. Idú domov. Nebude ju to lákať vojsť do vysvietenej lode a predstavovať si svadbu.

  Neal ju ešte vyprevádza spokojným pohľadom, otáča sa...

  ...a v tvári mu pristáva čiasi päsť.

  Pred očami tma, betlémske hviezdy sa dnes rozmnožili, rozprskli do tisícov miniatúrnych a zaboleli.

  Otriasal si uderenú ruku a z úst mu takmer vypadla slina spolu so vzlykom, ktorý nechcel vypustiť, ale neovládol sa.

  - Kto si, že sa opovažuješ sa mi jej dotknúť?! – zakňučal bezmocne básnickú otázku, odpoveď majúc dávno vpečatenú v pamäti. Možno len vo fantázii. – Aké rafinované, strčiť otca do kostola a dať si tajné rande rovno pod lampou! – zaškeril sa nepríčetne.

  Nealovi zapadlo zopár skladačiek, ale zďaleka nie všetky.

  - Odkiaľ viete o mojom otcovi?- uhol sa druhej rane a zachytil trasúceho sa zlosťou muža za predlaktie.

  Ten ustrnul. Akoby si ranu práve vrazil sám. Čo to povedal? Dobre počul? Dobre rozumel?

  Nealovi zapadla konečne posledná zo skladačiek. Tento tu, a už vie, kto je to, Bellin nový amant, vravel o starom Frenchovi, nie o starom...O ňom nevie nikto. Nemal by vedieť.

  Uškrnul sa.

  - Tak aby bolo jasno, bol by som synom vašej terajšej frajerky, nie som jej milencom, takže tú facku ste si mohli ušetriť. Som zvedavý, ako ten monokel a rozrazený nos vysvetlím teraz fotrovi...- nezahryzol si do jazyka včas.

  - Ty... si teda... ten syn Adama Golda?!.... Neal?!... Bae?! – dával si slová rýchle do súvisu.

  - Osobne! – vyhúkol ten, pátrajúc po nejakej vreckovke, lebo z rany,  a že bola riadna, sa mu začala spúšťať krv.

  Prijal aj tú útočníkovu.

  – Takže, už viete, kto som, čo som a viete aj o mojom otcovi. Kto je a čo je...- neodpustil si iróniu.

  Opäť sa trasúci chlap pred ním sa trochu zapotácal.

  - Každý deň, každý jeden bohový deň, keď sa dívam do jej očí ho tam vidím. Nie jej, mne už sa o ňom aj sníva! Mne voda tečie zo zubov, keď sa pozerám, ako jej krásnu tvár zatiahne mrak, ako sa zachveje, keď sa jej chcem dotknúť, lebo to nie sú tie ruky, čo čaká...Odkiaľ viem o vašom otcovi?! – zavyl. – Nielenže mi o ňom detailne rozpráva, my sme o nich napísali román! – zaťal zas obe ruky do päste a teraz by najradšej vrazil písaciemu stroju, archom papiera, vydavateľstvu i všetkým tým knižným distribútorom...každému okolo, ak by to pomohlo, aby navždy zmizol z povrchu zeme.

  - Super! Aké dojímavé. Nechcete mu to vylíčiť osobne?! Prípadne nemáte nejaký ten výtlačok, s podpismi oboch autorov?!... Asi by to bol konečne pre neho ten pravý vianočný darček! Nie, nie, nie...ten váš precítený preslov o nočných morách by ho nepochybne potešil viac...– nekontroloval sa už mladík a prskal cynické sliny okolo seba, neuvedomujúc si dôsledky.

  Otváral a zatváral čeľuste. Nemo ako ryba. Bledý ako rybie brucho.

  - Je mŕtvy...váš otec... – skúsil s nádejou.

  - Myslíte?! – zalaškoval Neal s melódiou, akoby bol pod vplyvom alkoholu a slová mu samé prichádzali na jazyk neodobrené zdravým úsudkom, ešte pred definitívnym zamietnutím rozumom. A nerozpakoval sa pokračovať.  – Nedávny nečakaný infarkt a následná mozgová príhoda mu síce trochu oklieštili funkčnosť, ale ostrý jazyk, arogantné správanie a nezlomná vôľa to všetko prežiť, vystrábiť sa z toho a začať už po neviem koľkýkrát odznova a v nepochybnej miere aj ja sám, ho stále držíme pri živote. To mi verte! – natrčil drzo na neho prst ruky, kde sa v dlani krčila zakrvavená vreckovka, ako symbol toho, že nie tento poblednutý muž pred ním, ale práve on zasadil práve smrteľne krvavú ranu do tohto bezbranného človiečika.

  A bolo mu to jedno...

  Satisfakcia.

  Zabité dve muchy jednou ranou.

  Cítil sa ako hrdina. Konečne mal pocit, že otcovi splatil dlh. 

  Mužovi, čo ho nahradil pri jeho milovanej Belle pár slovami rozfúkal ružový zámok, pomstil sa mu za zradu na jeho vlastnom otcovi, obviniac ho z nej v plnom rozsahu. 

  Na tu máš! Budeš žiť v neistote. V strachu. V obavách, že niekedy nejaký starec zaklope ti na dvere a tvoja gazdinká mu pôjde otvoriť a ty sa budeš musieť len bezmocne dívať, ako mäkne, ako sa ti stráca pred očami a nezostane ti nakoniec nič...Tie tvoje nočné mory z bývalého partnera, ktorého si považoval za mŕtveho sa zreálnili a budú ťa strašiť o to väčšmi.

   Neboj sa otec. Ju som ti nechal blahosklonne v nevedomí, žiť si svoj naivný sen o znovuobjavenej láske. Tak je to dobre. Tak to má byť! Tento tu nenájde odvahu povedať jej o tebe. Bol by blázon. Bude ho to len zhrýzať, až ho to zničí. A zničí to aj ich vzťah. A ja zostanem čistý. Aj ty, otec, zostaneš čistý. My dvaja v tom budeme nevinne.

  My dvaja odídeme ďaleko od tohto hnusného miesta, kde sú spomienky ihly, nože, meče, kópie...Preč.

  Iba my dvaja.

  Amen. Dokonáno jest!

  - Porúčam sa, pán...pán...viete čo, ani ma to nezaujíma. A nebudem klamať ani frázou „tešilo ma“, aj keď, úprimne, fakt ma teší, že som vám mohol predostrieť pravdu. Takže dovi, dopo  a úprimnú sústrasť! Som zvedavý, ako dlho bude vaša „láska“ s Belle vôbec žiť...- zatiahol  krvavú zrazeninu hlbšie do nosa a vykročil k chrámu.

  Zboku ho osvietili prudké svetlá auta, náhliaceho sa viac, ako on...

domiceli