RUMBELLE - Poštovné úverované... 14. kapitola

Rumbelle

14. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Vtiahla sem s novým ránom a spravila ho sviatočným viac, ako dátum v kalendári. Tmolila sa opatrne, netušiac, že už dávno nespí, že túto noc vôbec nespal. Rozkladala cestou našklbané vetvičky nejakého  ihličnanu, prehovárajúc ich matersky, aby sa neondiali a rýchlo vyschli od srieňa, aby ich mohla trochu prizdobiť provizórnymi ozdôbkami z brniek do vlasov, farebných štipčekov a korálok, čo doma narýchlo vysypala z tajomnej truhlice detstva. Neboli to klasické vianočné ozdoby, ale aspoň mu o to viac budú pripomínať ju, hlavne, keď ku každej vlasovej lienke a margarétke podá patrične ľúbivý príbeh jej zrodu a náhlej premeny na provizórnu vianočnú guľu.

 Žmúrila oči a pery sa jej vlnili uspokojením a predstavou, aký prekvapený bude, keď to všetko uvidí. Ako bude prevracať oči a v duchu si mrmlať modlitby za prinavrátenie duševného zdravia na úroveň jej veku.

  Prekvapený už bol, že vidí ju. Tu. U neho. S ním. Pre neho. Jeho!

  Ziatiaľ...

  V hlave mu hučala lodná siréna, ale mal pocit, že na komíne sa  olúpava nápis Titanic.

  Snažila sa presvedčiť práve jednu z vetvičiek, aby držala na rímse krbu, keď už neodolal  a vtiahol jej pod paže, uložiac oťaženú, nevyspatú hlavu do rozpustených vlasov.

  Vymkla sa, neprekvapená už týmto ťahom a žmurkla, aby v mžiku zmizla v kuchyni.

  Nechala mu trasúce sa farebné korálky a rovnaké paže. A dych. A vnútro. A celého jeho samotného... akoby symbolicky, predzvesťovo  obraného o jej bytosť.

  - Náš Prvý sviatok vianočný...A tiež Prvý ako prvý... – niesla v oboch rukách akési suché vianočné pečivo, obozretne ho za jazdy vybaľujúc z mikroténového sáčku. – Mrzí ma, že som tu nebola...nemohla byť včera, na Štedrý deň. Ale dnes je aj tak väčší sviatok. Bude. Pozri. Sama som pomáhala otcovi. – hrdo mu podala tanier.

  V jeho strede trónilo perníkové srdce s polkou vlašského orecha,  pečením vnoreného takmer do cesta, akoby sa mozog prepadával do srdca a nakoniec zostane len čistý lesklý povrch. Čisté srdce. Čistá láska. Aké patetické. Deprimujúce v intenciách budúcnosti. Radšej rýchlo zatvoril viečka.

  Až teraz dostal bozk, aj zopár letmých pohladení, lebo zrejme premena jeho chalupy na vianočnú, podľa vzoru Santu, alebo skôr nejakého módneho salónu, sa zrejme ešte neskončila.

  - Prevoniame to tu. – komentovala šumiaci celofán na vonnej sviečke a hľadala pre ňu prechodné bydlisko.

  - Belle...- zašepkal, ale zvyšok sa mu zadrhol v suchých ústach.

  - ...aj čaj mám škoricový s vôňou klinčekov a s prímesou ibišteka. Daj variť vodu, spravíme si pohodlie a okoštuješ, aká som cukrárka. – štebotala a lietala z miesta na miesto, riešiac závažný dekoračný problém, či lienky a Hello Kitty budú ladiť s ryšavou sviečkou a plastovými korálkami ananásov a melónikov.

  - Belle... – pokúsil sa ju odchytiť pri najbližšom prelete nad hniezdom, ale márne. Ilúzia Vianoc musí byť dokonalá.

  - Belle! – tentokrát skríkol, ale ani to ju akosi nevyrušilo a nestoplo intenzitu jej kmitania po obývačke. – Belle, srdiečko, prestaň mi tu poletovať ako chorá vrana, a zavolaj taxík. – rýchlo vyklopil, čo mal na duši a čakal, kým a či to vstrebe.

  Pohliadla na neho, obzrela si ho dôkladne a pozorne, potriasla hlavou a pokúsila sa narovnať jednu z neidentifikovateľných figúrok, čo by inak visela dolu hlavou. Neprípustné.

  - ...že ty si sa prejedol toho vlašského šalátu z hypermarketu a teraz ti je ťažko?! Vo vaku mám Malox, to je ako čierne uhlie, to prejde. Odvykni si otravovať pohotovosť v takéto sviatočné dni! Každý má nárok na pohodlie, pokoj a tak... – vyriešila razantne a prakticky jeho pomyselné tráviace ťažkosti.

  To však už sám vytáčal taxislužbu a vrásky uprostred čela sa mu prehĺbili, akoby ich bol práve niekto vyťal krompáčom.

  Konečne si k nemu sadla a vzala mu voľnú ruku do svojej.

  - Fakt ti je zle?! – skúsila opatrne.

  Zložil a záporne krútiac hlavou odpovedal.

- Áno... – a len sa zostal dívať a vstrebávať jej krásu a zapisovať si ju a nádejať sa, že...

- Prečo sa na mňa tak dívaš? – nevydržala jeho zvláštny pohľad. Rozprával zvlhnutými očami a ona nemala dekódovaciu sústavu.

- Predstavujem si, aké to bude, keď tu nebudeš...- vyslovil ticho.

  Prekrútila celým telom, nielen očami, po jeho vzore.

 - Ale veď sme sa už o tom toľkokrát bavili. Prečo stále rýpeš?! Musím predsa robiť aj školu...a aj môj otec si zaslúži, aby som s ním trávila nejaký ten čas. – špúlila pery. – Prezradím ti tajomstvo, chceš?! – nahla sa k nemu a ovila ruku okolo jeho krku.

  To slovo mu neznelo príjemne. Tajomstvo. Tajomstvo? Tajomstvo! S týmto slovom zápasil celý zvyšok prebdenej noci a teraz ho vyzvalo sa súboj zas?!

  - ...zapísala som sa k otcovi do kurzu varenia! – hovorila spomalene, s takmer neskrytou detskou radosťou. – ...je to trápne, ako ma celý čas rozmaznával a neviem ani chleba vo vajci uvariť! Vieš, aký bol rád, že...no, že ma môže naučiť niečo zo svojho umenia? Aj keď, povedzme si pravdu, nie všetko, čo kedy ukuchtil bolo poživateľné. To zas až taký majster nie je. No, čo ty na to?! – zasvietili jej oči a tie jeho pohasínali každou sekundou, kedy sa blížil moment pravdy.

  - Aj ja...jedno mám. – začal opatrne, ale odhodlaný, že to musí von, nech by cena bola akákoľvek. I tá najvyššia.

  Ona sa usmievala. Predstavovala si škatule a v škatuliach menšie škatule a v tých ešte menšie až možno po zápalkovú a v tej...jéééj, aké prekvapenie, niečo ako snubný prsteň z vysušenej sedmokrásky. Napríklad. Ona sa usmievala.

  - Včera... som bol v meste. – nádych, výdych. – ...na rohu tých dvoch ulíc s malým barokovým kostolíkom. –

  Zvážnela. To ho zamrzelo. Nechcel ju priviesť do rozpakov. Usmial sa tentokrát sám.

  - Rozbil som mu hubu, aby si vedela, ale ospravedlnil som sa mu za to. – vyklopil, vidiac, ako od úžasu otvorila ústa. – Viem, že to bol len jeho syn, ale keď som videl, že si na ňom nalepená ako etiketa, neodolal som... – pritiahol si jej vyhúkanú tvár a zatvoril jej pery tými svojimi. Ako ťažko sa odliepalo, ale tie jej začínali čosi mrmlať, nedarilo sa mu ich presvedčiť a umlčať.

  - To si sa fakt tak strápnil?! To si sa nemohol ovládnuť, alebo...prečo?! Pochop...nevideli sme sa vyše poldruha roka. Sme len...poznáme sa. Priatelia sa môžu objímať, či...netušila som, že si taký žiarlivec...Ty si ma vlastne sledoval?! Špehoval! – mrnčala a vykutrávala priťažujúce okolnosti jednu za druhou, nakladajúc mu ako na bežiacom páse.

  - Ešte väčší! Belle! Ja sa nebudem o teba s nikým deliť! – vstal a zabodol ruky do zadných vreciek. Tvár mal neprístupnú, vážnu, ba až zamračenú. - Teraz nejde o Bae, Neala, či ako sa vlastne ten chlap v skutočnosti vôbec volá. Teraz pôjde len o teba! ...a možno o mňa. Aj keď sa obávam, že...-

  Pred oknom práve brzdilo auto privolanej taxislužby.

  - Máš tu odvoz. – vytiahol ruky z vrecka, aj s pripraveným papierikom v jednej z nich.

  - A to má byť čo? Ty ma vyhadzuješ? Veď som ti to predsa vysvetlila, že sme len priatelia. Medzi nami nikdy nič nebolo a ...ani nebude. Nemáš prečo na mňa žiarliť! Ja ťa...ľúbim. – pomaly vstala a natiahla k nemu paže.

  Lístok s papierikom sa mu roztriasol v ruke.

  Ako rád prijal jej objatie. Ako rýchlo ho naplnil a stisol neprimerane, až povzdychla. Ako nekoordinovane zrazu bežali paže po jej tele, aby nachytali čo najviac z tepla, o ktoré sa bál, že práve prichádza.

  V jednom momente sa odtiahol a natrčil pred seba zas lístok.

  - Toho chlapa, Neala, včera zrazilo auto. Sám som volal záchranku. Je na tejto adrese, v nemocnici. Ráno volali, že jeho stav je vážny. Zoháňali príbuzných, lebo...- nedokázal to vysloviť. Zreprodukovať celý odkaz. Povedať celú pravdu. A chcel. Musel. Inak to nepôjde. Nedokáže žiť s pocitom, ktorý sa mu snažil pred haváriou nanútiť on.

  Ona musí vedieť pravdu. Celú pravdu.

  - Niekto ťa tam čaká, Belle. Nevie o tebe, že prídeš, ale je tam a myslím si, že tvoja prítomnosť ho poteší. Musíš ísť, Belle. Choď, prosím. Ponáhľaj sa...Potrebuje ťa. Ja... –

  Navliekala si kabát a pritakávala mu.

  Zvesila aj ten jeho a vnútila mu ho.

  - Bez teba nikam nejdem! – rozhodla.

  Chvíľu váhal. Nehýbal sa. Dával si pre a proti a nenašiel aj tak nič, čo by mu zaokrúhlilo prijateľný výsledok.

  - Nemyslím si, že je to dobrý nápad. – oponoval.

  - Ty, nemysli vôbec. Pôjdeš so mnou, alebo nejdem nikam! – naliehala. – Sme pár. A ja ti dokážem, že to s tebou myslím vážne. Budeme všade chodievať spolu, aby to každý videl a pochopil! A ty nemusel žiarliť...A rozbíjať hu...ústa chudákom, čo sa len snažia pomôcť. Čo ak si ho práve ty rozrušil tak, že vbehol pod auto?! Máš ty vôbec svedomie?! Mal by si sa mu ospravedlniť. Ideš so mnou!– vysvetľovala.

  Ako dobre sa to počúvalo. Aj keď to boli tvrdé výčitky...

  Ako rád by tomu veril.

  Ale v podstate má pravdu. Čo získa a čo stratí, ak bude tam, keď sa stretnú?! Rozhodnuté. Ide...

 ...aj keď... má čo stratiť...

domiceli