RUMBELLE - Poštovné úverované ... 10. kapitola

Rumbelle

10. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Snažila sa kráčať hrdo. To znamenalo zachovať stabilitu a to na opätkoch a rovnakú dĺžku krokov, aj keď práve prechádzali okolo neslávne známej už pre nich Králičej nory. Dokonca sa odhodlala ešte trochu dvihnúť bradu hore a zomknúť ústa. Bolo mu to smiešne, taký ten vrabčí vzdor: ja nič, ja muzikant...toto uhrám so cťou. Štuchol ju pod rebrá. A zosypala sa. Zrazu bola zas obyčajná, poddajná, svetloplachá, keď dvíhala k nemu previnilo viečka a rumenec nebol od vetra, ale...jednoducho rumenec.

  - Ty si zrejme nebola veľmi do voza, skôr taký ten kočiarový typ. – pousmial sa a potľapkal ju po rukavičke zakvačenej mu o rameno.

  Pohliadla na neho a z výrazu mu bolo jasné, že s metaforou nezabodoval.

  - Akože si nehrala prvú ligu medzi nasávačmi. – opravil sa drsnejšie.

  - Nie, ja som vždy robila spasiteľku tým ostatným, čo hladinu alkoholu v krvi neukočírovali. A prestaň sa kvôli jednému extempóre do mňa celý deň navážať! – siahla pery do seba, ako vždy v rozpakoch a čakala, či jej uverí aj vyhovie.

  Ako rád. Aj keď jej mraučanie a rozpaky ho bavili skoro viac ako predohra. Pssst. To nesmie dať najavo. Ale niečo môže. Ako ju ľúbi. Ako ju chce. Aj tu a teraz. Hneď.

  Zastavil jej rázne našľapovanie, postavil sa pred ňu a tváril sa, že jej napráva tú hnusnú vypelichanú štrikovanú potvoru s brmbolcom na hlave, pod ktorou chcela skryť, akože, podľa vlastného úsudku vyhodnotené,  mastné, nemožné vlasy, odhodlaná jedine v tomto inkognite napochodovať medzi dav v hypermarkete, kam mali práve namierené pripraviť sa na štedrovečernú...ešte nevedeli čo z toho nakoniec výjde. Už pri obliekaní a konfrontovaní zvykov, najmä čo sa žalúdka týka, sa paradoxne nezhodli ani v jedinom bode.

  Teraz stál a  pozorne sa díval. Ale to si len pripravoval pôdu pre rázny manéver, skrytý za kvázi kontrolu teploty uší, keď sa jej zboku  vryl do čapice so svojím strniskom sa o ňu zachytávajúc ako bodliaky v deke. Ach jaj, kde je teraz ich gaučová deka humusnej farby rybieho brucha...

  - No, pubertiaci sa majú od vás dvoch čo učiť. Pánabeka, Belle, kedy si sa ty dala na hipíka?-  s hrôzou mraštila nozdrami Emma, kráčajúc práve cez ulicu,  sledujúc nenormálnu kombináciu farieb na tele svojej kamošky.

  - Jéééj, aj sme mali na pláne ťa...vás prísť navštíviť, však? – snažila sa Belle zakryť rozpaky a s dôverou pozrela bokom, aby jej predsavzatie odobril.

  - V živote by nás to nenapadlo. – zakýval záporne hlavou, vyťahujúc si z chlpov brady fialové, zelenkavé aj žlté chuchvalce povytŕhanej vlny, porovnávajúc ich, mračiac sa vážne pri tom, s matricou.

  - Hlavne, že to napadlo niekoho iného... – prehodila si Emma plné igelitky z jednej ruky do druhej v nádeji, že aspoň jednej z nich uľaví. Nákup však bol rozložený priveľmi pedantne a presne. Po päť - šesť kíl na každú stranu. – Ak sa navzájom dovenčíte, chcem s tebou hodiť reč. Tá čapica je riadny úlet, drahá! – znechutene potriasla hlavou a snažila sa dvojicu obísť.

  - Tak poď, Dunčinko, pániček hen vidí pekný kmeň stromu. Dvihneme nôžku...- komentoval a aj činil, lapnúc ju zozadu pod koleno kým nedostal po pracke, po posledných dvoch slovách: „vyprázdnime sa“.

  Snažil sa trápne žartovať, lebo v mozgu sa mu spustil replay ranného dielu telenovely so susedkou v úlohe kontrarozviedky a to chcel rýchlo zahnať do autu nielen myšlienky, ale aj ich formu a obsah. Nedalo sa. Sviňa červíčia prisala sa mu zvnútra o mozog a konšpiračné teórie sa len tak sypali z jej druhej strany.

  Už bola pekných pár metrov od neho, ale obzrela sa a mykla brmbolcom, aby si pohol, natrčiac mu orukavičkovanú packu.

  Poslúchol. Ruku odmietol. Bolo mu to málo. Automaticky, majetnícky  prehodil pažu poza jej krk a pritiahnuc si ju, zosúladili krok, občas sa nenápadne štuchnúc zadkom, a odhodiac bokom, kam potiahli aj toho druhého, takmer sa zakaždým zosypúc do záveja pri ceste, akoby jeden druhému boli zavadzali na úzkej lavičke nad pretekajúcim životom, pričom opak bol pravdou. Bola ich spoločná. Zosúladená do posledného centimetra.

  Obzrela sa aj Emma. A pousmiala. Tašky ju síce ťahali k zemi, ale mala pocit, že je zas študentkou strednej, aj keď odrastenou. Je odľahčená a odbremenená od povinností dospelákov, ktorých považujú všetci mladí za trápnych, je svedkom zbláznenia sa kamošky do pochybného indivídua. 

  Ale teraz, vidiac ich súrať sa po chodníku, nedbajúc na občanov malomesta,  sa jej Belle, napriek veku, ktorý ju mal v činoch ťahať dávno iným smerom, zdala, akoby ...no, buď sa jej vrátila puberta, alebo jej tento nový vzťah konečne priniesol to, čo musela v tom predchádzajúcom vynechať, nedopriať si a tváriť sa, že to práve takto chce.

  Práve jej uchytil čiapku za brmbolec a prehodil cez plot do parku. Nenamáhala sa prejsť tých pár metrov k bráničke, automaticky sa začala štverať na múrik a preskakovať nízke mreže plota, zatiaľ, čo on práve uzatváral stávku, kam až pod jej sukňu pri tomto manévri uvidí.

  Ako na rozhľadni. Radšej jej oboma dlaňami rýchlo pridržal látku sukne pricapenú o zadok, aby nepohoršovala dôchodkyne, čo sa práve náhlili na pravidelnú hitparádu do kostola, kyvkajúc malými čiernymi kabelôčkami okolo  boľavých nôh.

  Vysokoškoláčka Belle...

domiceli