RUMBELLE - Poštovné úverované... 16. kapitola

Rumbelle

16. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Sekundy, čo trvajú veky. Sekundy, v ktorých sa spustí film takou rýchlosťou, že nemáš šancu prijať jeho existenciu, tobôž ho vnímať. Formálne ani obsahovo. Sekundy nabité energiou, ktorá rozkladá všetko navôkol, ruší štruktúry až po jadrá atómov, rozmazáva a stiera aj posledné kontúry.

  - Ty...a... žiješ...- vydýchla, keď konečne našla dych a mohla spolu s ďalším nádychom konečne  prijať realitu, ktorá jej aj tak stále pripomínala magickú bizarnosť fantastických príbehov začínajúcich lakonicky: kde bolo, tam bolo...

  Nevedela či prikývol, alebo sa iba roztriasol, kým vstával, otáčal sa k nej  a snažil sa udržať sa na labilných, očividne podlamujúcich sa nohách, kde ani barla nedokázala zabezpečiť mu potrebnú oporu. Zapieral sa o ňu kŕčovito, snažil sa vystrieť sa a tiež nadýchnuť a možno aj niečo povedať. A tiež to šlo ťažko. Možno ťažšie, ako jej...

  Nedokázala rozumom koordinovať svoje paže, nechápala pohnútky, logiku ani nič, čím by sa dalo rozumne obhájiť, prečo sa jej ruky rozhodli natiahnuť sa dopredu, vystrieť sa a oviť okolo krku tomuto mužovi. Doslova, dopísmena oblepila ho sama sebou. Akoby práve to malo a jediné mohlo zabezpečiť jeho stabilitu.

  Skončila prisatá každým kúsok tela o to jeho a netušila, ako sa mu v tej chvíli rozbíja na milióny malých kúsočkov, ktoré sa zosypú v tom istom momente, ako si uvedomí, že ho objala iba náhodou, vlastne omylom, bez rozmyslu. Keď odskočí, začne sa ospravedlňovať, vyhovárať...

  Nemala nič také v úmysle. Držala ho celou silou,  chcela sa vliať do neho a stratiť sa v ňom, aby sa už nikdy nemohlo stať, že ho ...stratí.

 Neveriacky priložil dlaň na jej chrbát, oprel hlavu o jej a z úst sa mu dralo iba pár hlások a aj tie nepodporil hlas. Iba nemo vychádzali z vyschnutých, popraskaných pier, pomyselné, tiché a vrúcne.

  - Belle, Belle, Belle... –

  Rozplakala sa. Srdcervúco, zúfalo, boľavo. Nedokázala zastavať príval náhleho žiaľu, ba možno skôr radosti, skrátka návalu tých najprotichodnejších emócií, ktoré ju naplnili a neprestávala sa tlačiť k jeho telu, ako dieťa, ktorému po nekonečne dlhom čase priviedli matku a ono si zvyká na každý jej kúsok, nedočkavo ho znovu objavujúc rozkmitanými prstami, bez ohľadu na to, kde práve dopadnú.

  Premotávala sa mu vlasmi, cestovala strniskom na tvári, kĺzala sa všade, kam len dočiahla, vracajúc sa na tie isté miesta, stále neveriac vlastným zmyslom, že je to ON...

  Neriešila, že má čo robiť, aby to ustál, že sa ledva drží na nohách, chveje sa slabosťou, trasie sa a trhano dýcha a nemá už kde cúvnuť, hoci ani nechcel. Jediný smer, ktorý počúval a vysielalo mu ho vnútro, bol ten smerom k nej.

  Počujúc ju nariekať, neubránil sa slzám ani sám.

  Mala pocit, že zaspáva, zhlboka sa nadychovala a vydychovala, ale to sa len telo konečne dohodlo so zmyslami a rozumom, že je čas sa prebudiť.

  Chvíľu sa cítila, ako vtedy, v kúpeľni, kde zo zrkadla dívali sa im do očí dve tváre, s modrinami, pár škrabancov a trocha krvi po „pohladeniach“ pána Frencha a obaja v ten moment tušili, že zahojiť to všetko majú silu. Majú tú moc v bruškách prstov, v iskierkach očí a šepote pier. V dotykoch, bozkoch, v objatí.

  Ale teraz, keď konečne prezrela a posledné slzy vsiakli späť a videla jeho telo opäť znivočené, vlasy o pár odtieňov zosvetlené šedinami, tvár rozrytú sieťou vrások a kŕč v ruke pribitej o barlu, ktorá držala jeho ochabnutú telesnú schránku pohromade, čosi sa v nej zlomilo.

  A zrazu vedela, že nemá silu ani moc v bruškách prstov. Márne ich bude vysielať, márne prikladať, márne oči zatvárať za viečka a vidieť pod nimi niečo, čo vidieť chce. Nepomôžu ani iskierky v očiach ani šepot pier.

  Moc dotykov, bozkov a objatí už nedokáže zaceliť tú obriu ranu, ktorú vyryl do jej srdca rok.

  Pristúpila k nemu, položila dlane na ramená a pohladila ho po pleciach, šepkajúc chlácholivo, čo možno pokojne, povzbudivo,

  - Sadni si ...sem...sadni...iste sa ti zle stojí... nech sa páči...- tlačila ho smerom k stoličke, takmer mu ju utrela lakťom v kabáte.

  Vzoprel sa.

 - Prestaň! – skríkol.

  Takmer nepríčetne zazrel na ňu a bledá tvár zosivela mu zlosťou ešte väčšmi a márne sa snažil sa upokojiť, vybuchol ako sopka.

 - Prečo...to robíš, Belle?! – zavyl zúfalo a telo ho začínalo zrádzať o to väčšmi, o čo viac sa snažil stáť.

  Spravila pár malých krokov dozadu a prsty zakvačené do seba skúšali sa jej márne vymotať z dlaní.

  Z očí mu sršali iskry, spodná pera sa triasla.

  - Nechcem tvoj súcit, idiotskú ľútosť! Nie! ...Ďakujem, ale nemám záujem!... Čert, aby bral tvoju nenormálnu dobrotu! Belle! ...Belle!...Belle...- knísal sa, bezmocne balansujúc na barle.

  - Nechcela som... prepáč...Nemyslela som to tak...- zašepkala úprimne a oči sa jej opäť začínali zapĺňať slzami, uvedomiac si, že až tak celkom nie...

  Neustál to. Musel si sadnúť. Rozopnúť pár gombíkov, akoby ho škrtila i vlastná koža.

  - Chvíľu. Chvíľu som si myslel, že....je to zázrak. Ty...tu...zas ťa mám v náručí... – utíchol a každý nádych bol vykúpený vzlykom.

  Obojstranným.

- Choď preč. Odíď, Belle.  Buď zas stratená pre mňa, ako doteraz. Už navždy...- vypadávali mu slová z úst a ona vedela, že nemá tú silu ich zastaviť, ani mu ich vyvracať.

  Ani silu, ani vôľu.

  A ani výčitky svedomia.

  Iba to bolelo. Trochu viac...

domiceli