RUMBELLE - Poštovné úverované... 5. kapitola

Rumbelle

5. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Nikto si ho nevšímal. Sedel na akomsi opustenom obrubníku, možno to chcel byť nízky múrik. Hlavne, že ho obrastalo dostatok v jeseni nepokosenej, teraz mrazom spálenej  buriny a kúdolčeky dymu sa ledva prepchávali pomedzi prerastené prútie, čo v čase aktivity nemal už kto kultivovať. Jeho neresť už hej, ale vyše hodiny jej nebolo, neodolal a zapálil si.

  Občas zažmurkal smerom k monštruóznej vile, v tieni ktorej sa zimil a pokojne oklepával popol okolo seba, nešetriac fľaky udupaného snehu naokolo. Tráva na jar bude mať čo robiť, aby sa z tejto kalamity vylízala. Kdeže je ale ešte jar.

  O pár dní prídu Vianoce. Zaškeril sa nevľúdne. Už roky nekupoval darčeky. Bol by to trapas, keby ani teraz nie...Založí si v mozgu zásuvku s nápadmi, ale obáva sa, že zostane prázdna. Čím tak prekvapiť, nadchnúť, zaujať, vylúdiť úsmev a navnadiť na ďalšie z nečakaných spomedzi ostatných milovaní. Parametre zadané, nech sa rozum trápi...bez neho.

  Adresátka budúceho, zatiaľ tajomného darčeka pod stromčekom stála na prahu v rozopnutom fialovom kabáte a niečo sa pokúšala vydolovať z nervóznych zamestnancov filmového štúdia, baliacich všetky tie pakšamenty, čo im zanemrósovali pľac pred domom a väčšinu vnútra.

  Zdalo sa, že nepochodila.

  S rukami zaborenými vo veľkých vreckách a kútikmi úst vykrútenými ako dieťa, čo mu práve spadla zmrzlina a ono by to ešte chcelo zvrátiť, nabagrovaním späť do kornútka,  len aby sa nikto nepozeral.

  - Nikto nič nevie. – nadvihla a zas spustila plecia. – Ale skôr si myslím, že im je to jedno. Nezaujíma ich to. Vôbec. – sťažovala sa, chlámajúc sa v kolenách, za ktorými ju oblápal a priťahoval k sebe, lebo vyššie aj tak nedočiahol.

  Vedľa neho dohasínal narýchlo nenápadne odhodený špak.

  Radšej, kvôli stabilite, vytiahla ruky z vreciek, ale nepoložila mu ich do vlasov a nezačala ich prstami premývať, ako sa obával. Iba ich roztiahla nemohúcnosťou a zamračila sa niekam doboku, smerom k plotu susedy.

  Trhlo ňou.

  - Nechceš mi prezradiť po kom, respektíve po čom to pátraš? – vynoril hlavu z drsnej látky jej vlnenej sukne, kde nebadane dýchol, či smrdí po cigarete. Smrdel. A teraz aj epicentrum jej sukne.

  Pozrela smerom dolu a zaváhala. Vedela si vopred predstaviť, ako sa mu v momente rozmeľní tvár, popremývajú sa mimické svaly a možno aj vypustí zopár svojských, typicky šťavnatých komentárov, ktoré nebude stíhať vypípavať.

  - Pamätáš na...ten môj denníček? Hovorila som ti o ňom, že som ho sem uložila, aby...Schovala som ho tu, ale škatuľa je prehrabaná a ...on fuč. Niekto ho vzal. Môj denník. – zahabkala nesvoja, ako bude reagovať.

  Dočkala sa. Spustil ruky, zrušil objatie kolien a vstal. Mal čo robiť, aby udržal jazyk za zubami. Ale trpezlivosť predčasne ukončila svoj pracovný pomer.

  - Tak veľmi ti na ňom stále záleží? – skúšal obyčajne, ale cynický podtón sa skryť nedal.

   Zamrzelo ju to. Čo mu má povedať? ...že je to časť jej života, ktorá je síce pasé, ale nezaslúži si, aby zmizla z povrchu zemského? ...že sa obáva, aby sa mu nedostal do rúk a nepochopil ho inak, než ako to už teraz je? ...že chce svoje spomienky späť, aj napriek tomu, že ich mieni navždy uzamknúť a odložiť na bezpečné miesto.

  Zvrtla sa na opätku a razantne odchádzala preč.

  - Belle! ... prepáč. Stoj, prosím... Pomôžem ti ten sprepadený šalabaster nájsť. Iste iba niekde zapadol. Belle...- pokúšal sa ju zachytiť za lakeť, ale ostentatívne sa vytrhávala.

  Nechal ju tresknúť rozvŕzganou bráničkou a odkráčať dolu ulicou.

  A čo dom? Nechá ho otvorený? Nezamkne? Filmári sú o chvíľu fuč a je im lautr fuk, čo sa stane s nemovitosťou, keď do dodávok naložia svoj posledný káblik a svetlo. Belle, toto mi nerob...

  Bude musieť počkať. Beztak ona nemá kam ísť. Ujsť. Dá si na sekeru kakao u babičky.

  Oľutoval, že vyfajčil poslednú cigaretu.

  - Nebude to ten duch? Duchovia sú skety nevypočítateľné a majú v popise práce robiť galibu... – ozvalo sa vedľa neho.

  Trhlo ním, vidiac gýčovo nastajlovanú susedku, čo sa márne domáhala stretnutia so svojou hviezdou. Dnes nebola v jeho diári. Možno inokedy. O ďalších desať, dvadsať...sto rokov.

  - Fakt som ho videla. Bol to ON. Kabát, sako, kravata. Aj tie vlasiská dlhé a nosisko ostrý a vrásky a strašne bol krásny taký osvietený lampou. A vážny. A zmizol! – nedala sa odradiť jeho prekrúcaním očí nad jej všetečnosťou a zvedavosťou a schopnosťou byť všade tam, kde o niečo ide.

  - Nič v zlom, ale nie sú duchovia nehmotní? Viete, slečna suseda, čo ja  viem z filmov, nemôžu kradnúť veci. Maximálne ma bude škodoradostne strašiť po nociach, lebo som mu prebral frajerku...- nahol sa k nej až príliš dôverne.

  - No, len si robte z toho prču. Ja som vás varovala. S druhým svetom sa neradno zahrávať. Žarty strúhať... – dvihla ukazovák, na ktorý si ktovie kedy stihla nalepiť umelý tigrovaný pazúr.

 -  Tak takto. Keď ste už taká svetaskúsená. Skúste nejaké to zaklínadlo, aby ste si zamkla jazyk na sedem západov a Belle sa už o tejto tu vyšinutej vašej predstave nedozvedela ani slovo. Nezaslúži si to. Prežila si toho už dosť. Čo vy na to?! – žmurkol a dvihol kútik úst, aby videla jeho vľúdnu ústretovosť.

  - Premňa-zamňa. A máte niečo od nej...napríklad chlpy spod pazuchy? Viem kúzlo, aby ste jej boli navždy verný. – žmurkla aj ona, nedajúc sa vytočiť.

  Radšej to vzdal. A zbabelo začal cúvať. Prisilný kaliber, táto ženská.

domiceli