Rumbelle
2. kapitola
nadviazanie na ff Reč
trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy
Poštovné úverované...
...niekedy práve dnes...
Pozná dôverne?! Tak asi celkom nie.
Nespravili ani dva kroky a už niekoľkokrát a rôznymi časťami tela
zavadili o...škatule. Všade samé škatule, stohy popresúvaných vecí, čert, aby
to bral, nejaké ponaťahované káble, či čo to tu je pod nohami...nešťastne sa
pokúšal nájsť stabilitu svojich troch nôh a mal čo robiť, aby sa „doma“ vôbec
zorientoval.
„FOR SALE“...rezonovalo mu vysvietené v čítačke
a teraz to cítil na vlastnej koži, všade tam, kde mu ju zajtra sfarbia
modriny z nárazov.
- Serie ťa, že ju dala na predaj, však?! –
necitlivo sa ozval Neal, šúchajúc si práve oškretý lakeť o niečo,
o čo by bol zrejme zavadil, aj keby sa s tým nikdy nebolo hýbalo.
Otcovu vilu poznal len zbežne. Zbežne? Slabý pojem. Zo šprintu.
- Vytáčaš ma ty! – distingvovane zamenil
slová, ale význam nechal, pridajúc patričný
akcent tónu hlasu aj priškrtenie jeho zafarbeniu. - Prestaň už konečne všetko komentovať
a nechaj ma samého. Chcem...byť...sám! – precedil cez zuby s dôrazom
na každé slovo.
- To hovor tomu, čo seno žerie...Sám?!
Pozriem a vidím...V očiach sa ti pretáča ako strýkovi držgrošovi jeho
doláriky...- odmrmlal mu syn, vynechajúc nositeľa deja a pokúšal sa v chabom svetle
prichádzajúcom sem zvonka lokalizovať
niečo, na čo by sa mohol zvaliť a odhybernovať túto šialenú
návštevu...hrobky.
Tak. Presný pojem. Už ten neznesiteľný,
stuchnutý puch starého nábytku, celé dni nevetraných, zaiste plesnivejúcich
izieb, neprekúrených a nevyriadených, mu zdvíhal žlč, žalúdok aj dekel.
Ale ovládol sa. Nech si tu tatko pobahní v mŕtvolnom tichu, vykope
z mozgu zopár spomienkových mŕtvol, exhumuje si myšlienky...a čím skôr
tresknime dverami mauzólea a založme petlicu. Adios!
Kdesi zavŕzgali pružiny gauča, ale to už,
stále popamäti, opatrne bruškami prstov dotýkajúc sa zvlhnutých tapiet na
stenách, kráčal hore schodmi, do svojej spálne.
Kľučka sa mu zdala skôr vlhká ako ľadová
a tlak otváraných dvier doniesol v protismere zápach zhranených
textílií. To bolelo. Takto to už nebol domov. Býval ním vôbec niekedy? Ten
okamih bol taký krátky, že začínal prechádzať do množiny ilúzie. A odtiaľ je
len na piaď k snu. Bol to sen? Bol to sen...
Prižmúril na chvíľu viečka a v ich
trasení skúšal zhmotniť jej hlas, vôňu, teplo a mäkkú poddajnosť, ktoré...
Zas zakopol. Ďalšie sprosté škatule.
S prapodivným hrmotom sa z tejto,
ktorú práve druhýkrát jedovato počastoval špičkou svojej topánky vlnivo
vykotúľalo akési dlhé čudo. Akoby sa to vyplazilo zo škatule. Na šnúrke, nie,
je to kábel, visiace maličké žiarovôčky, drkotajúce spiacimi hlavami o kartón svojej
provizórnej postele. Vianočné svetielka...
Čakal, že ho pichne pri srdci. Nedočkal sa.
Celý sval už od chvíle, čo prekročili tento prah bolel a viac bolesti dať
najavo nevedel.
Natiahol k nim prsty a opatrne,
snáď, aby ich neprebudil v ich imaginármom spánku, hoci ich čas sem zas
príde už o pár dní, ich nadvihol a pokúšal sa vložiť späť, odkiaľ
vypadli. Zadíval sa na dno škatule, vlastne to bol už vrch, kam ich pozorne
ukladal. Niečo biele. Ilúzia snehu.
Bola to obyčajná biela obáka. Veľký formát.
Nová, neopečiatkovaná, bez známky, iba... iba s krasopisne vypísanou
adresou.
Hoci v izbe bola tma, tak ako aj všade
inde, pouličné lampa plnila svoju sekundárnu funkciu a dodávala trochu
matného, poblednutého svetla aj do príbytku. Na mieste adresáta bolo napísané
jeho meno. To písmo poznal. Z počmáraných, poškrtaných písomiek,
z obrázkov na krajoch zošita, z nákupného zoznamu. Iba ona tak
smiešne vykrúcala niektoré písmenká a srdečne kašľala na sklom aj
predlohu, len aby sa zo slučiek ľahšie dali tvoriť...srdiečka.
Letmý úsmev nachvíľu mu zjemnil výraz
strhanej tváre, kým brušká prstov opatrne prechádzali po tých niekoľkých
písmenách, akoby sa obávali, že ich môžu navždy zotrieť.
Až teraz mu došlo. Je to jeho meno. Je to
obálka...pre neho.
Odtiahol dlaň, akoby ho poznanie popálilo.
Nepamätal si, že by od nej niekedy dostal
niečo v obálke. V takejto obálke...v tejto konkrétnej obálke.
Zaprel sa o palicu a ustúpil
o krok, celý nesvoj. Aby hneď zas pristúpil a nedočkavo siahol po
prekvapení, vysypúc z neho práve nanovo zahniezdené vianočné svetielka, čo
rozčarovane podopadávali, kde ktoré, držiac sa povinne za ruky, do kopy iných, sem uskladnených, odložených
„nepotrebných“ vecí. Podržal si ju ešte chvíľu pred očami, ale písmo zmizlo
v tme tieňa.
Už si ani neuvedomoval, čo činí. Podišiel
rovno k oknu, trochu poodhrnul záves a natrčil biely povrch svetlu.
Naozaj tam stálo jeho meno... Adam Gold. Nič viac a nič menej. Prevracal
ju, pomerne ťažkú na obyčajný list, a aj dosť hrubú, aj keď veľkého formátu, dnu bolo čosi menšie. Oveľa menšie. A nebol to list papiera...Len list.
Obálka bola zalepená. Pedantne, úhľadne.
Niekto si dal záležať, aby každá časť bola na svojom mieste, vyrovnaná,
neskrkvaná.
Neodolal.
Dotrhal jej telo a v rukách mu
zostalo vnútro.
Doslova...
V rukách sa mu začínala chvieť dobre
známa knižôčka, ktorá patrila dobre známej osobe na dobre známe účely.
Knižôčka, ktorá sa nepíše. Len sa vedie. A vie viac, ako by kto mohol
tušiť, vedieť či poznať z reálnych činov a skutkov.
Jej denníček...
Na schodoch sa ozvali kroky.
Kiež by to tak bola ona a šla zas
vlastným telom brániť svoje právo na súkromie, ako v tú noc, keď ho mal vo
svojich veľkých, ťažkých rukách jej otec a prišiel mu rovno, bohorovne
a právom rozbiť hubu za to, čo sa v ňom dočítal...
- Neuveríš, ale viem, čo sa tu deje. – vošiel
so šepotom Neal.
Nie, neuverí, že vie, čo sa v ňom práve
deje...
Ustúpil rýchlo od okna a zložil ruku
pozdĺž tela, aj tak sa nevyhol vyčítavému pohľadu, ani zrýchleným krokom syna
k oknu a ostražitému pohľadu dolu, do záhrady, či tam náhodou niekto
nestojí a nevidel jeho bláznivého otca v okne, ako niekam čumí a to
rovno si ešte odhrnúc záclonu, ktorá sa ešte stále vyrušená hýbala v rytme
vĺn prievanu.!
- Mäkne ti mozog?! To si rovno otvor okno
a začni hulákať do noci! – držal si dlaň prilepenú o čelo
a triasol neveriacky hlavou, čo to tu tento chlap stvára.
- Prepáč, neuvedomil som si...- pokorne
odpovedal, pevnejšie zabárajúc prsty do artefaktu, ktorého sa nemienil vzdať.
- Prečo tu driapeš veci? – zohol sa Neal po
zvyšky roztrhanej obálky.
- Prepáč... – začal znova, ale zahryzol si
radšej do jazyka, ochotný sa podrobiť ďalšej spŕške výčitiek.
- Musíme vypadnúť. Tento dom je plný zrejme
filmárskych rekvizít. Hotové externé štúdio. Káble, technika, koľaje... Asi si
ho prenajali a niečo tu idú točiť, alebo čo. Môžu tu byť každú chvíľu. Ak
im ho prenajala...- snažil sa dostať otcovi pod rameno a odsunúť ho nielen
od okna, ale rovno von z domu.
- Takže...takže si myslíš, že aj tá...tabuľa,
tá FOR SALE môže byť len filmárska rekvizita, povedzme? – pýtal sa zvedavo,
s nádejou, hľadal roztržito slová a zrazu, aj bez odpovede, sa mu ľahšie dýchalo.
Vedel to. Tušil. Nikdy by sa nebola vzdala
jeho daru. Milovala ho. Aj túto vilu. Bol to ich domov. Ich hniezdo. Ich život,
ktorý si naplánovali. Nikdy by sa jej nevzdala. Ona sa sem vráti...
A zrazu strih a pred očami mal
obraz zo zasneženého lesa...
domiceli
neviem čo bude ďalej ale teraz je to... zaujímavé...každopádne časť bola skvelá :)
OdpovedaťOdstrániťneviem, či je dobre alebo zle, že si z prvého čítania takmer nič nepamätám :D točenie seriálu si pamätám, ale už neviem či Bella fakt predáva tú vilu alebo nie... ja viem, dozviem sa, ale zatiaľ budem kričať ZRADA! Bella neser ma :D ...also, prečo som v tomto scenári Neal :D celkom sa mi páči, že Neal dostal viac charakteru a priestoru
OdpovedaťOdstrániť