Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 6. diel KVETY

Rumpelstiltskin

Temný závoj

6. diel

     - Preberá sa, otec, poď rýchlo, preberá sa! – ťahal ho Bae späť do domu, ale on ešte nebol dostatočne pripravený na stretnutie zoči-voči. Nie je ľahké odosobniť sa od niektorých skutkov a činov, napriek tomu, že sme obeti vzali pamäť. Triaslo sa mu celé vnútro a mal pocit, že to aj navonok vidno, preto iba zazrel na syna, ale z miesta sa nehol.

  Chlapec pristúpil k nemu a prosebne pozrel.

  - Pravda si to nerozmyslíš a neublížiš jej?! – spýtal sa bojazlivo.

  Zhrozil sa tej otázky, ale neodpovedal na ňu.

  - Chcem ťa ...ešte poprosiť, ocko, ...nečaruj už. Aspoň pred ňou nie. Chcem...teda bol by som rád, keby si myslela, že sme ako všetci ostatní...že...skúsime žiť normálne, ako...normálni ľudia. Prosím...- vložil mu ruku do suchej, chladnej, takmer odkrvenej dlane, čo ju doteraz stískal v pästi, aby sa trochu upokojil.

  Zovrel tú synovu, mäkkú a teplú a vážne prikývol. Skúsiť môže...

  Bae sa vrátil do izbice sám.

  Ležala s očami dokorán. S očami, v ktorých doslova plávala dokonalá amnézia. Po chvíli zodvihla dlaň a obzerala si prsty po jednom, akoby aj tie videla po prvýkrát v živote. Dotkla sa látky blúzky, pošúchala ju medzi prstami, priložila zápästie, na ktoré predtým dýchla, k nosu a privoňala si. „Takže oknom z prípadného opojenia alkoholom to nebude...“ preblesklo jej dokonale čistou hlavou.

  Skrátka sa nespoznávala. Nespoznávala sa! Ako to?! Nič...vymleté, vyzametané... Čistá podlaha. Svoje telo, svoj pach, odev, miesto, kde je, postavenie, dokonca si nedokázala spomenúť ani na svoje meno....blúdila po hradách domu, až narazila na usmiateho chlapca.

 Má jej byť povedomý? Tak prečo nie je?

 Za chlapcom, usmiatym ako sedmokráska v jarnom slniečku, sa zjavila ďalšia postava. Muž v strednom veku. Kamenná tvár. Ostré črty. Hľadí na ňu, doslova si ju obzerá, ako...Ako?!

  Jediné, čo ju napadlo, bolo sa posadiť a trochu usmiať. Pripadala si však totálne trápne. Nemožne. Nesvojprávne. Ako kus inventáru izby, ktorý sem akosi nepatrí, alebo patrí a nie je si toho vôbec, ale vôbec vedomý. Kus nábytku. Stôl. Stolička, matrac...matrac nie! Tento muž nevyzerá ako jej manžel a chlapec ako syn. Muž, zapierajúci sa o chlapcove ramená je už tak trochu pre ňu starý, alebo skôr ona pre neho mladá a...nie, syna určite mať nemôže... musela by rodiť v desiatich...

  Bae pocítil otcove ruky na pleciach, aj tlak, akoby v ňom hľadal silu, aby to ustál. Cítil, ako veľmi sa musí ovládať. Svoju príslovečnú prchkosť a nevraživosť voči cudzím ľuďom, ženám obzvlášť a bol mu za to vďačný.

  Netušil, že jeho otec nehľadí na neznámu ženu...

  - Ocko, povieme jej to? – natočil na muža nad sebou hlavu a očakával kladnú odpoveď.

   Vlastne neočakával, spustil aj bez odobrenia.

  - My sme ťa zachránili! ...keď...keď...ťa asi prepadli strašní, zákerní krvilační zbojníci! – vystrelil ruku, akoby v nej ešte stále držal meč, ktorým ju hrdinsky bránil.

  Načiahla sa za tou rukou, dotkla sa jej a pritiahla si chlapca k sebe.

  S bázňou sa opatrne vedľa nej posadil, nechal ju, nech si ho obzrie, aj nech ho potľapká po pleciach. Hrdo pozrel na otca.

  „Vidíš! Ona ma nehladká po hlave ako malého chlapčeka, ona ma pobúchala po pleci, ako to robia veľkí rytieri!“ – nafúkol sa pyšne a začervenal k tomu, lebo žena vedľa neho mu práve na líce prilepila bozk.

  Vstala a obdobne sa zrejme chcela poďakovať aj druhému z mužov, lebo natiahla k nemu obe ruky. Ten však od hrôzy zrozpačitel a radšej zašibrinkoval obranne rukami a zahájil rýchly, zbabelý ústup.

  - Iste si vyhladla ...aj vysmädla ...aj musíš veľa oddychovať. Idem niečo pripraviť a...nebolí ťa, náhodou, niečo?! ...Zašiel by som po nejakú masť...a bylinky...suším ich na pôjde...pôjde...pôjde...Pôjdem! – zvrtol sa a zmizol zas von.

  - Musíš mu prepáčiť. Odkedy umrela mama, niekedy sa správa ako totálny blázon. Ale je to dobrý človek. Naozaj...Aj keď...niekedy o ňom hovoria všeličo...ľudia. Zlí ľudia. Never im. Ani ja im neverím! Ľúbim ho. Je to môj ocko. – snažil sa jej vysvetliť. – Keď chceš, môžeš pobozkať zas mňa. Na druhé líce. Keď chceš... – zmraštil od hrôzy tvár a radšej prižmúril oči. Takáto obeta kvôli otcovi...

  Usmiala sa zas.

  - Určite ste obaja dobrí ľudia, keď ste ma zachránili. Zrejme ma tí...zbojníci, ako hovoríš, museli riadne udrieť do hlavy, lebo...skrátka si neviem na nič spomenúť. – nadvihla a zas spustila plecia.

  Bae sa takmer potešil.

  - To je výborné! ...teda...to nie je dobré, ale môžeš u nás zostať, dokedy chceš...teda dokedy sa ti nevráti rozum...teda hlava...teda pamäť a ty si nespomenieš, kto si a kde bývaš! Pravda s nami zostaneš?! Prosím, prosím...- zopäl ruky a šúchal ich jednu o druhú.

  Zatvárila sa trochu nerozhodne.

   - Naozaj neviem, kam by som šla...Bola by som vám vďačná a zaviazaná...Len, či aj tvoj otec ... s tým bude súhlasiť? – pozrela smerom k dverám.

  - To je jasné! Niesol ťa sem na rukách celú cestu!...z lesa...asi...určite...- začal sa strácať vo svojej rozprávke chlapec.

  To sa už dvere opäť pootvorili a v nich stál Rumpel s hrsťou akejsi dokrkvanej nepôvabnej buriny.

  Bae sa zas zahanbil aj za neho. „Toto má byť kytička?! Pre ženu?!“ pomyslel si sklamaný otcovou nemožnosťou.

  - Uvarím nám čaj! – opravil rázne jeho myšlienkové pochody.

  - Urobím to ja ...a rada! vyskočila Belle a ponúkla sa, oboma rukami oblapiac jeho dlaň plnú čerstvej mäty a materinej dúšky, pritiahnuc si ju k tvári, aby sa nasýtila ich opojnou vôňou.

  Neustál to. Vymrštil  ruku, takmer jej vraziac do nosa a bylinky sa rozleteli po celej izbe.

  - Čo si to dovoľuješ?! Vyprosujem si, aby sa ma niekto len tak mírnix-dírnix dotýkal! – začal z ničoho nič ziapať, neuvedomujúc si, že tým vystraší nielen syna, ale aj hosťa.

  Neskoro.

domiceli

 

 

Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 5. diel PRINCEZNÁ

Rumpelstiltskin

Temný závoj

5. diel

     Napriek bielemu dňu bolo pred zámkom ticho. Stál obďaleč, dosť od ruky cestám i  najbližším dedinským obydliam. Čas na dodávku produktov do kuchyne bol už preč a ten druhý, keď z paláca odchádzali poslední nájomní robotníci a pomocnice, zasa ešte ďaleko.

  Nervózne sa prechádzal popred dvihnutý padací most a hoci by sa rád, pritajený a zneviditeľnený pozrel do niektorých komnát starého zámku, kde v poslednom čase často zavítaval, teraz tu bol z iných pohnútok. Temných. Vražedných.

  Ale aspoň na okamih sa zadíval smerom k oknám v krídle, kde bola jej spálňa, či ju aspoň úchytkom nezazrie. Márne. Okenice boli privreté, okná zaclonené. Temné, temnejšie ako jeho úmysly.

  Prekliata povinnosť! To je tak, keď si nechá diktovať od decka...Aj keď ho nadovšetko miluje. Už nikdy! Musí byť opatrný. Syna treba ochrániť pred rečami, skutkami aj fámami, čo sa o ňom začínali nebezpečne šíriť a na väčšine z nich bolo nie za necht pravdy, ale skutočnosť bola ešte niekoľkokrát horšia, ako oné riadne aj tak prikrášlené klebety. Jemu to vyhovovalo, ale Bae bol precitlivelý, zraniteľný...Bál sa, aby ho náhodou nestratil. Musí sa krotiť.

 Nie, teraz sa krotiť nebude! Zapraskal niekoľkokrát prstami a vyhrnul si rukáv na plášti, pripravený vytrhnúť tej úbožiačke srdce, len čo sa mu dostane pod ruku. A trochu sa s ním ešte pohrať, s jej bolesťou, útrapami, kým ho definitívne nezmení na popol. Škoda, že z nej spravil hluchonemú. Nebude si môcť do sýta vychutnať jej stonanie a prosby o zmilovanie...

  V diaľke sa ozval dupot štvaného zvera. Pokojne založil ruky za chrbát a vypol sa, vediac, že nebude kričať, lebo...nemôže.

  Pár metrov od neho ho zbadala a pokúsila sa zmeniť smer. Kôň však už bol dávno v moci jeho pohľadu, priťahovaný priam magickou silou, ktorej sa nedalo odolať a ani sa jej brániť, márne ho bodala ostrohami a drsne zabárala zubadlo postroja do jeho vyvrátenej tlamy.

  Skúsila sa zviesť z neho, riskujúc škaredý pád. Dopadla celkom dobre, ale zostala v prachu na zemi pod haldou svojich sukní.

  Pomaly k nej prikročil, znehybniac radšej rozrušené zviera, aby ju udupalo až potom, ako si ju podá on. Nešťastná náhoda sa pri objasňovaní tejto vskutku "nešťastnej náhody" bude pre pozostalých hodiť.

  Trhol jej ramenom, otočil ju tvárou k sebe a dlaň už dopoly zaborená v jej hrudi zmeravela.

  - Belle! – vyšlo mu z úst.

  Tie jej nemé zostali len pootvorené a oči s hrôzou smerovali k jeho kŕčovito zovretej dlani, skoro po zápästie vnorenej v jej hrudi.

  Cítila to priveľmi jasne. Dotýkal sa  už srdca. Stačil maličký pohyb, maličký vynaložený tlak a...

  Nedokázal to. Slúžku by zabil poľahky, bez emócií, bez výčitiek svedomia, ale...toto bola ONA...jediná žena, ku ktorej ho niečo tajomne priťahovalo, hoci ona sama pred ním cúvala, z očí jej šiel strach až hrôza a keby môže, celkom iste  kričí o ratu.

  Ju nedokáže len tak zabiť...

  Vytiahol ruku a mávol nad ňou. Upadla do bezvedomia.

  Chvíľu sa na ňu bezradne díval, váhajúc, či ju prenesie do jej komnaty, alebo...

  Presne tak! Alebo...

  - Je rozhodnuté, kráska...chcel som ísť na teba podobrotky, pomaličky, ale ...sama si si na vine. Teraz pekne pôjdeš so mnou. Hneď a zaraz! Nebudú nijaké zdvorilostné návštevy a úskoky so získavaním si tvojho srdca... - pousmial sa, ako dobre  mu osud rozohral partiu, na ktorú sa už dlhší čas strojil a len váhal, ako, ktorou cestou, akým spôsobom sa mu podarí...získať si ju. Krásku.

  Urobil ešte pár nenápadných ťahov nad meravou dievčinou, kým si ju nabral do náručia a zmizol s jej bezvládnym telom v červenkastom dyme.

  Bae sa nestačil diviť, vidiac otca, ako sa chrbtom tlačí do dvier. Až keď sa pootočil a v jeho náručí zazrel slúžku, ktorú pred pár hodinami vyhodili, skoro mu zabehlo. Obával sa, že ju predsa len zabil a teraz sa ide zbaviť tela... „Ale...  u nich doma?!“ – nešlo mu veľmi do hlavy.

  Jeho otec však prešiel k ich lôžku a pomaličky ju uložil naň, poodstúpiac o pár krokov.

  - Nazabil si ju, však? – spýtal sa ticho, keď si stal vedľa neho.

  Zakýval záporne hlavou.

 - Bude naším väzňom? – skúsil s obavami, nevediac si predstaviť, ako ju budú strážiť, aby ich nevyzradila.

  Opäť záporne zakýval hlavou.

  - Budeme mať hluchú a nemú slúžku? – nevzdával to Bae, nedočkajúc sa zatiaľ nijakej odpovede.

  Len záporné krútenie hlavou.

  Pozrel sa smerom na syna a na krásku v jeho posteli, nevediac zrazu, kam z konopí.

  - Bude u nás ...bývať. – vyriekol napokon. – Hlas aj sluch som jej vrátil, ale...musel som jej vziať pamäť. Keď sa preberie, nebude vedieť, kto je, ani kde je...- pokračoval v práve vymyslenom pláne.

  - To je úžasné, otec! – zasvietili Bae oči. – Povieme jej, že je princezná, ktorú napadli zbojníci a my dvaja sme ju po urputnom boji s nimi zachránili! ...a ...a kým nájdeme jej pravú rodinu, môže u nás bývať...a môže nám občas navariť a upratať! – vyškeril sa chlapec ako vlašský oriešok.

  - Nemyslím si, že je to dobrý nápad...- skúsil mu priveľmi ružovo zafarbenú fantáziu rýchlo rozfúkať.

  - Máš pravdu, princezné nevaria a nič nerobia...- pritakal mu.

  Pozrel na syna takmer nešťastne.

  - Nemyslím si, že je to dobrý nápad s tou princeznou... Dobre, môžeme jej nahovoriť, že sme ju zachránili...niekde v lese, ale nič viac! Jasné, Bae?! – zdvihol prst a Bae spokojný, že dievča je živé a navyše u nich aj zostane, mu podal ruku.

  Spečatené...

domiceli

Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 4. diel SLÚŽKA

Rumpelstiltskin

Temný závoj

4. diel

     Poodchýlené dvere na kuchyni sa opatrne privreli a dievča za nimi zalapalo do dychu. Márne sa obzerala, kadiaľ by čo najrýchlejšie ušla z tohto domu hrôzy. Okienko v kutici, skôr len v kuchynskom kúte bolo maličké, sotva osvetľovalo police plné kadejakého nesúrodého harampádia, od najjednoduchších drevených misiek, cez medené kotlíky až k cínovým, dokonca aj strieborným misiam s filigránskym zdobením, aj vykladané polodrahokamami sa tu našli. Vyzeralo to tu  skôr ako brloh Alibabu a jeho zbojníkov, než kuchyňa. A slová, čo práve začula, jej teóriu tiež potvrdzovali.

  „Kam som sa to dostala...kam ?!“ uvedomovala si s hrôzou, že jej bláznivé dobrodružstvo v snahe pomôcť nejakej zúfalej úbožiačke, čo za ňou prišla s prosbou, týkajúcou sa jej zmiznutej vnučky, začína naberať hrôzostrašné rozmery.

  Ešte raz čo najtichšie poodchýlila dvere a jedným očkom nazrela, čo sa deje v izbici, keď tak náhle hlasy v nej  stíchli. Vidiac oboch domácich v objatí, odpadol jej kameň zo srdca, ale tak nešťastne, že zas zavadila o nejakú kôpku a tá sa jej zosypala na dlážku, lomoziac ako najatá.

  Muž sa odlepil od chlapca a ešte niekoľkokrát mu prešiel rukou po strapatej hlave. Začujúc hurhaj  z kuchyne, prevrátil očami a takmer pokojne, ale patrične ironicky precedil pomedzi zuby.

  - Vyhoď ju, prosím ťa sám, synku, lebo ak sa ja otočím...- radšej ani nedopovedal a uvoľnil mladému cestu.

  Vrátil sa k stolu a prstami sa dotkol vrchnáčika škatuľky na prstienok, ktorý už čochvíľa dokončí. Ak ho nebudú iritovať kadejaké nepríjemné, bubienky trhajúce zvuky z kuchyne po grambľavých slúžkach.

  „To je nápad!“ skrsla mu v mozgu šialená myšlienka. „Bubienky trhajúce!“

  Počkal si, kým Bae vybaví výpoveď pre novú, sotva dnes ráno najatú slúžtičku, a keď sa dvere opäť otvorili a Bae ťahal z nich dievčinu s tvárou v zástere, čo usedavo bedákala, aby ukázal otcovi, aká je nešťastná, že prišla o službu, luskol dvakrát prstami a spokojne založil ruky pod bradu, zaprúc sa na lakťoch a s úsmevom ju vyprevádzal pohľadom k vchodovým dverám.

 Bae vidiac, že otec čaruje, zamračil sa a pohliadol na dievča. Zostalo však živé a to mu stačilo. Už ho prešiel nápad, aby otca prehovoril, nech si ju nechajú, kým nenájdu...mamu.

  - Nehnevaj sa na nás. Otec nemá rád nešikovné a tebe to veľmi v kuchyni nešlo. – skúsil sa jej na prahu ospravedlniť.

  Ju však zaujímalo len to, že je na čerstvom vzduchu, kožu má na mieste a v celku a môže sa dokonca aj zhlboka nadýchnuť. Utrela tvár od fiktívnych sĺz, čo si v rýchlosti nafŕkala na tvár z vedra na umývanie riadu, neriešiac, čo všetko tam pláva a s úsmevom sa otočila ku chlapcovi.

  Otvárali a zatvárali sa mu ústa a pôsobil veľmi smiešne.

   Jemu sa však smiešna zdala ona, vzhľadom k tomu, že sa o nej neveľmi pochvalne vyjadroval a ona sa prihlúplo usmievala, vyzerajúc, akoby ho chcela pohladiť.

  Nemýlil sa. Vystrela ruku a prešla mu pozdĺž líca, smiešne vykrútiac perami, akoby čosi aj vravela.

  Až teraz sa prestala usmievať. Nielenže nič nepočula, ale ani nič nemohla povedať. Bola skrátka hluchonemá!

  Bae zacúval dovnútra, nechajúc chuderku skúšať svoje hrdlo, či sa predsa len z neho niečo neozve a s vykrivenými perami zazrel na stále spokojne sa tváriaceho otca.

  - Prečo si jej to urobil?! – ukázal smerom von.

  - Čo chceš, Bae?! Nezabil som ju! ...zatiaľ. Len...pochop ma...iste počula tvoje obvinenia a ja nemôžem dopustiť, aby sa šla sťažovať niekde na zámok a po nás dvoch si potom  prišli vojaci a chceli nás uvrhnúť do temnice a ja by som ich musel do jedného skántriť...len si predstav, toľko zmárnených ľudských  životov! - začal vykladať a živšie gestikulovať rukami, skôr afektovať a preháňať.

  Bae záporne zakýval hlavou a nahnevaný vystrelil zas von.

  Videl ju odchádzať, už v diaľke, s hlavou sklonenou, pridŕžajúc si hrubé sukne. Najradšej by sa za ňou rozbehol a za všetko sa jej ospravedlnil a poprosil ju o odpustenie, lenže...ako?! Keď bola hluchá...a nemá...

  Skôr než sklamaný vošiel dnu, všimol si, že dievča v jednom okamihu kdesi za rohom zmizlo a o chvíľu sa spoza jedného domu vynoril kôň s jazdkyňou v plášti, spod ktorého trčali sukne, čo si pred chvíľou držala ich slúžka. Kôň mal skutočne namierené smerom k zámku...

  - Otec, otec...mal si pravdu! Šla na zámok! Prídu vojaci! ...mala  koňa...čo ak vie písať! Všetko im prezradí...- zúfalo vtrhol dnu a vrhol sa rovno k otcovi.

  Rumpel sa zamračil, ale na diaľku zabíjať nevedel.

  - Vidíš! ...kam nás dovedie tvoje naivné ľudomilstvo?! Odjakživa tvrdím, že títo ničomníci sú všetko zradcovia, čo nám chcú iba ublížiť! Mal som jej srdce vytrhnúť už pri prvej rozbitej šálke a šmariť ho do pomyjí! ...teraz môže byť už neskoro...idem za ňou! – vystrelil spoza stola, zahalil sa do dymu a čo chvíľa už stál pred palácovou bránou, netrpezlivo očakávajúc jazdca, o ktorom vravel jeho syn.

domiceli

Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 3. diel ŠKATUĽKA

Rumpelstiltskin

Temný závoj

3. diel

     Opatrne a s patričnou úľubou, natáčal v rukách, rôznymi smermi, podľa potreby, neveľkú drevenú platničku a ostrým rydlom dolaďoval posledné detaily na jednej jej strane. Akúsi filigránsku, pracne vyrezávanú výzdobu s priam fantastickými ornamentmi, napodobňujúc konáriky, lístočky, lupienky, divne pokrútené, vyrašené spod jeho prstov na maličkej parcele, sotva schovateľnej v dlani...

  V bruškách  už mal desiatky záderov, kde-tu rezná rana, či niektorý z nástrojov, čo sa cestou drevom vymkol spod kontroly, zanechal mu tam svoj podpis. Ignoroval bolesť aj hojenie rán. Nežne fúkal akurát do platničky, alebo ju opatrne oprašoval najmenším z prstov od stružliniek a skúšal jej hladkosť, kým nebol úplne spokojný.

  Chvíľami, hladkajúc niektorý z práve dokončených, pedantne vyhladených  výbežkov, zatvoril oči a predstavoval si iste niečo krásne, jemné a rovnako hladké, keďže sa mu riasy chveli spolu s kútikmi úst a prstom, prechádzajúcim hore-dolu po práve dovyrezávanom lupienku.

  Bae ho zaujato pozoroval, napchávajúc sa čerstvým, dievčinou z dediny, čo im občas prichádzali vypomôcť do domácnosti, práve prineseným chlebom. Trochu sa čudoval, čo to otec stvára, aj ako smiešne občas pri tom vyzerá. Aj sa čudoval, prečo práve tu nepoužije niektoré zo svojich kúziel a namiesto toho občas zasŕka od bolesti, niekedy sa zas zamračí a skriví nevôľou tvár, aby ju zas vyrovnával a na miniatúrku v dlani sa záhadne neusmieval. Celé hodiny, dokonca celé dni...

  Rád pozoroval otca pri práci. Pred kolovrátkom, pri opravách súčiastok do neho, ale toto nevyzeralo ako praslen, vreteno či čokoľvek iné, súvisiace s pradením...dokonca už tých pár dní koleso ani len raz nepočul klokotať.

  Vytrhol z krajca ešte riadny kus chutnej striedky, napchal si ho do úst a pomaly sa vyšuchol z lavice,  obíduc stôl, stal si nad otcove plece na špičky a nakúkal.

  - Páči sa ti, synu?! – spýtal sa ticho, cítiac jeho uprený pohľad.

  - Hm...Je krajšia, ako tá predtým...- odpovedal, prehltnúc priveľké sústo naraz.

  Rydlo sa mu vyšmyklo a zabodlo pod necht.

  Otočil sa celým telom na syna a pohliadol mu uprene do tváre.

  - Nehovoril som o slúžke! – strčil štípajúci necht do úst a pokýval záporne hlavou, oľutujúc, že vôbec začal rozhovor, lebo Bae mal už hlavu zas smutne sklonenú, očividne nesvoj, že otca zrejme zas rozhneval.

  Zamrzelo ho to, ale nedokázal sa už kontrolovať a ovládať svoj hnev.

  - Mne to tak pripadá, akoby ti na nich v poslednom čase nejako záležalo! Nie je jedno, aká sa tu motá?! Krásna, škapa, chudá, tučná...je to predsa...slúžka...obyčajná slúžka! Pochop to! Môžeme si ich konečne dovoliť, tak ich aj máme! Ako všetci tí boháči!... – nechápal stále  synove pohnútky hodnotiť jeho výber pomocníc do domácnosti.

  - Striedajú sa prirýchlo, otec. Nestíham si na ne ani zvyknúť a.... Už by som...- skúsil sa obhajovať Bae.

  Rumpel vyskočil na rovné nohy, takmer vyvaliac lavicu a s hrmotom odložil prácu z rúk na stôl, zaprúc sa dlaňami oň. Zhlboka sa nadýchol.

  - Boli zvedavé, klebetné, ufrfľané! Všetky doteraz! Do jednej! Neznášam ženy...nie takéto! Ničotné, zbytočné, čo iba zavadzajú a...-

  Skôr než dohovoril, z kuchyne sa ozval lomoz, čo dievčina práve čosi pustila z rúk a rozbila.

  Ukázal na dvere tým smerom.

  - No, prosím! Ďalšia nešika! Je „krajšia, ako tá predtým“...- odcitoval syna, - ...ale ako vidíš, zas raz nemehlo! ...ale ja s ňou už zatočím! Nič iné si ani nezaslúži! – vystrelil smerom do kuchyne.

 - Otec! – nabral syn odvahu zastaviť ho, predstaviac si, že dievča zas zmizne, ako tie pred ním bez stopy a dedina si bude zas pošuškávať a žiadna k nim do služby zas dlho nepríde. Aj táto sa tu zjavila až po dlhých týždňoch, keď už v dome nebolo kúta s kôpkami prachu a zápach neumytých riadov a špinavého oblečenia zamoroval chalupu i dvor.

  Stihol ho ešte chytiť za kabát a pristaviť.

  - Nechcem si zvykať na stále nové a nové tváre, čo si nevedia zapamätať ani moje meno, ani kde máme uložené košele a riady. ...Čo sa mne aj tebe vyhýbajú a nič nevravia, ani sa neusmejú, ani si nespievajú...len sa boja! ...Prosím, prosím ťa, otec, neubližuj im už, nezabíjaj ich, prosím...! - skoro kričal, zadrapený do hrubej látky.

  Zhrozený počúval jeho obvinenia. Odkiaľ to všetko vie?! Kto mu to prezradil?!...Domnieval sa, že je opatrný a obozretný, čo sa syna týka, pri odstraňovaní tých ničomníc...Zrejme sa mýlil.

  - Každá z nich ma alebo okradla o zlatú priadzu, alebo škaredo ohovárala v dedine, alebo sa opovážila mi protirečiť...alebo videla niečo, čo vidieť nemala! – skúšal sa tiež obhajovať, ale výraz tváre chudáka Bae vravel za všetko. Miešala sa v ňom nenávisť a strach. Nenávisť k nemu a strach...tiež z neho.

  Roztržito kyvkal hlavou, vážne premýšľajúc, ako sa zachovať.

  Zrak mu padol na takmer dokončenú platničku pod rydlom v strede stola. Čosi zvnútra mu prešlo srdcom ako vánok a zmäkol.

  - Bae, čo by si povedal, keby...keby k nám už nechodia dievky z dediny na výpomoc, ale...no, vieš...ako by som to povedal...nechýba ti...niekto...? – skúsil stúpiť na tenký ľad a čo najmilšie sa na syna pozrieť.

  Bae sa díval stále rovnako. „O čom to otec hovorí?!“

  Po chvíli mu doplo.

  - ...ako mama?...Myslíš...niekoho, kto tu bude bývať s nami ...a robiť nám raňajky a stlať postele ...a dá mi vybrať si, čo by som chcel k obedu ...a poobede sa pôjdeme prejsť von a ...večer mi povie rozprávku na dobrú noc ...a bude sa stále usmievať, hladkať ma po vlasoch ...a bude voňať jabĺčkami a kvetmi z lúky, čo jej každý večer prinesieš, keď prídeš z práce? – skúsil pomaly skladať indície pojmu „mama“ prekvapený chlapec.

  Počúval ho s otvorenými očami a spodná pera sa mu začínala triasť. Ani netušil, že si toľko pamätá z útleho detstva...

  Sám už dávno, dávno zabudol...

  - Chýba...ti? – zašepkal a privinul si syna konečne na hruď, čo chlapec už hodnú chvíľu očakával.

  Pokojne sa teraz rozplakal šťastný, že poslednú dievčinu zrejme zachránil od istej smrti a ktovie...otec je v poslednom čase akýsi zvláštny...

domiceli

Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 2. diel SNUBNÝ PRSTIENOK...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

2. diel

Snubný prstienok

     Ešte takmer spala. Bytostne neznášala všetky tieto ranné rituály s prebúdzaním, ustrojovaním, obliekaním, bohoslužbami za svitania, keď ešte Boh iste ani netuší, či vôbec požehná aj tento deň, alebo svet tým včerajším bezodkladne ruší, kedy je od večere ďaleko a k raňajkám ešte ďalej.

  S hlavou odvisnutou na hrudi, snažila sa udržať viečka ešte zatvorené a spomenúť si na posledný sen, aby z neho aspoň nejakú tú ilúziu, o ktorej bude v prítmí kaplnky tajne snívať a prípadne sa do nej štylizovať, zachránila, kým vhupne do nevďačnej chladnej reality.

  Vzadu za jej chrbtom sa upotená komorná mordovala s jej šnurovačkou, nadávajúc v duchu na lakomstvo pánov, čo takmer dospelú slečnu silou-mocou chcú ešte pár rokov sťahovať do korzetu pre trinásťročnú sopľaňu, akoby si nevšimli, že mladá má už aj prsia a tie sú nielen „krv a mlieko“ a aj patričná dávka mäsa a tuku, a to sa neohybným kosticiam, kedysi spokojne na hrudi vyrovnaným ako piliere, vôbec nepáči.

  Nechala sa pokorne trhať raz na jednu, raz na druhú stranu, stískajúc sa iba o lakte, aby sa nezosypala.

  Trmácanie na chvíľu ustalo a zmenilo intenzitu aj celkový spôsob, ktorý poznala a od prvej po poslednú slučku akceptovala, aby bola ako šľachtičná patrične pripravená reprezentovať svoj stav na verejnosti.

  Povzdychla, hoci sťahovanie bolo miernejšie, aj akési ohľaduplnejšie, dokonca sa jej zdalo, že ju slúžka pozorne uhládza kdesi v páse.

   Zažmurkala a pohliadla pred seba do veľkého oválneho zrkadla.

  Videla iba seba. Kosticami vytlačené prsia s od zimy ešte napnutým, husou kožou posiatym povrchom, šikmo skosený pás, tak do dvoch dlaní...

  Od hrôzy otvorila ústa. Dlane, čo sa na ňom v tej chvíli v zrkadle zobrazili, nepatrili bucľatej komornej, ale...

  Chcela sa prudko zvrtnúť, ale postava za ňou ju pridobre držala napnutú na dvoch šnúrach korzetu, obratne prichytených medzi prstami, ako postroje koňa. Aj sa tak cítila, ako kobyla, s práve založeným zubadlom, čo jej znemožňoval slobodný pohyb.

  Nahla sa aspoň nabok a úchytkom zachytila divného človiečika s vypúlenými očami,  vyžívajúceho sa v útlosti jej pásu a fascinovaného oblinami ramien, kam si dovolil, takmer sa zalizujúc, pomaličky postúpiť.

  Nestaral sa, že ho sparalizovaná pozoruje. Až keď tlmene vykríkla, trochu sa otriasol a zabodol teraz už prižmúrené oči do tých jej zhrozených.

  - Niečo sa ti nepáči, drahá...?!  Uznaj...je to priveľmi komplikované, takéto tieto vaše ženské taľafatky. – silno stiahol obe šnúry smerom od jej tela, až jej takmer vyrazilo dych. - ... daj mi trochu času, nech si to môžem v pokoji obzrieť, aby som sa priučil...- prevliekol konce do ďalšej slučky z jednej i druhej strany, obratne prekrížil, narovnajúc ich v strede, s úľubou sa pokochajúc nad svojou šikovnosťou a obratnosťou a opäť nemilosrdne trhol do bokov, až takmer nadskočila na špičky. - U mňa doma nemám totiž služobníctvo a hoci ani ja nie som povinovatý ti takéto služby v budúcnosti sprostredkúvať, asi to budem robiť rád...- drzo jej bruškami prstov, stále ťahajúcimi lesklú stuhu šnurovačky, prešiel po nahom pleci a skúsil zísť nižšie, hoci to znamenalo mierny výstup...

  Konečne sa spamätala a prudko otočila, cúvnuc obranne o krok. Neobratne však vrazila do zrkadla, to sa zapotácalo a ako odmäkom poškodený tenký ľad od vrchného okraja začalo pukať. Jeho žilky sa rýchlo rozvetvovali a kým sa spamätala, vyprskli kusy skla do priestoru, ledva si stihla zakryť tvár, aby jej neublížili.

  - Toľká škoda, toľká škoda...tssc...tscc...tsccc...- ozvalo sa vedľa nej a jeho ukazovák kreslil čiaru po jej paži, od lakťa k zápästiu.

 Keď vykukla spoza dlaní videla, ako má prst od krvi a špičkou ostrého jazyka ho práve slastne oblizuje.

  - Sladká...Moja priateľka by ju možno ocenila. – utrel zvyšok do klopy vesty. – Ja nie. Pre mňa si len pokazila dokonalosť vzácneho artefaktu...- pokýval hlavou.

  S hrôzou sa pozrela na zničené pravé benátske zrkadlo pod svojimi nohami.

  - Hlupaňa! – s opovrhnutím vyštekol a jediným pohybom pozbieral čriepky, tie sa ešte vo vzduchu zacelili a prilepili do rámu, akoby sa nič nebolo bývalo ani stalo.

  Až na jeden.

  Drsne jej chytil poranenú ruku, bolesť ktorej v šoku ani necítila, natočil ju a z kože jej nechtami druhej opatrne vybral úlomok zrkadla, fúknutím usušiac stále krvácajúcu ranku.

  - Tento artefakt som myslel. – natočil jej ruku a vtisol na končeky prstov letmý bozk, nespúšťajúc z nej zrak.

  Iba lapala po dychu.

  Už si ju nevšímal. Díval sa na úlomok, kýval čudne strapatou hlavou, vyškierajúc sa pokazenými zubami naň, ako na vzácnosť.

  - Nevrátim ho do zrkadla...- pohliadol na čiernu, temnú dierku vo vzácnom zrkadle, ktoré akoby niekto práve prestrelil. – Spravím ti z neho... – zahľadel sa pozorne na čriepok. -  ...povedzme...snubný prsteň! Bude ako pravý diamant, s tým rozdielom, že jeho moc a tým aj teba, budem mať v rukách ja...kým on si naveky bude hovieť na tej tvojej...Kráska! - rozrehotal sa úplne šialene, až si musela ruky priložiť k ušiam a silne zatvoriť oči.

  Takto ju našla komorná.

  - Jémine,... nemohli ste vydržať, milosťslečinka?! Čo sa mi tu zvíjate?!...Celé sa to zas rozviazalo! Šak ja som si len po háčik musela odbehnúť, lebo sa jeden vykýval...a ešte aj zrkadlo ste mi zaprasili... – napľula si na rožok fertuchy a pokúšala sa zo zrkadla zmazať čudnú čiernu škvrnku.

  Márne.

  Poblednutá sa na ňu dívala a bola by dala čokoľvek za to, aby zmizla pod drsným šúchaním slúžky.

  Márne...

domiceli

RUMBELLE - Gombíková (spomienková)

Nie, nie, nie, žiaden nový FF zatiaľ nečakajte, mám tvorivú krízu...

Ale vidiac tú inváziu ukážok z najnovšej časti, týkajúcu sa kultového tanca Krásky a Zvieraťa, som kdesi v archíve vyhrabala jednu svoju staršiu časť a...

...prečítajte si ju znova, prosím...

Preneste sa do Storybrooku, kde pán Gold, konečne našiel Belle, ale ona ho zatiaľ nespoznáva...a odmieta.

 (prekopaná kapitola z FF Obchodné tajomstvá II)

27.4.2013

teraz jednodielovka...

Gombíková

     Bral po jednom miniatúrne gombíky do prstov a prevliekal ich cez zlaté krútené slučky. Pôvodne secesný model, rokmi niekoľkokrát prerábaný,  najmä skracovaný. Miniatúrne ručne vyšívané bizarné rastlinné vzory sa krútili okolo všitých polodrahokamov ako detailná výšivka celého výstrihu a zapínania, všetko decentne tón v tóne, takmer neviditeľné a predsa stále vyrážali dych svojou prepracovanosťou.

  Jemu v tejto chvíli vyrážali dych iné detaily. Trochu ľutoval, že skoro po pás sa už dokázala pozapínať sama. To stúpanie hlboko spod chrbta smerom k driekovej preliačine dráždilo jeho fantáziu. Aj mal hriešny nápad oklamať ju, že vynechala nejaký ten gombíček, že to musí rozopnúť a znova pozapínať, len odvaha na takýto manéver mu chýbala a riziko, že by to vzdala úplne, bolo priveľké.

   Niekoľko minút  jej trvalo, kým prešľapujúc medzi verajami vysúkala zo seba prosbu, aby jej pomohol...s obliekaním.

  Vykročila opatrnými pohybmi, akoby obchádzala po koberci narozkladané, aj vánkom sa aktivujúce prinamenšom nášľapné míny. Všetko však len preto, aby jej šaty neskĺzli z ramien, nezachytené zatiaľ do siete gombíkového zapínania, na ktoré, hocako bola obratná,  nedočiahla.

  Ťažko povedať, komu sa ruky triasli viac. Či jej, držiacej si už riadnu chvíľu na hlave bohatú korunu vlasov, aby jej nezakrývali zložité zapínanie, alebo jemu, ktorý by si nikdy nebol pomyslel, že obliekanie ženy môže byť také vzrušujúce. Tomu, čo dostal patent na zips, by mali vystreliť mozog. Ako len mohol generácie mužov pripraviť o takéto niečo...

   Gombíkov, vlastne len gombíčkov, miniatúrnych korálok obalených v látke, z ktorej boli celé šaty, bolo nad sebou nahusto poprišívaných snáď tisíc. Jeden vedľa druhého pýtajúci sa každý do vlastnej slučky tiahli sa celým chrbtom a nútili prsty jemne sa dotýkať milimeter po milimetri kože, ktorú mali skryť, lebo medzera bola dosť veľká na to, aby až po uzavretí patrične obtiahla telo ako druhá koža.

   Po každom dotyku ním prešiel elektrický výboj a podľa sotva badateľnej husej kože a zrýchleného dychu, vnímala to úplne rovnako. Stláčala lopatky k sebe v akomsi obrannom reflexe, snažiac sa vytvoriť priestor medzi látkou a telom, ale nemala šancu. Kým palce s ukazovákmi mali prácu, ostatné prsty nevedeli už, čo od dobroty.

  Posielali sa ku koži jeden za druhým, akoby nenápadne, mimovoľne, ale s presne vypracovaným plánom dotykov.

   - Zachytil sa mi...necht. – povedal po chvíli. – Neľakaj sa, hneď to bude...musím...to...odhryznúť...tú nitku...nepodarenúúú...-

   A ticho. Kdesi medzi lopatkami pocítila jeho nos a potom vlhké pery.

   Prižmúrila oči a snažila sa ovládať.

   Vdýchol teplo, čo sálalo z toho miesta a skoro sa mu zatočila hlava.

   Trvalo to len pár sekúnd. Keby to nebolo nápadné, pozadiera všetky nechty aj dva-trikrát do tej istej slučky... Tisíce dotykov navyše...

  Tesne pod miestom, kde začína krk, zapínanie skončilo. Dovolil si ešte letmo prejsť po lemovaní až po plecia.

   - ...odstáva to...trochu...tu...aj tu...- snažil sa pôsobiť neutrálne, ale hlas zlyhával na celej čiare.

  Mozog vysielal zúfalé SOS do všetkých brušiek prstov, dôrazne ich vystríhajúc pred nedozernými následkami  nápadu spoločnej invázie desiatich armád s cieľom zmocniť sa pliec...

   Zvonilo na ústup...

   - Ako sa vám to pozdáva, pán Gold ? – otočila sa a prichytila si kraj sukne...

   - ...nič moc. Stará vykopávka... – zvrtol rukou.

   Otvorila ústa v rozpakoch.

   - Ho...ho...hovoril som o ša...šatách. Tie šaty sú staré...sú ...iné som v obchode nemal. Kúpil som ich na dražbe v Paríži. – habkal.

   - Vy ste boli v Paríži ?! – spýtala sa so záujmom.

   - Nie. ...Cez internet. Búrali nejaký šantánový klub, alebo čo to bolo a rozpredávali depozit a ...kostýmy... Nevadí ti, že je to z nejakého programu ?...tanečného programu...burleskného...sladkého... – bol mimo.

   Takmer priesvitné šaty teraz dokonale priliehali a splývali s jej telom ako ozajstná, len o pár odtieňov žlatožltšia druhá koža. Videl to dobre. Bola na ostro. Tam,  kde v strede hrude končil posledný kamienok výšivky sa črtal iný vzor...zvnútra...vypuklý, jedinečný, neopakovateľný...vlastne opakovateľný...asi dvadsať centimetrov na druhú stranu...ten istý oblý vzor a kamienok ako čerešnička na torte, skrytý pod látkou... „PaneBože, aké krásu dehonestujúce klišééé...“ zazúfal.

   Mal pocit, že sa mu postupne odpájajú kontakty z rečového centra a keď rýchlo niečo neurobí, zapoja sa iné...ovládať centrálu už nebolo v jeho silách.

   Otočil sa bokom a ukázal smerom k nízkej skrinke kúsok od steny.

   - Mám tu gramofón, starší, ale vlastním priam zberateľské kúsky LP. Veľmi zaujímavé kúsky... Nechceš si niečo vypočuť? – skúsil s obavami. – The Smiths : Asleep...nie, nie...táto... The Moody Blues The night : The nights  in White satin... tú mám rád. – zahľadel sa na ňu s úsmevom, trochu šibalsky nadvihnúc obočie očakávajúc jej reakciu na výber z jeho obľúbenej predpotopnej hitparády.

  Len pootočila hlavu. Stála zboku a  vlnivá silueta lepkavých šiat vnútila jej obrysy žien z empíru, čo si zámerne polievali šaty, aby im priľnuli na telá, tak, ako to videli v záhradách na starovekých sochách. A ani chlad im nezabránil vzdať sa tohto flirtového grifu a muži zošnurovaný vo vysokých golieroch a priúzkych nohaviciach so žabó glgali naprázdno a vedeli, že  doma budú liečiť nachladnuté polovičky so zápalmi... „Panenka skákavá! Snáď nemyslíš  na vaječníky!“...hrešil sám seba a svoje dezorientované myšlienkové pochody.

  Výšivka pred ním sa niekoľkokrát zdvihla...Z praskajúcej platne sa ozývali prvé naliehavé tóny. Vrátila mu úsmev a žmurkla.

   - Smiem prosiť ? – zašepkala náhle a uklonila sa.

   Potriasol hlavou, obzeral sa roztržito okolo seba, celý nesvoj, stále neveriac, že tá výzva patrila ozaj jemu. Prehodil si palicu z jednej ruky do druhej a späť a stále nevedel, čo urobiť, ako odpovedať.

   Prebrala iniciatívu a vykročila k nemu. Iba o krok a ponúkla mu svoju dlaň.

   Chvela sa jej.

   - Ja...ja, ale ...moja noha...neviem či... – vychádzalo mu z úst, ale v duchu príkro nadával mozgu za takéto hlúpe výhovorky, čo mu naskakovali na čítačke pred očami a vyhrážal sa, že ho pri najbližšej príležitosti osobne prizabije vychádzkovou palicou, že sa  mu pomstí, až bude ľutovať, že nestojí na jeho strane. A práve teraz...

   Dotkol sa jej prstov a chvíľu ešte zostal nepohnuto stáť.

   Elektrické výboje škodoradostne prinášali zdravému rozumu čerstvé správy lepiac mu ich ako plagáty na oči, uši aj ústa. Mozog to vzdal.

   Oči mu zmäkli.

   Pozoroval jej druhú ruku, ako sa  pomaly približuje k jeho plecu a ukladá sa mu do košele, chvíľu si bezradne hľadajúc miesto.

   Hľadela na ňu tiež a keď  zdvihla zrak – oči sa im stretli. Nutkalo ho prirýchlo žmurkať, ako keď sa vám prach dostane pod viečka. To nebol prach. Boli to kryštáliky jej dúhovky, v ktorých sa práve definitívne rozpíjal.

  O koberec duto buchla vychádzková palica a ruka mu pristála na jej útlom drieku. Povzbudená kĺzavou štruktúrou šiat sa ako had  plazila ku gombíkom a potom smerom vyššie oťažievala a vnárala sa do chrbta až primäla ženu posunúť sa hruďou bližšie k tej jeho.

  Dych sa stával plytším a rýchlejším, čím neviditeľnejšia bola puklina medzi telami.

  Zem ich tiel sa zacelila.

  Za zvukov flauty opatrne vykročili. Pomaly, nespúšťajúc zrak jeden z druhého, ale eliminujúc všetko ostatné. Nábytok sa porozmazával, steny rozliali. Priestor a čas sa stratili v inej dimenzii, kde neplatia pozemské zákony gravitácie a vzali ich so sebou.

  Len na malú chvíľu. Na pár minút...kým nedoznel posledný tón bicích.

  Prikreslil nábytok, zo stien spravil hrádze, ustálil priestor a spustil zas čas...

  Iba stáli. Bez pohnutia naladení na rovnaký rytmus dýchania, lebo inak sa nedalo. Drobné prsty v jeho dlani sa rozochveli a chystali sa vzlietnuť. Pristrihával im krídelká svojimi dotykmi a vracal ich späť do hniezda  vlastnej dlane, chrániac ich konármi prstov.

  Pery sa mu rozochveli, akoby niečo šepkal. Nemusel vravieť nič.

  Stále počula posledné verše piesne...

 

Nights in white satin,
Never reaching the end,
Letters I've written,
Never meaning to send.

Beauty I'd always missed
With these eyes before,
Just what the truth is
I can't say anymore.

'Cause I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.

Gazing at people,
Some hand in hand,
Just what I'm going thru
They can understand.

Some try to tell me
Thoughts they cannot defend,
Just what you want to be
You will be in the end,

And I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Oh, how, I love you.

    Sklopila zrak. Vtiahla pod mihalnice zvyšky chvíle a vysypala mu ich k nohám. Rozleteli sa ako guľôčky roztrhaného náhrdelníka a odkotúľali do tmy kútov.

  Chcel ich zachytiť zatvorením očí, ale za viečkami už bola tma. Len kdesi v diaľke svietili dve  malé svetielka. Jej oči. Jej trblietavé dúhovky, ako morské plesá, do ktorých sa smel na chvíľu ponoriť.

  Ruky sa ticho odlepili od hniezda a pomaly splynuli pozdĺž tela s látkou šiat. Vedel, že ich bude už márne zdržiavať. Konáre prstov ustrnuli, stvrdli, ako mŕtve nádeje a poslušne priľnuli ku kmeňu jeho tela, akoby s ním zrástli.

    Ešte dlho hľadel na dvere, za ktorými ticho zmizla.

   Ihla na platni nadskakovala a pukala, dvere ťukali prievanom o veraje. Zdvíhajúca sa záclona drnčala krúžkami, na ktorých visela z garniže. Nič nevnímal, nič nepočul. Nechával si iba svoj obraz. Svoje oči v jej dúhovkách...

  Ovial ho chlad.

  Zohol sa po palicu. Pri jej konci sa zatrblietala malá korálka obalená v žiarivožltej látke. Ručne robený gombík...z jej šiat.

  Vzal ho a díval sa, ako sa mu chveje v dlani. Tiahla z neho nitka, ale skončila skôr, než by naznačila smer, poslednú nádej strateného gombíka, že ešte niekedy niekde uvidí svoju zlatú pokrútenú slučku. Tú, ktorá patrila len jemu. Len jemu...

  Nie, nedovolí, aby mu z tohto večera zostal v dlani iba tento miniatúrny artefakt ! Nájde si cestu do jej srdca. Nikdy sa nevzdá. Žiadne odmietnutie ho nezastaví...

  Zatvoril dlaň akoby skryl v nej svoju nádej.

  Na strope tancovali tiene vetrom kolísaných závesov nasvietených pouličnou lampou.

  Ležala bez pohnutia, tisíce gombíkov sa jej zarývali do chrbta a ona sa nechala vnárať do tej tupej bolesti, lebo stále cítila pod ňou, pod vrstvou tohto dojmu, ten predchádzajúci -  jeho letmé dotyky a vlhké pery medzi lopatkami.

  „Láska je mnohovrstevnatá...je to tajomstvo, pri ktorom odkrývame vždy nové a nové vrstvy...“

  Môcť si tak nechať túto aspoň o chvíľu dlhšie. O maličký moment, kým sa jej dosýta nenabažíme, kým si ju nevychutnáme do najmenšieho detailu...

  Stále cítila jeho náruč. Strácala sa v nej rovnako ako v hnedých očiach, čo sa leskli smútkom a bezmocnosťou, lebo vedeli, že ten okamih nebude trvať večne.

   Ani netušil, ako rada by mu položila hlavu na rameno a pritiahla si jeho tvár k lícu tej svojej. Ako túžila posunúť ruku z košele vyššie a vyššie a letmo sa mu bruškami dotknúť krku a potom zmiznúť v hustých vlasoch ako uličník, čo vyviedol tú najlepšiu vec v živote a ani o tom nevie.

   Zdalo sa jej, že srdce prestáva stíhať spracovávať spomienky. Chvíľu ticho, potom sa rozbúcha, aby zas zastalo a vyrazilo dych...

   „Čo sa to so mnou deje ? Čo to znamená...Čo za myšlienky ma to prenasledujú ?!“

   Kde sa v nej náhle vzal ten pocit spolupatričnosti...s ním ?...S mužom, ktorého vôbec nepoznala, ktorý nepatril do jej života a zdal sa jej tak veľmi tajomný a temný, že ani sa nepokúšala nájsť si k nemu cestu...nieto ešte cestu rovno do srdca...

   ...ako sa len opovážil vojsť dnu ?!

   Prudko sa posadila na posteli a chytila si dlaňou studeným potom obliate čelo.

  - Nie, nie !... je mi ľahostajný, je mi úplne ľahostajný...je to cudzí človek, je to neznámy muž...ktorý ...ktorý ...ktorého už asi z hlavy ... nedostanem...-

   Keby z hlavy...

   Pritlačila si obe ruky na spánky a silno zažmúrila oči. Nič nepomáhalo.

   Bol tam. Stále. Bol v jej srdci...Jeho mäkké hnedé oči. Paže, ktoré dávali pocit bezpečia. Dlaň, čo ako hniezdo pritúlila tú jej...ruky, prsty...pery...Bol v ňom celý...

   Ale, čo bude ďalej...

   Pozrela sa do tmy, ktorú práve odokryl odviaty záves. Tam niekde je zapísaný aj jej osud.

    „ ...len aby ten jeho...bol niekde blízko...“ poprosila v duchu.

   Napriek otvorenému oknu mala pocit, že ju horúčava, čo jej rástla vnútri a drala sa pórmi na povrch, zadusí. Keby môže, stiahne zo seba šaty a nechá nočný vzduch svojím dychom sušiť jej kvapky na nahom tele  hoci aj rovno v otvorenom okne.

  Zoskočila z postele, odhodlaná schladiť sa aspoň v sprche.

  Mykla kľučkou dverí a...

  ...stál tam on.

  Zdvihol rozpačito ruku z palice a položil ju zas naspäť, nevediac, ako náhle zareagovať...

  Hľadela na neho s otvorenými ústami a tiež hľadala slová.

  Aj on hľadal. Šmátral po vreckách, hoci dobre vedel, čo hľadá, aj presne miesto, kde to nájde...Z prsného vrecka medzi ukazovákom a palcom vytiahol malú žltú guľôčku.

  - Vraj... mu chýba jeho slučka.  – začal s naivným detským úsmevom, hľadiac na gombíček, akoby sa s ním rozprával. – ...vieš...strávili spolu istý čas...a ... on...už...nemôže bez nej žiť...- zašepkal vnoriac sa jej opäť do očí.

  Preglgla a skôr ako sa stihol spamätať, objala ho okolo krku a s perami tesne pri uchu šepkala stále dookola...

  - ...budú spolu... spolu...spolu...spolu...navždy.

domiceli