RUMBELLE - Valentínska BONUSová kapitola...

Valentínska

BONUS

k FF Štvrtá...

jednodielovka

15.február 4,00 ráno

   Predstava ticha sa nedala navodiť. Z jednej strany chrapčavo praskali zvyšky dreva svoju kozubovú agóniu, oproti sa práve prebudený vietor snažil vyzvať na súboj v pretláčaní sa okenice s malomocne sa odlupujúcim  lakom.

   Staré dvere mrmlavo odpovedali obom živlom v nepravidelných výbuchoch snáď všetkých svojich súčastí naraz.

  Aj tak, ležiac na vnútornej strane ramena s nosom v jej vlasoch vnímal iba Kráskin pravidelný dych. A ešte sladkastú vôňu spoteného tela, ktorá prezrádzala od najspodnejšej vrstvy telového mlieka, cez vôňu včelieho vosku zo sviečok zachytenú vo vlasoch až po aviváž na hrubom svetri, do ktorého bolo zachumlané telo, rôzne etapy dnešnej noci.

14. február 18,00  popoludní

  - Naozaj tam budú všetci. – skúšala už s plačom na krajíčku, ale vyrukovať s „prekvapením“ až  v deň samotnej akcie, nebol práve najlepší nápad.

  Cesty k obmäkčovaniu bývali vždy tŕnisté, nechápala, prečo to práve teraz riskla a spoľahla sa, že problémy nebudú.

  Problémy sú. Boli. Aj budú. S Moe Frenchom vždy. Už z princípu. Bahnil si v úlohe patriarchu rodiny.

  - Prečo mám taký nutkavý pocit, mladá dáma, že to celé je len  habaďúra na mňa a namiesto nevinnej oslavy na počesť návratu bývalého triedneho v Babičkinom bistre, by som svoju dcéru nadránom načapal na šrot spitú v Králičej nore s bandou polonahých uvrieskaných frajerov?! – skladal si pán French svoje konšpiračné teórie veľkého Valentínskeho tresku.

  - Malo to byť prekvapenie... nechceli sme, aby sa to dozvedel...skladali sme sa aj na tortu a objednali hamburgery s ľadovým čajom...fakt, prečo mi neveríš?...Zavolaj hocikomu z triedy...- skúšala, ale vedela, že keby naozaj zavolal, všetci všetko poprú, lebo šlo ozaj o prekvapenie a každý tam mal prísť po svojej čiare, akoby nič. Hlavne nenápadne...Ruby nakoniec mala dotiahnuť Hooka.

  Ozývalo sa zúfalstvo.

  A ešte zvonček na vchodových dverách.

  - ...to bude Emma. Už som tam totiž dávno mala byť...- posťažovala si sama pre seba, žmolila mokré ruky a prešľapovala z nohy na nohu oberajúc z volánovej sukne neviditeľné chĺpky, len, aby nemusela otcovi pozrieť do očí.

  - Emma?! Tak Emma sa mi prestáva páčiť dupľovane! Nahovára ťa len na samé lumpárne! Emma! Emma! Ja ti dám Emmy!...- mrmlal a štartoval k dverám, aby „Emme“ oznámil, že ich prekukol a žiadna tajná „sejšn“ na diske v Králičej nore nebude.

  - D...dob..dob...rý deň, pán profesor! - vyťahoval prekvapený French pyžamové gate vyššie nad pupok, skúšajúc pod gumou skryť dieru na vyťahanom fľakatom domácom tielku.

  Vidiac, ako je návštevník pred dverami slávnostne nahodený, v obleku a pod kravatou, nezmohol sa ani na otázku, ani na prijateľnejší  pozdrav.

  - Ospravedlňujem sa, že som si dovolil osobne prísť vás požiadať o láskavé dovolenie, aby vaša dcéra mohla...- Gold na rozpakoch tiež ledva-ledva hľadal tie správne slová.

  To na čo sa dnes odhodlal, bol hrdinský čin aj v jeho očiach.

  - Tak teda neklamala, žaba...- skočil mu do reči domáci pán a pohliadol dozadu, kde s dokorán otvorenými očami, aj ústami stála prekvapená Bella. – Som si myslel, že ma chce len obľafnúť tým večierkom na počesť triedneho Hooka. Vraj ho prepustili do domáceho liečenia a hentí ucháni sa mu chcú zalíškať a pripravili to mecheche na počesť jeho návratu v Bistre...a ja, že len chce zdúchnuť na disku...- oboznamoval vyjaveného Golda so situáciou namiesto ospravedlnenia, že ju doteraz neráčil uvoľniť z domáceho väzenia na onen milý, nevinný  triedny večierok.

  Gold mlčal a díval sa Belle rovno do očí.

  French, cítiac sa pred profesorom, ktorých vždy považoval za autority hodné úcty, trápne, habkal ďalej.

  - To...to je... ale iná káva, keď viem, že...vy osobne tam budete a dozriete...- mykol domáci hlavou dozadu, aby šla k dverám.

  Konečne sa chytil aj Gold, nechápajúc však zatiaľ nič z prehovoru Bellinho otca.

  - Samozrejme...Pán French. Osobne zodpovedám za to, že vám ju vrátim... úplne...úplne v poriadku.- zahabkal trochu neprítomne Gold. – Čo som to chcel?! – spamätal sa v sekunde na to zo šoku. – Ja vám ju aj osobne...po akcii... priveziem, aby ste sa nemuseli báť. – usmial sa a vyhol Belle,  zamotávajúcej sa do obrovského štrikovaného krikľavého svetra siahajúceho jej takmer až po kotníkové čižmičky.

  - A žiaden alkohol! – zakričal ešte opretý veľkou rukou o veraje otec.

  - Žiaden alkohol. – prikývol Gold.

  Bella sa radšej pratala dolu schodmi, aby si to otec náhodou v poslednej chvíli nerozmyslel.

  - Máme aj výťah! – zakričal za ňou drsne starostlivý otec.

  - Ja idem výťahom...- zakýval mu úctivo Gold a rýchlo naťukal prízemie.

  Radšej nezapínal osvetlenie, počkal si, kým mu nevletí do náručia pod schodmi.

  Oprieť sa s ňou však o zvonček dolnej susedy, nebol práve šťastný nápad.

  Zadúšala sa od smiechu, kým pod paľbou jedovatých stareniných výkrikov utekali z panelákového vchodu ako dvaja nevinne-naivní pristihnutí pubertiaci.

  Zapípalo auto.

15. február 1.00  v noci

    Oheň jej svietil priamo na holé kolená stiahnuté tesne k sebe, obviazané jeho aj vlastnými vzájomne poprepletanými rukami. Na viečka sadal spánok a pukavá melódia vychádzajúca z pahreby rozprávala hlasnejšie ako oni dvaja. A to vraveli stále. Teraz práve nepatrnými, nehmotnými dotykmi...

  Nechal rozprávať brušká prstov, pery aj nos náročky blúdiaci od temena k spánkovej kosti v jej vlasoch na ceste k tvári, kde občas vyliezol, ako na čistinku, nadýchať sa sálavého slnka, kradnúc jej zakaždým dych a vracal sa späť do skrýše hustých prameňov, aby nasával ich vôňu, dúfajúc, že sa bude dať vziať si aj do zásoby. Horúcej túžby... Ani plamene nestíhali vyrovnávať s ňou svoju teplotu.

  - Mrzí ťa to, však?! – spýtala sa už snáď po stíkrát, vediac, že jej odpovie zas len bozkom.

  Odpovedal.

  Posunul sa dolu na kožušinu, ktorú doteraz v tureckom sede, opretá chrbtom o neho spoločne s ním  okupovala a stiahol ju  rýchlo, aby nemala čas sa brániť, čelom na seba.

  Viac si nedovolil. Sľúbil jej to. Dnes stokrát...

  Prehodila vlasy na jednu stranu a uvoľnenou rukou narovnávala mu vďačne tie jeho, smerom od hlavy von do priestoru, pripínajúc ich však len svojim pohladením, nie ako vyplašení trpaslíci Gulliverovi v krajine Liliputov a s uspokojením, že jej vyhovel, pozorovala chvenie mimických svalov na jeho tvári, z ktorých nedokázal vyčarovať pokoj a sebaovládanie, hoci sa dosť snažil.

  - Ďakujem... – zošuchla sa a s hlavou na jeho pleci spokojne zatiahla oči viečkami, tajne snívajúc, aké by to bolo, keby...

14. február 18,10 popoludní

  Ešte chvíľu ťahala dnu do auta svoj megasvetrisko, kým konečne zabuchla dvere na strane spolujazdca a otočila sa k nemu.

  Úsmev jej zamrzol. On sa mračil do volantu. Klopkal po ňom nervóznymi prstami a čosi vnútri očividne rozdýchaval.

  - Povieš mi láskavo, čo za scénku som ti to pomohol zrežírovať pred otcom?! – zabodol do nej pohľad.

  Tvrdý pohľad.

  Zahryzla si do spodnej pery.

  Ako rád by to urobil tiež, ale hnev ho zatiaľ nepustil do podobných manévrov.

  - Ospravedlňujem sa. Viem...Nepozvali vás...Aj som chcela, ale Emma povedala, že to nie je dobrý nápad a ...ja viem len toľko, že sa s Hookom veľmi nemusíte. Počula som vtedy, v nemocnici, keď sme ho boli navštíviť...čosi...za dverami...Tak som netrvala na tom, aby vás zavolali, aby vám dali vedieť...- pozrela previnilo na neho. – Ale... odkiaľ teda viete o tejto akcii? Poslala vás Emma? Však? ...aby ste ma vyprosili od otca. – odpovedala si sama.

  Obmäčený už prvým jej nádychom, pomrvil ústami a počítal ešte preventívne do desať, aby zbytočne nevybuchol.

  - Nie, nepozvala! Nie, neviem o „tejto akcii“! A nie, nechcel som prosiť...teda chcel som prosiť, ak by to bolo nutné, ale toto mala byť moja „akcia“! Moja vlastná akcia! – pozrel späť pred seba do skla oproti. -  Som chcel...pre nás dvoch...pripraviť ...také malé valentínske prekvapenie...- vyložil radšej rýchlo a otvorenými dlaňami búchal po volante, aby sa aspoň trochu upokojil.

  Párkrát naprázdno zalapala perami, kým jej došlo.

  - Hej, prišiel som ťa oficiálne pozvať na rande. Normálne vypýtať od tvojho otca a nevzal som si ani nepriestreľnú vestu! ...Ako vidíš... – od nervov si stŕhal kravatu a rozopínal sako aj košeľu, akoby mu dochádzal dych.

  Ona svoj tiež stále ešte hľadala, pochopiac, o čo ide. Zmohla sa len na konštatovanie.

  - Takže my nejdeme do bistra k Babičke...-

  - Ak na tom trváš, ochotne ťa tam hneď odveziem! – vybuchol, ale vidiac, ako záporne krúti hlavou vystrašená z jeho príkreho tónu, cúvol od ďalšieho preslovu a výčitiek.

  - Prepáč...- zašepkal,  nájduc jej ruku. Bola ľadová. – Vieš, tak veľmi som chcel byť s tebou. Sám. Len ty a ja...Bolo to bláznivé ísť za tvojím otcom a nebyť Hookovho večierka, asi by sme tu takto pokojne nesedeli a...- usmial sa previnilo.

  - To bolo...- prikývla vážne, predstaviac si tvár otca, keby mu „pán profesor“ oznámil, že práve prišiel jeho dcéru, inak jednu z jeho žiačok, drzo pozvať na rande... – Kam teda ideme? – spýtala sa s trochou strachu v hlase.

  Otvoril príručnú skrinku a vytiahol masívny zväzok kľúčov.

-         Hrad Temného pána? – s prekvapením otvorila oči dokorán.

domiceli