RUMBELLE - Tanec nepriznaných II. 8. kapitola NEDOPOVEDANÉ...

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

8. kapitola

Nedopovedané....

      Déja vu...

   Uprostred obrovskej neobývanej plochy, ťažko ju nazvať trávnatou, skôr porastenou strašidelnými pahýľmi kríkov a náletových drevín v kombinácii s odolnou všadeprítomnou burinou, vyschnutou a výkyvmi počasia znehodnotenou, stojí dvojica. Čudná dvojica.

  Ona, dáma v rokoch, starosvetsky, ale na prvý pohľad pomerne elegantne nahodená, hoci na  pohľad „druhý“ nezladenosťou jednotlivých komponentov odevu pripomína novozbohatlíčku a po otvorení úst neriadenú strelu. On v šatách, čo už svoje lepšie časy zažili a popravde už si na ne ani veľmi nepamätajú.

  - Môžete mi láskavo povedať, Gold, čo tu vlastne uprostred tejto pustiny robíme? – znechutene sa obzerá na muža ponoreného do svojho vnútra, oklepávajúc popolček z cigarety dlhým nechtom.

  Strhol sa, nahodil profesionálny úsmev a s hlavou pokorne ohnutou k ramenu úctivo odpovedal...

     Realita...

  - Mate rada prekvapenia, slečna Maleficent?...Tak mi láskavo toto moje nekazte hlúpymi otázkami. – usmial sa umelo a v rukách sa mu triasol obojček s kľúčikom na krúžku.

  - Vravela som ti, že prídu zas! Títo obyčajní smrteľníci nikdy nie sú spokojní s tým, čo dosiahnu! – sťažovalo sa drobné zelené stvorenie svojej naivne sa tváriacej spoločníčke so slzami na krajíčku. -

  - Je mi ľúto malej Dearie. Zavinili sme jej smrť...- fikla a utrela si nos.

  - My?! My sme konali len dobro! Vždy len dobro! To si pamätaj!... Zrazila ju tá hlúpa poloslepá myš z Popoluškinej komory! Tu je to vraj nejaký Billy!. ..Mám chuť na neho u nás doma poslať kocúra Toma! ...- zastrájala sa malou pästičkou kdesi k vzdialenému mestu. - Chceli sme predsa pomocou nej násť im cestu k sebe, keď si to sami tou zmenou minulosti pobabrali. Navyše to bol tvoj nápad, poslať zas ju, tak prestaň trucovať a pomôž mi s otvorením portálu! O dôvod viac, aby sme to spravili!...- mrmlala rozpajedená víla Zvonilka, ktorej sa v poslednom čase kazilo všetko, na čo siahla.

 - ...aby sme zas naštvali Modrú! – doplnila ju so strachom Nova.

 - Ak budú tentokrát šikovní a všetko dobre dopadne, nemusí sa nič dozvedieť a ešte nás aj pochváli! – dodávala si guráže Zelená.

  - Nehovoríš to veľmi presvedčivo...- povzdychla Nova.

  Podvečerný vzduch sa zachvel a pred očami prekvapenej dvojice sa skladal do priesvitnej ilúzie starého zámku. Roztrasenej ako rôsol, nie celkom jasnej a stabilnej, ale aj vílie kúzla sú len obmedzené, to Gold pochopil a nestrácal preto čas.

  - Ideme, drahá. Čaká vás znamenité predstavenie! Kulisy, herci, kostýmy, mali ste si už teraz omotať šatku okolo hlavy, lebo vám naisto padne z toho všetkého sánka... Takéto divadlo, ste ešte nevideli...a už v živote ani neuvidíte...Dúfam...- zaštrkotal kľúčikom v zhrdzavenej bráne, pootvoril ju  a urobil smiešne gesto rukami, ako čarodejník, kombinované s poklonou, ktorou ju pozýval dnu.

  Oči jej zasvietili v očakávaní.

  Už vysvietený zámok a tóny lahodnej hudby znejúce z  útrob potvrdili jeho slová, že musel ukazovákom pod jej bradou spojiť zas obe oddialené  sánky dohromady.

  - Ideme v najvyšší čas. Ples čochvíľa začne! Prišli sme síce o žurnál, ale čaká nás lóža. Pohnite, slečna Maleficent.! – zrýchlil krok vidiac v jednom z otvorených okien dvojicu držiacu sa za ruky s pohľadom zapretým do temnej oblohy.

  - Ples? Nevraveli ste predtým niečo o divadle?! – tackala sa v tej rýchlosti za ním naštvaná, že jej nikdy nepovie pravdu a ona tu teraz bude trapošiť vo vychádzkovom kostýmčeku.

  - Ples, divadlo, kabaret, pantomíma...a pre vás aj fraška a ako bonus pre vašu maličkosť, na vašu počesť, na záver tragédia! – mrmlal, tušiac, že nič z toho, našťastie, aj tak nepochopí.

  Dvere do dvorany boli poodchýlené. Prešmykli sa nimi a Gold ju viedol dozadu ku kanape, kde chvostíkom krútil malý psík.

  - Dearie! – zvolali skoro dvojhlasne.

  - No, dosť, že už idete, dopsíchbĺch! Zmeškali ste srdcervúci doják...- hrešila príchodzích.

  - ...ten pes rozpráva...- nahla sa ku Goldovi vyjavená Maleficent a omotala sa okolo jeho ramena, pritisnúc sa čo najviac to šlo.

  - To je len trik, drahá. Je to skrátka skvelá herečka, verte mi. – upokojoval ju potľapkávaním po ruke. – Pripravte sa, o chvíľu začne ohňostroj! A nie, že sa začnete zajakávať, lebo sa vám obaja herci tam vpredu budú zdať nejakí povedomí... – pošepkal jej, aby to ani Dearie netušila.

  Pre neho to už nie je premiéra, ale repríza...a potom budú musieť páni protagonisti trochu pomeniť scenár, prípadne improvizovať, aby finále hry skončilo hapyendom...Konečne hapyendom!

  Nie, ako naposledy...

domiceli